Sopka
Z Wikipédie
Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch. Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavy – Europa, Enceladus, Triton, Titan).
Na našej planéte sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc litosférických dosiek a v takzvaných horúcich škvrnách.
Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia.
Obsah |
[úprava] Príčiny a výskyt sopečnej činnosti
Tak ako väčšina procesov vo vnútri Zeme, aj dynamika magmy je zle preskúmateľná priamymi pozorovaniami. Napriek tomu je však známe, že erupcia môže nasledovať po prechode magmy cez kôru pod sopku, kde vypĺňa miesto, zvané magmatický krb. Výstup magmy z krbu na povrch môže byť pokojný – efuzívny, alebo môže mať explozívny charakter (ak dôjde k rýchlemu poklesu teploty, z magmy sa rýchlo uvoľnia rozpustené plyny, čo vyvolá obrovský tlak, prípadne je tento tlak spôsobený premenou vody z okolia výstupu na vodnú paru). Produktmi efuzívnej erupcie sú hlavne lávové prúdy, pri explozívnej sa pridávajú rôzne vulkanoklasty (sopečný popol, pemza, lávové bomby).
Pravdepodobne najznámejším sopečným útvarom je kráter. Je to približne kruhový útvar, v strede ktorého ústi sopečný komín. Môže nadobúdať veľké rozmery, ak sa dôsledkom silnej erupcie prepadnú jeho steny, tak sa nazýva kaldera. Z krátera je magma vyvrhovaná do okolia. Kráter je obvykle umiestnený na vrchole sopky, sopka má často tvar kužeľovej hory.
Ak je sopka príliš vysoká, niekedy sa tvoria parazitické (bočné) krátery na úbočiach. Ďalšie sopečné útvary sa dajú objaviť po erodovaní vrchných vrstiev sopky – rôzne lávové žily (nazývané dajky, alebo neky), dómy, jaskyne vytvorené sopečnými kanálmi, a mnoho iných.
[úprava] Tektonické prostredia
Sopky sa vyskytujú v troch tektonických prostrediach.
[úprava] Divergentné okraje platní
Na hraniciach dvoch rozchádzajúcich sa platní sa vulkanizmus vyskytuje najčastejšie. Väčšinou sa odohráva pod hladinou oceánov. Iba na málo miestach je vulkanická aktivita pozorovateľná aj na povrchu – ostrov Svätej Heleny, alebo Tristan da Cunha v Atlantiku, príp. niekoľko ostrovov v Pacifiku a Indickom oceáne.
Na hranici rozchádzajúcich sa platní magma ľahko preniká cez oslabenú kôru a na povrch sa dostáva systémom zlomov v stredooceánskom chrbte – rifte. Výstup magmy sa deje podľa geológov z veľkých hĺbok (až z hranice plášťa), dané magmy sa veľmi nelíšia svojim zložením (nazývajú sa primitívne a označujú sa skratkou MORB – Mid-Ocean Ridge Basalt).
Sopky Východoafrickej priekopovej prepadliny sa odlišujú od vulkanizmu stredooceánskych chrbtov. Odlišnosti sú zapríčinené prítomnosťou kontinentálnej kôry, čo spôsobuje modifikáciu primitívnych magiem stredooceánskych chrbtov.
[úprava] Konvergentné okraje platní
Pri strete dvoch platní je sopečná činnosť opäť častá. Pri poklese (subdukcii) oceánskej platne pod inú platňu (s oceánskou, alebo kontinentálnou kôrou) dochádza približne v hĺbke 100 km k jej zahrievaniu a následnej dehydratácii. Uniknutá voda v podobe pary prestupuje okolitým plášťom, ktorý má iné zloženie ako oceánska kôra. Vysoký tlak a teplota vodnej pary zapríčiňuje parciálne tavenie okolitých hornín. Magmy tohto typu sa nazývajú vápenato-alkalické (podľa ich zloženia), majú vysokú viskozitu, obsahujú veľa rozpustených plynov a ich erupcie sú často veľmi explozívne.
