Archeológia

Z Wikipédie

Archeológia (z gréckych slov αρχαίος (archaios) = pradávny a λόγος (logos) = slovo, prejav, systém) je spoločenská veda zaoberajúca sa štúdiom ľudskej minulosti vyhľadávaním, odkrývaním, dokumentáciou, analýzou a interpretáciou artefaktov a ekofaktov, architektúr, ľudských pozostatkov a historického reliéfu.

Cieľom archeológie je dokumentovať a objasňovať pôvod a vývoj ľudskej kultúry, kultúrnej histórie, kultúrnej evolúcie, ľudského správania a skúmať interakciu človeka s jeho prírodným prostredím, ako aj skúmať špecifické sociálne, kultúrne a kultové javy a vzťahy.

Archeológia je jedinou disciplínou s vypracovanou metodológiou, teóriou a terminológiou na získavanie a interpretáciu ľudskej minulosti cez skúmanie materiálnych pozostatkov (artefaktov, ekofaktov). Je tak najvýznamnejšou vedou informujúcou o ľudskej minulosti v obdobiach pred vynájdením písma, pričom v starovekých, stredovekých aj novovekých spoločnostiach disponujúcich písmom výrazne pomáha k dokresleniu širšieho obrazu, prípadne umožňuje sledovať prejavy ľudskej kultúry, ktorým v písomnostiach nie je venovaná pozornosť (každodenný život, odievanie, bývanie, nástroje, výstroj a výzbroj, príprava a spracovávanie potravy, pochovávanie, zásahy do krajiny a zemeny prírodného prostredia, demografia).

Obsah

1 Delenie
2 Pomocné vedy archeológie
3 Pseudoarcheológia
4 Detektory a ničenie archeologických pamiatok
5 História archeológie
6 Pozri aj
7 Externé odkazy

Delenie

Archeológia sa delí na niekoľko vedných disciplín. Základné rozdelenie:

teoretická archeológia (metodológia)
experimentálna archeológia (napodobovanie pravekých techník a života)
praktická archeológia.

Praktická archeológia sa delí na podľa časových a miestnych kritérií:

Najstaršie obdobie ľudstva skúmajú antropológovia, paleontológovia a archeológovia-paleolitici.
V Egypte je to špecifický odbor - egyptológia.
Archeológia Blízkeho východu skúma starovekú Mezopotámiu a Levantu.
Klasická archeológia sa zaoberá kultúrou starovekého Ríma a Starovekého Grécka, miestny rozsah je obrovský - od Afriky cez Malú Áziu po Britské ostrovy a pohorie Atlas.
Medieválna archeológia (stredoveká archeológia) skúma hrady (castrológia), hrádky, mestá, zaniknuté dediny, kostoly, kláštory a banské diela z obdobia stredoveku.
Postmedieválna archeológia skúma materiálnu kultúru novoveku.

Archeológia sa delí aj podľa subjektu, ktorý skúma, napr. sídlisková archeológia, archeológia pohrebného rítu, podmorská archeológia, letecká archeológia.

Väčšina archeológov sa špecializuje na jedno obdobie (rímska doba, laténska doba a podobne), prípadne jednu archeologickú kultúru (Kultúra s lineárnou keramikou, Lengyelská kultúra, Lužická kultúra a pod.). Špecializácia ale nebráni, aby archeológ skúmal pamiatky iného obdobia či inej kultúrny.

Pomocné vedy archeológie

Pozri aj: Pomocná historická veda

Archeológia využíva vo všetkých fázach (vyhľadávanie, odkryv, dokumentácia, analýza, interpretácia, prezentácia a ochrana nálezov) množstvo pomocných vied. Medzi kľúčové patria:

fyzická antropológia (špecificky paleoantropológia, zaoberajúcou sa štúdiom kostrových zvyškov = osteológia a evolúciou človeka)
kultúrna antropológia (behaviorálne, symbolické a materiálne dymenzie kultúry)
religionistika (štúdium mytologických a náboženských predstáv)
etnológia a etnografia (štúdium minulých resp. zijúčich pôvodných ľudkých spoločenstiev)
jazykoveda (štúdium jazyka, jeho pôvod, rozšírenie, interakcie medzi jazykovými skupinami)
paleontológia (štúdium prehistorického života pomocou skamenelín),
paleozoológia (štúdium prehistorickej fauny)
paleobotanika (štúdium prehistorickej flóry)
paleoetnobotanika (štúdium domestikovaných rastlín)
paleoekológia (štúdiom životného prostredia v minulosti)
historická geografia (štúdium starých máp, identifikácia starých zásahov do terénu - zaniknuté cesty, brody, priesmyky)
geológia (identifikácia hornín a minerálov v archeologickom kontexte - napr. nástroje a architektúry)
pedológia (štúdium pôdy a pôdnych procesov, vytváranie a datovanie pôdnych vrstiev).

