Patristika

Z Wikipédie

Patristika je obdobie, ktoré ohraničuje prvých sedem storočí kresťanského myslenia.

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Ježiš Kristus hlásal svoje evanjelium iba ústne a jeho učenie bolo ďalej ohlasované jeho apoštolmi. Takmer paralelne s nimi začali vznikať aj písomné záznamy o Ježišovom živote. V druhej polovici 1. storočia vznikli štyri evanjeliá (podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána), ktoré boli neskôr uznané za kánonické a spolu s ďalšími 23 knihami tvoria Nový zákon. Ich autorov možno považovať za prvých teológov.

Po apoštoloch nasledovala generácia, ktorú nazývame apoštolskí otcovia. Boli to priami žiaci apoštolov. Obdobie ich literárnej činnosti sa začína už na sklonku 1. storočia. Medzi apoštolských otcov patrili napr. rímsky biskup Klement, Ignác Antiochijský a sv. Polykarp. Do obdobia spadá vznik spisu Didaché ako súboru nevlastných spisov apoštolských otcov. V jej prvej časti sa poukazuje na dve cesty – cestu života a cestu smrti. Druhá časť sa zaoberá liturgiou. Od 2. storočia začali vznikať tzv. apologetické spisy, ktoré bránili katolícku vieru pred filozofickými a teologickými útokmi zo strany Židov a pohanov. Kresťanskí intelektuáli sa v týchto spisoch prispôsobovali antickému slovníku, ktorý používali ich antickí odporcovia. Bol to prvý krok k neskoršiemu úplnému „ovládnutiu“ katolíckej teológie antickou terminológiou. Významnými apologétmi boli napr. Aristides, sv. Justín, Tatián, Tertulián, Atenagoras.

Už v prvých storočiach zakladali vzdelaní kresťania filozofické školy. Tie najchýrnejšie vznikli v Alexandrii (Klement Alexandrijský, Origenes), Antiochii (sv. Ján Zlatoústy), Kappadocii (Gregor z Nyssy, Gregor Nazianzský, Bazil Veľký), Cezarei (Euzebius, Philoponos) a v Edesse (Efrem Sýrsky). Pokračovalo tu prispôsobovanie kresťanskej teológie helénskym pojmom.

Osobitným fenoménom v ranej cirkvi bol gnosticizmus. Nešlo o jednoliaty prúd, ale o súhrn náuk, mystického, teozofického, ezoterického typu vyzdvihujúceho radikálno-dualistické poňatie dobra a zla. Kresťanský gnosticizmus nadviazal na predošlý pohanský, helénsko-orientálny gnosticizmus. Kresťanskými gnostikmi boli napr. Basilides, Marcion, Valentinos, Mani (manicheizmus) a Montanus. Odporcami gnosticizmu v 2. storočí boli najmä sv. Irenej a Hypolit. Gnosticizmus napokon nezvíťazil ako hlavný prúd kresťanstva, prejavoval sa iba ďalej iba sporadicky – napr. v stredoveku naň nadviazali heretickí katari.

Na riešenie vieroučných problémov vznikli všeobecné cirkevné (ekumenické) koncily. Prvý sa konal roku 325 v Nicei a bola na ňom schválená dôležitá dogma – Vyznanie viery. V roku 381 sa konal druhý ekumenický koncil a na ňom bol schválený dodatok do Vyznania viery, ktorý zaviedol dogmu, že Duch Svätý pochádza od Otca rovnako ako aj od Syna. Táto formulácia bola zdrojom dlhodobého napätia medzi rímskymi biskupmi a carihradskými patriarchami, ktorí preferovali formuláciu, že Duch Svätý pochádza od Otca „skrz Syna“. To sa stalo neskôr jedným z hlavných odlišovacích znakov medzi katolíkmi a pravoslávnymi.

Na prvých konciloch boli zároveň odmietané rôzne teologické odchýlky, ako napr. macedonianizmus, arianizmus, nestoriánstvo a monofyzitizmus.

V 4. a 5. storočí formovali katolícku teológiu tzv. otcovia latinského západu: Hilar z Poitiers, Ambróz, Hieronym a Augustín. Augustínove názory sú určitou syntézou predošlých názorov najmä nadviazal na neoplatonizmus. Augustín, ako aj Hieronym, boli veľkými propagátormi rehoľných myšlienok. Augustinianizmus nemal až do 12. storočia v cirkvi vážnejšieho súpera. Na počiatku stredoveku kresťanské myslenie významne ovplyvnili neoplatonici Pseudo-Dionýz Areopagita a Boethius.