[úprava] Horúce škvrny
Pod označenie vulkanizmus horúcich škvŕn spadajú všetky ostatné prejavy sopečnej činnosti na Zemskom povrchu, ktoré sa nedajú zaradiť do prvých dvoch. Princíp spočíva vo výstupe horúcich magmových chocholov priamo z plášťa cez zemskú kôru. Klasickým príkladom sú Havajské ostrovy, ktoré boli vytvorené horúcou škvrnou pod Tichým oceánom. Ďalší dobrý príklad je Yellowstone. Na Slovensku by sa za príklad vulkanizmu daného typu dali považovať posledné sopečné aktivity (Putikov vŕšok pri Novej Bani), aj keď daná interpretácia je sporná. Island ako produkt takéhoto vulkanizmu je trochu zložitejší príklad, pretože tu sa nachádza kombinácia horúcej škvrny a divergentného okraja, tým pádom je chemické a minerálne zloženie magiem odlišné.
[úprava] Klasifikácia a formy sopiek
Sopky (alebo sopečná činnosť) sa rozdeľujú podľa viacerých faktorov:
- podľa eruptovaného materiálu
- podľa priebehu erupcií
- podľa tvaru
- podľa aktivity
[úprava] Eruptovaný materiál
Rozdelenie erupcií na základe typu materiálu je jedno z najčastejších rozdelení. Ak magma obsahuje veľa (>65 %) oxidu kremičitého, nazýva sa felzická. Felzické lávy sú veľmi viskózne a eruptujú v podobe dómov, alebo krátkych lávových prúdov, najčastejším tvarom sopky je stratovulkán. Tento typ vulkanizmu je veľmi explozívny, nakoľko viskózna magma v sebe zadržiava veľký obsah fluíd (plynov). Častý je aj výskyt pyroklastických prúdov, obsahujúcich rozžeravené častice (až 800 °C) a plyny. Tieto prúdy sa pohybujú veľkou rýchlosťou po svahu sopky a ničia všetko, čo im stojí v ceste. Dobrým príkladom je sopka Pelée v Karibiku, alebo Pinatubo na Filipínach.
Na druhej strane, opačný prípad sú erupcie magiem, obsahujúcich malé množstvá SiO2 (<45 %), nazývané aj mafické. Magma tohto typu obsahuje málo rozpustených plynov, a jej viskozita je oveľa menšia. Lávy tvorené z mafickej magmy majú tendenciu tiecť dosť rýchlo a sú vyvrhované bez extrémnych výbuchov. Sopky s takýmto typom magmy sa nazývajú štítové, klasický vzor sú havajské sopky Mauna Loa a Kilauea.
[úprava] Typ erupcie
Podľa objemu, správania eruptujúcej lávy a vonkajších prejavov erupcie rozlišujeme nasledujúce typy:
- havajská (pokojná erupcia tekutej lávy)
- vulkánska (vyvrhovanie kusov pevnej lávy – lávových balvanov a tvorba popolového mraku tvaru karfiolu)
- strombolská (pravidelné chrlenie žeravej hmoty z krátera)
- pélejská (prúdy rozžeravených častíc, pohybujúcich sa dolu svahom sopky)
- pilínijská (explozívna erupcia s obrovským pracho-popolovým mrakom)
[úprava] Tvar
[úprava] Štítový vulkán
Výborným príkladom miest, kde sopky vyvrhujú obrovské množstvá rýchlo tečúcich láv, čím budujú hory tvaru štítu (sopky so širokou základňou a nízkym uhlom náklonu úbočia) sú Havajské ostrovy a Island. Lávové prúdy dosahujú značnú dĺžku (napr. najdlhší lávový prúd – 120 km v priemere vyprodukovala sopka Manua Loa). Štítový vulkán je aj Olympus Mons, najvyššia hora v slnečnej sústave. Menšie verzie štítových vulkánov sú lávové kužele alebo lávové kopy.