Ako rovnocenných partnerov prijíma históriu a dejiny umenia, z ktorých čerpá dôležité faktografické údaje, na oplátku im poskytuje materál na štúdium a interpretáciu. Celá rada pomocných historických vied tak slúži aj pre archeológiu. Sú to napríklad

epigrafika - štúdium starých nápisov,
heraldika - erby a znaky
sfragistika - pečatné prstene a pečaťe,
paleografia - štúdium a datovanie historického písma
historická metrológia - historické miery, váhy.

Prírodné vedy slúžia vo fáze vyhľadávania (rôzne metódy diaľkového prieskumu), najviac sa uplatňuje geofyzika (radary, magnetometre, odporové metódy, detektory). Geodézia slúži na presné vyznačenie a zaznamenia archeologických lokalít, štruktúr (objekty, stavby) či dokonca jednotlivých nálezov. Pomocou geodeticko-kartografických metód sa vytvárajú mapy a integrované geograficko-informačné (GIS) systémy. V analytickej fáze pomáhajú prírodné vedy predovšetkým datovať jednotlivé nálezy (datovanie pomocou rádioktívnych prvkov (najmä izotop uhlíku C 14), dendrochronológia - chronológia založená da datovaní pomocou letokruhov stromov, magnetická rezonancia (datovanie keramiky a prepálených artefaktov)), iné metódy pomáhajú určovať chemické zloženie (napr. pri kovoch), minerálne zloženie (výbrusy keramiky), zložitými metódami je možné skúmať ľudské pozostatky (cez mDNA a rDNA analýzy po anlýzy zastúpenia stopových prvkov a izotopov, na základe ktorých je možné identifikovať oblasť pobytu zosnulého alebo charakterizovať jeho stravu), veľké sú možnosti paleopatologických a paleomedicínskych skúmaní (choroby, postihnutia a zranenia v minulosti a dokaldy ich úspešnej i neúspešnej liečby). V záverečných fázach analýz nastupujú štatistické spracovania výsledkov za použitia zložitých postupov vyššej štatistiky. Prírodovedné znalosti si vyžaduje odbor archeoastonómia, ktorý skúma relácie archeologických objektov voči astronomickým situáciam v čase existencie objektu (rondely, megalitické pamiatky, hradiská). Vo fáze interpretačnej pomáha počítačová grafika a simulačné 3D programy. Prezentácia a zachovanie archeologických pamiatok vyžaduje pomoc odborníkov v oblasti konzervácie (kovy, textil, architektúry) a pamiatkovej prezentácie v úzkej súčinnosti s muzeológiou a múzejnou praxou.

Pseudoarcheológia

Pod týmto názvom poznáme široké spektrum aktivít, ktoré sa vyhlasujú za archeológiu, v skutočnosti však porušujú základné vedecké postupy. Siahajú od vymyslených (podvodných) vykopávok resp. prezentácie podvodných nálezov a napodobnenín po prevádzanie rôznych aktivít prehlasovaných za archeológiu, ako je svojvoľná reinterpretácia známych nálezov pomocou fantaskných teórií.

Príkladom takéhoto pseudoarcheológa - aspoň z pohľadu akademických archeológov - je švajčiarsky spisovateľ Erich von Däniken, aj keď treba poznamenať, že centrom väčšiny jeho kníh nie je priamo archeológia, ale skôr história. Jeho kniha Spomienky na budúcnosť (1968), spolu s mnohými ďalšími, prináša teóriu o kontakte starých civilizácií s mimozemšťanmi. Táto teória, ktorá našla mnohých zástancov (napríklad český autor Ludvík Souček, ktorý preložil Dänikenovu knihu Spomienky na budúcnosť) dostala svoje pomenovanie ako Paleokontaktná teória.

