Pinatubo

Z Wikipédie

Pinatubo

Jazero v kaldere sopky
Typ:	stratovulkán
Posledná erupcia:	1993
Výška:	1486 m n.m.
Zemepisná dĺžka:	120°21′00″ E
Zemepisná šírka:	15°08′00″ N
Poloha:	Luzon, Filipíny
Pohorie:	Zambales

Pinatubo je aktívna sopka, ležiaca na ostrove Luzon na Filipínach, asi 100 km severozápadne od Manily. Až do roku 1991 to bol relatívne neznámy komplex lávových dómov v pralese, ktorý nejavil známky aktivity už 500 rokov. Geologickým mapovaním sa zistilo, že v minulosti sopka viackrát explozívne eruptovala, ale bola považovaná za vyhasnutú.

Sopka leží na subdukčnej zóne sudnskej a filipínskej platne. Pred katastrofickou erupciou v roku 1991 to bol nenápadný, mnohými domorodcami nepoznaný vulkán, v jeho okolí žilo približne 30 000 ľudí a v okruhu 40 km asi pol milióna.

[úprava] Erupcia v roku 1991

Pinatubo pred erupciou v 1991.

16. júla 1990 postihlo centrálny Luzon veľké zemetrasenie (magnitúdo 7,8) s epicentrom as 100 km severovýchodne od Pinatuba, čo neskôr vulkanológovia označili ako možnú príčinu prebudenia sopky. Dva týždne po zemetrasení boli miestnymi obyvateľmi pozorované pary unikajúce z vrchola. 15. marca pocítili miestni obyvatelia rad malých zemetrasení, ktoré sa opakovali so zvýšenou intenzitou po dvoch týždňoch, čo už indikovalo hroziacu vulkanickú aktivitu.

2. apríla 1991 sa sopka prebudila. Freatická explózia vytvorila 1,5 km dlhú trhlinu. Počas ďaľších dvoch týždňov seizmológovia detekovali stovky malých zemetrasení. V máji sa vulkanická aktivita zvýšila. Množstvo produkcie oxidu siričitého vzrástlo z 500 ton za deň na začiatku mája až na 5 000 ton za deň na konci, čo indikovalu vystupovanie magmy k povrchu. Po 28. máji sa množstov produkcie SO₂ znížilo.

7. júna sopka prvýkrát eruptovala - vyprodukovala 7,5 km vysoký stĺp popola a prachu. Filipínsky inštitút seizmológie a vulkanológie predpovedal možnosť erupcie katastrofických rozmerov a vládne orgány nariadili evakuáciu.

12. až 14. júna nastala jedna malá a tri obrovské erupcie. Sopka vyvrhla do vzduchu vzduchu viac ako 10 mld. m³ materiálu, vrchol hory zmizol (výška sa znížila z 1745 na 1486 m) a vytvorila sa kaldera s priemerom 2,5 km (v súčasnosti naplnená vodou). Sopečný prach a popol zasiahol oblasť 125 000 km² a bol identifikovaný až vo Vietname, Kambodži a Malajzii. Oxid siričitý v atmosfére vyprodukoval hmlu kys. sírovej, ktorá sa udržala niekoľko mesiacov a ovplyvnila priemerné teploty na Zemi (pokles o 0,5 °C).

[úprava] Následky

Hangáry v Clark Air Base zničené vrstvou popola.

Erupcia bola jednou z najväčších v 20. storočí (radia sa k nej ešte erupcia sopky Novarupta v roku 1912 a Saint Helens v 1980). Samotná erupcia si vďaka včasnej evakuácii vyžiadala životy asi len 300 ľudí, ale stovky ďaľších zomreli v zberných táboroch na choroby.

Dve vojenské základne patriace USA - námorná základňa Subic Bay a letecká základňa Clark boli zničené vrstvou prachu a popola (jednoducho neudržali masy sopečných produktov), rovnako ako obydlia približne 2 mil. ľudí. Celá poľnohospodárska produkcia v oblasti bola tiež zničená (150 km² ryžových fariem, 800 000 uhynutých kusov dobytka). Náklady na rekonštrukciu sa vyšplhali do biliónov filipínskych pesos, čo ovplyvnilo ekonomiku krajiny (pokles HDP z 5% pred erupciou na 3% v roku 1991.

Pyroklastické prúdy a laháry zmenili krajinu na nepoznanie, celú oblasť odlesnili a zmenili aj toky riek. Po ukončení erupcie sa v kaldere vytvorilo jazero, v roku 1992 v ňom po menšej erupcii vyrástol ostrov vytvorený lávovým dómom. Na začiatku bolo jazierko malé, voda v ňom bola horúca (40 °C) a veľmi kyslá (pH 2), neskôr vplyvom dažďov kyslosť (pH 5,5), ako aj teplota poklesla (26 °C).