[úprava] Troskový kužeľ
Troskovými kužeľmi sa označujú menšie (40-400 m vysoké) sopky nadobúdajúce tvar kužeľa, ktoré sú tvorené explozívnymi erupciami trosiek a pyroklastík. Ich výška je oproti iným formám malá, obvykle sa stávajú neaktívnymi po krátkej dobe. Niekedy eruptujú len raz.
[úprava] Stratovulkán
Stratovulkány (nazývajú sa aj kompozitné alebo vrstevnaté vulkány) sú vysoké vrchy (napr. Andské sopky patria medzi najvyššie na Zemi), ich stavba je tvorená striedaním sa vrstiev pyroklastík a lávových prúdov. Častým typom sú explozívne erupcie, nakoľko magma je viskóznejšia, čo vlastne tiež zodpovedá ich tvaru, láva nemá tendenciu roztekať sa doďaleka ako pri štítových sopkách a utuhne už na svahu. Stratovulkánmi je tvorený sopečný pás okolo celého Pacifiku, ktorý sa nazýva aj Ohnivý kruh.
Dobrým príkladom takéhoto typu sopiek je Fudžisan v Japonsku. V súčasnosti už neaktívne sopky, ktoré sa na území Slovenska a okolitých krajín vytvárali v priebehu neogénu, tiež vulkanológovia považujú za stratovulkány.
[úprava] Supervulkán
Termínom supervulkán sa zvyknú označovať obrovské sopky, ktorých erupcie boli zničujúce, často mali dopad na celý kontinent (spôsobili aj klimatické zmeny na celej Zemi). Ako supervulkán sa označuje kaldera už neaktívnej sopky v Yellowstonskom národnom parku, prípadne sopka Krakatoa v Indonézii.
[úprava] Podmorské vulkány
Podmorský vulkanizmus je hlavný fenomén stredooceánskych chrbtov. Väčšina erupcií je nepozorovateľná na hladine, dajú sa detekovať hydrofónmi. Častá forma sú príkre stĺpy, len ojedinele sa tvoria sopečné ostrovy. Charakteristický tvar lávových prúdov sú tzv. pillow (poduškové) lávy.
[úprava] Subglaciálne vulkány
Subglaciálne sopky sú sopečné formy, ktoré eruptujú pod ľadovou pokrývkou. Vyskytujú sa v Antarktíde a na Islande, z minulosti sú známe aj z Kanady. Charakteristické pre ne je zarovnaný vrchol a terasovité svahy. Topiaci sa sneh a ľad rýchlo ochladzujú lávu, preto sú výsledné štruktúry lávových prúdov podobné štruktúram podmorských vulkánov. Pre svoj tvar sa niekedy nazývajú aj tabuľové hory, v Britskej Kolumbii je zaužívaný lokálny názov tuya.
[úprava] Aktivita
Medzi vulkanológmi neexistuje všeobecný konsenzus na definovanie toho, či je sopka aktívna. Problém je v tom, že čas medzi jednotlivými erupciami nie je pravidelný.
Vedci pokladajú sopku za aktívnu, ak počas nedávnej histórie aspoň raz eruptovala (čo nie je jednoznačné, pretože rozličné inštitúcie daný čas definujú rôzne – od 200 až po 10 000 rokov). Takisto sa za aktívnu označuje sopka s práve prebiehajúcou erupciou alebo so zvýšenou aktivitou (únikom) plynov z krátera, príp. s výskytom častých zemetrasení.
Ako spiaca sa označuje sopka, ktorá bola síce aktívna, ale momentálne žiadne známky aktivity nejaví.
Vyhasnutá, alebo neaktívna je taká sopka, pri ktorej sa vedci zhodli, že už nikdy nebude eruptovať (t.j. nejaví žiadne známky aktivity spomínané vyššie).