Zrieknutie sa klasických teórií, manipulácia a nedostatočné dôkazy, obmedzené znalosti pôvodnej problematiky, aplikovanie neprimeraných analógií - to všetko je základ pre vytvárania nových pseudoarcheologických teórií.

Detektory a ničenie archeologických pamiatok

Ničenia a vykrádanie archeologických pamiatok sprevádalo ľudstvo už od prastarých čias, rozšírené bolo nielen vykrádanie bohatých kráľovských hrobiek, ale aj pravekých hrobov počas doby bronzovej či bohatých mohýl krátko po ich navŕšení. Prvé archeologické výskumy mali často charakter „vykrádačstva“, zaujímavé boli iba predmety z drahých kovov, ostatné predmety ako kosti, keramika či nákresy architektúr boli negované (výskum Heinricha Schliemanna v Tróji). Takýto neetický charakter mali aj mnohé výskumy v kolóniách a krajinách tretieho sveta. Vojnové konflikty predstavovali daľšiu hrozbu, mnohé padli za obeť počas svetových vojen, bombardovania, zmizli v chaose vojny. Veľké straty predstavovali oba konflikty v Perzskom zálive, v Afganistane vláda Talibanu zničila pamiatku pod ochranou UNESCO aj archeologické múzeum. Mnohé pamiatky padli za obeť náboženskému fanatizmu (nos Veľkej Sfingy v Gize zničila sekta radikálnych moslimov, rímske a grécke pamiatky boli ničené kresťanmi), iné padli za obeť poverám (mletie egyptských múmií na „liečivý prášok“), veľa pamiatok a archeologických lokalít po celom svete vyrabovali hľadači pokladov, nálezy rozpredali zberateľom.

Využívanie detektora predstavuje veľkú zbraň hľadačov pokladov. Podľa zákona však všetky archeologické nálezy nájdené v zemi patria štátu. Navyše veľké množstvo lokalít má prísnu ochranu, akékoľvek neohlásené zásahy do zeme sú zakázané, stavebné aj hľadačské. Porušovanie ochrany kultúrnych pamiatok a archeologických pamiatok má za následok rabovanie jedinečných predmetov, ktoré sú naším spoločným dedičstvom, takto skončia, často za smiešne sumy, za hranicami štátu. Ohlasovacia povinnosť ukladá každému občanovi ohlásiť archeologický nález na najbližšom Pamiatkovom úrade, prípadne v miestnom múzeu alebo Archeologickému ústavu. Treba zdôrazniť že predmet, ktorý je nájdený detektorom a vybraný zo svojho kontextu sa stáva len zberateľským artefaktom. Presná lokalizácia a identifikácia kontextu (hrob, studňa, chata, náhodný nález) je kľúčom k pochopeniu skutočnej úlohy predmetu, preto použitie detektora predstavuje neodčiniteľnú skazu aj v prípade predania nálezu štátu.

História archeológie

Archeológia vznikla z počiatočného zberateľského záujmu o predmety z dávnych čias „pred potopou“, zo záujmu o staroveké pamiatky (Rím, Grécko), štúdiom starovekých literárnych textov (antický autori, biblia) a v neposlednom rade zo snáh o národné obrodenie a návrat ku koreňom počas romantizmu, teda v prvej polovici 19. storočia.

Prvé rozdelenie doby, tradične označovanej ako „pred potopou“, založené nie na biblii, ale na pozorovaní a skúmaní starých predmetov zaviedol v roku 1819 Christian Jürgensen Thomsen, kustód kráľovského múzea v Kodani. Pravek rozdelelil na dobu kamennú, dobu bronzovú a dobu železnú.

Neskôr sa doba kamenná rozdelila na staršiu - paleolit (lovci mamutov) a mladšiu - neolit (prví poľnohospodári). Medzi nimi umiestnili mezolit - dobu prechodú, dnes pokladanú za súčasť paleolitu. V Európe pribudla doba medená nazývaná eneolit - konečný neolit.

Doba bronzová sa delí na staršiu, strednú, mladšiu a neskorú. Doba železná sa delí tiež na staršiu - halštattskú dobu a mladšiu - laténsku dobu. Nasleduje doba rímska, po ňej sťahovanie národov; včasný, vrcholný a neskorý stredovek a novovek. K periodizácii pozri aj: Dejiny