Toto rozdelenie niekedy prináša kuriózne situácie. Napríklad už spomínaná sopka v Yellowstone naposledy eruptovala pred viac ako 10 000 rokmi, ale keďže v danej oblasti sú ešte stále aktívne zemetrasenia a hydrotermálna činnosť, tak by sa mala považovať za aktívnu (spiacu). Prípadne vrch Puy de Dôme vo Francúzskom stredohorí, aj keď posledná erupcia prebehla v roku 5760 pred Kr. by tiež mala byť stále považovaná za aktívnu.
Svet už zažil viacero tragédií, keď boli zničené mestá pri výbuchu sopky považovanej za vyhasnutú. Najstaršia je azda tragédia, ktorá sa odohrala v antických Pompejách, kde výbuch Vezuvu, do vtedy považovaného za neaktívnu sopku, zničil mesto Pompeje, ako aj ďalšie mestá v okolí.
[úprava] Prejavy a produkty sopečnej činnosti
Sopečná činnosť môže nadobúdať rozličné formy:
- efuzívne erupcie (bazaltové magmy)
- explozívne erupcie vysokoviskóznej magmy (ryolitové magmy)
- freatické erupcie (explozívne erupcie s veľkým obsahom vodných pár)
- pyroklastické prúdy
- laháry
- emisie plynov (CO2, SO2 a iné)
Vyvrhovanie magmy z krátera a emisie plynov sú dobre pozorovateľné fenomény sopečnej činnosti.
Prvá z nich, vyvrhovanie magmy, môže byť pokojná, vtedy hovoríme o efuzívnej erupcii. Takto vyvrhovaná magma má nízku viskozitu a nízky obsah rozpustených plynov. Spravidla sú to erupcie bazaltov (Havajské ostrovy, Island). Opakom je explozívna erupcia – vtedy vyvrhovanie sprevádza vyletovanie väčších (hovoríme im aj sopečné bomby), alebo menších (pyroklasty) úlomkov žeravej lávy z krátera. Nastáva, ak je vplyvom vysokých teplôt a tlakov vo vnútri Zeme v magme vysoký obsah rozpustených plynov. Pri výstupe zo sopečného komína dochádza k zníženiu tlaku, čo vyvolá mechanizmus podobný otvoreniu sódovkovej fľaše, rozpustené plyny sa rýchlo uvoľnia a spôsobia explóziu. Takýto typ erupcie sa vyskytuje v aktívnych (konvergentných) okrajoch tektonických platní.
K explozívnym erupciám zaraďujeme aj freatické erupcie. Nastávajú, ak magma pri svojom výstupe narazí na väčší objem vody (povrchovej, alebo podzemnej). Vplyvom vysokých teplôt sa voda okamžite mení na paru a spôsobí explóziu vodných pár, prachu, skál a vulkanických bômb.
Sopečná erupcia sa prejavuje aj emisiou obrovského množstva plynov do ovzdušia. Ich zloženie je rôzne, líši sa od jedného vulkánu k druhému. Najväčší výskyt majú vodné pary, potom oxid uhličitý (CO2) a oxid siričitý (SO2). Ďalšími sopečnými plynmi sú sulfán (H2S), chlorovodík (HCl) a fluorovodík (HF).
Veľké, explozívne erupcie vyvrhujú spomínané plyny spolu so sopečným prachom až do stratosféry (~20 km nad povrch Zeme), čo ovplyvňuje počasie na Zemi: oxid siričitý sa mení na aerosól kyseliny sírovej (H2SO4) a ten zvyšuje albedo Zeme. HCl a HF sa rozpúšťajú vo vode a padajú naspäť na Zem v podobe kyslých dažďov. Vulkanickou aktivitou sa do ovzdušia uvoľňuje ročne 145-230 miliónov ton oxidu uhličitého.
Pyroklasitcké prúdy sú fluidizované zmesi žeravého prachu, plynov a popola (teplota až 800 °C), ktoré sa obrovskou rýchlosťou (150 km.hod-1 rútia dolu úbočím stratovulkánov do značnej diaľky a ničia všetko čo im príde do cesty. Im podobné su laháry (termín pochádzajúci z Indonézie): ide však o bahnové zmesi vody z topiacej sa snehovej čiapočky na vrchole vulkánu a prachovo-popolových usadenín na svahoch. Tieto tiež stekajú po svahoch veľkou rýchlosťou do značných diaľok (aj 50 km).
Pyroklastické prúdy a laháry sú vďaka svojej kinetickej energii veľmi nebezpečné (niekedy viac ako samotná láva – sú totiž omnoho mobilnejšie): žeravý prúd pyroklastík pri výbuchu sopky Pelée v roku 1902 zabil asi 30 000 ľudí na v meste Saint-Pierre na Martiniku, lahárový prúd zo sopky Nevado del Ruiz v Kolumbii zasa pochoval pod osemmetrovou vrstvou popola a bahna mesto Armero spolu s 25 000 obeťami.
So sopečnou činnosťou majú súvislosť aj iné fenomény: zemetrasenia, fumaroly, gejzíry, a horúce pramene.
[úprava] Predpovedanie sopečných erupcií
V súčasnosti vedci nedokážu presne predpovedať, kedy niektorá sopka vybuchne, aj keď indície o možnej erupcii nie je ťažké získať (ide skôr o predpoveď, kedy presne nastane erupcia). Na to sa využívajú nasledovné indície:
[úprava] Seizmická aktivita
Záchvevy pôdy nastávajú vždy, keď sa sopka prebúdza k životu. Niektoré vulkány majú permanentne slabú seizmickú aktivitu, ale jej zvýšenie je signál začiatku erupcie. Seizmická aktivita sopiek má tri hlavné formy: krátkotrvajúce otrasy, dlhotrvajúce otrasy a harmonické záchvevy.
- Krátkotrvajúce otrasy sú podobné normálnym zemetraseniam na zlomoch. Súvisia s poruchami v horninách, keď sa magma pretláča na povrch. Sú signálom, že magma je v blízkosti povrchu.
- Dlhotrvajúce otrasy indikujú zvýšenie tlaku plynov. Tieto oscilácie sú podobné vibráciám zvuku v miestnosti.
- Harmonické záchvevy spôsobuje tlak magmy na okolité pevné horniny. Toto sa môže prejaviť ako „hukot“, alebo „bzučanie“, čo cítia aj zvieratá a ľudia.
Zákonitosť seizmických aktivít je dosť komplexná, ale vo všeobecnosti platí princíp, že zvyšovanie seizmickej aktivity vedie k blízkej erupcii, najmä ak pred tým bolo obdobie kľudu.
[úprava] Zvýšená emisia plynov
Ako magma stúpa k povrchu, klesá v nej tlak, čo spôsobí jej degazáciu. Celý proces sa podobá otvoreniu sódovkovej fľaše (únik CO2). Zvýšenie emisií oxidu siričitého (SO2), ako jedného z hlavných sopečných plynov, je jedným z hlavných oznamovateľov prísunu veľkého množstva magmy blízko k povrchu. V máji 1991 sa zvýšila emisia SO2 zo sopky Pinatubo na Filipínach. O dva týždne neskôr (28. máj 1991) sa množstvo emitovaného oxidu siričitého narástlo až na 5 000 ton (10-krát viac ako predtým). 12. júna 1991 sopka vybuchla. Tesne pred výbuchom však množstvo emitovaného SO2 pokleslo pod bežnú úroveň. Tento jav si vedci vysvetľujú tým, že tesne pred výbuchom sa plyny uzatvárajú v chladnúcej magme, čo len zvýši tlak a šance na explozívnu erupciu.
[úprava] Deformácie povrchu
Zväčšovanie sa sopky signalizuje akumuláciu magmy pod povrchom. Vedci monitorujúci sopky často merajú zmenu náklonu úbočia sopky a tieto zmeny zaznamenávajú. Zmena náklonu (vydutie sa základne sopky) spolu so zvýšením emisií SO2 a častejším výskytom otrasov v okolí sopky s veľkou pravdepodobnosťou naznačujú blízku erupciu. Niekedy sú deformácie ťažko pozorovateľné, ale stále sa používajú na predpovedanie erupcií.
[úprava] Sopečná činnosť na území Slovenska
Vulkanizmus na území Slovenska (ale nielen tam, ale aj v Maďarsku, Rumunsku a na Ukrajine prebiehal v období treťohôr (neogén – pleistocén). Na Slovensku ním boli vytvorené viaceré pohoria, ktoré sa podľa lokality rozdeľujú na tri väčšie celky, pričom najväčšiu oblasť zaberajú stredoslovenské vulkanity (~5 000 km²):
- Vulkány južného Slovenska
- Vulkanity Lučeneckej kotliny a Cerovej vrchoviny
- Stredoslovenské vulkány
- Vulkanity Javoria
- Vulkanity Kremnických vrchov
- Stratovulkán Poľana
- Vulkanity Štiavnických vrchov
- Stratovulkán Vtáčnik
- Východoslovenské vulkány
- Vulkanity Vihorlatských vrchov
- Vulkanity Slanských vrchov
- vulkanity Zemplínskych vrchov
Vulkanická aktivita sa začala pred 16,5 mil. rokmi a posledné aktivity boli datované pred 100 000 rokmi. Jej príčinou bol pokles oceánskej základne flyšového pásma pod horniny Karpatského oblúka. Celý proces začal najskôr aktivitou andezitových vulkánov (predchádzala mu vulkanická aktivita v severnom Maďarsku) na juhu Slovenska (stratovulkány Lysec a Čelovce), ktorá sa rozvinula a vytvorila stratovulkány Vtáčnik, Javorie, Poľana, Štiavnický stratovulkán a vulkány Kremnických vrchov, niektoré s pomerne zložitou stavbou.
Pred 13 mil. rokmi sa vulkanická aktivita postupne menila na z andezitovej cez dacitovú na ryolitovú (tzv. jastrabská formácia) a v posledných fázach až bazaltovú. Posledné výskyty sú ojedinelé erupcie bazaltových sopiek (vrch Kalvária v Banskej Štiavnici a úplne posledná je sopka Putikov vŕšok pri Novej Bani.
Na východnom Slovensku sa začala sopečná činnosť aktivizovať z geologického hľadiska trošku neskôr (pred 14,5 mil. rokov). Vytvorila reťaz stratovulkánov v Slanských a Vihorlatských vrchoch. Tieto mali relatívne jednoduchšiu stavbu ako stredoslovenské. Táto aktivita prechádza celým karpatským oblúkom cez Ukrajinu až do Rumunska (tu sú datované posledné prejavy na 20 000 rokov pred Kr.).
Na južnom Slovensku prebiehala vulkanická aktivita omnoho neskôr (6,4 mil. – 2 mil. rokov). Jej prejavy boli slabšie, sopečné formy boli rôzne maary, lávové prúdy, diatrémy. Juhoslovenské lávy sú tvorené prevažne bazaltami.
[úprava] Významné sopky
[úprava] Sopky na Zemi
- Arenal (Kostarika)
- Askja (Island)
- Baker (Washington - USA)
- Cerro Azul (Čile)
- Cerro Negro (Nikaragua)
- Colima (Mexiko)
- Cotopaxi (Ekvádor)
- Eifel (Nemecko)
- El Chichón (Mexiko)
- El Misti (Peru)
- Erebus (Antarktída)
- Erta Ale (Etiópia)
- Etna (Sicília – Taliansko)
- Fudžisan (Japonsko)
- Galeras (Kolumbia)
- Grímsvötn (Island)
- Hekla (Island)
- Hood (Oregon - USA)
- Kilauea (Havaj – USA)
- Kilimandžáro (Tanzánia)
- Kľučevskaja (Kamčatka – Rusko)
- Krafla (Island)
- Krakatoa (Indonézia)
- Masaya (Nikaragua)
- Mauna Kea (Havaj – USA)
- Mauna Loa (Havaj – USA)
- Mayon (Filipíny)
- Merapi (Jáva – Indonézia)
- Nevado del Ruiz (Kolumbia)
- Novarupta (Aljaška – USA)
- Nyiragongo (Kongo (býv. Zair))
- Ol Doinyo Lengai (Tanzánia)
- Paricutín (Mexiko)
- Päktusan (medzi Čínou a Kórejskou ľudovodemokratickou republikou)
- Pico de Teide (Kanárske ostrovy – Španielsko)
- Pinatubo (Filipíny)
- Piton de la Fournaise (Réunion – Francúzsko)
- Popocatépetl (Mexiko)
- Rabaul (Nová Británia – Papua-Nová Guinea)
- Rainier (Washington - USA)
- Ruapehu (Nový Zéland)
- Saint Helens (Washington – USA)
- Shasta (Kalifornia - USA)
- Santorini (Grécko)
- Soufriére Hills (Montserrat – Karibské more)
- Stromboli (Taliansko)
- Tambora (Malé Sundy – Indonézia)
- Unzen (Kjúšu – Japonsko)
- Vezuv (Taliansko)
- Vulcano (Liparské ostrovy – Taliansko)
- White Island (Whakaari) (Nový Zéland)
[úprava] Sopky na iných planétach
Na Mesiaci nie je doložená žiadna sopečná činnosť, ale našli sa pozostatky niektorých vulkanických foriem (maary, dómy).
Sopečná aktivita bola pozorovaná aj na iných planétach slnečnej sústavy. Povrch Venuše je z 90 % tvorený bazaltami, čo indikuje, že vulkanizmus hrá veľkú rolu pri tvarovaní jej povrchu. Aj keď to niektoré indície naznačujú, v súčasnosti nie je vulkanická aktivita na Venuši potvrdená.
Na povrchu Marsu bolo identifikovaných niekoľko vulkánov:
- Olympus Mons
- Pavonis Mons
- Arsia Mons
- Ascraeus Mons
- Hecates Mons
Tieto sopky sú vyhasnuté už milióny rokov, ale Európska sonda Mars Express našla dôkazy o sopečnej činnosti v nedávnej minulosti Marsu.
Najväčšiu vulkanickú aktivitu v Slnečnej sústave má Jupiterov mesiac Io. Celý je pokrytý sopkami s neutíchajúcimi erupciami kremitých hornín, oxidu siričitého a síry. Povrch Io sa neustále mení. Lávy na jeho povrchu majú najväčšiu teplotu v celej slnečnej sústave – dosahujú až 1500 °C.
Najväčšia doteraz pozorovaná erupcia sa odohrala vo februári 1991 na inom mesiaci Jupitera – Europe. Tu má však sopečná aktivita inú podobu. Celá sa točí okolo vody – nazýva sa aj kryovulkanizmus. Tento proces je známy na viacerých mesiacoch vonkajších planét.
V roku 1989 Voyager 2 pozoroval ľadové sopky na Tritone – mesiaci Neptúnu. A v roku 1995 sonda Cassini-Huygens odfotografovala erupcie ľadu na Saturnovom mesiaci Enceladus. Vyvrhovaný materiál pozostáva z ľadu, tekutého dusíka, metánu a prachu. Sonda taktiež našla dôkaz o kryovulkanizme na ďalšom Saturnovom mesiaci – Titane, ktorého atmosféra pozostáva z metánu. Je predpoklad o výskyte kryovulkanizmu aj v Kuiperovom páse.
[úprava] Pozri aj
[úprava] Zoznamy
[úprava] Zaujímavé lokality
[úprava] Vulkanické fenomény
[úprava] Referencie
- Beazley, Mitchel (1988) Anatómia Zeme. Mladé letá, Bratislava, SK, 129 s.
- Konečný, V., Lexa, J. a kol. (2001) Neogénny vulkanizmus stredného Slovenska. Mineralia Slovaca, 33, 159-178 s.
- Best, Myron (2002) Igneous and Metamorphic Petrology. Blackwell, UK, ISBN 0-865-42498-5, 832 s.
