Krakatoa
Z Wikipédie
| Krakatoa | |
|---|---|
 |
|
| Anak Krakatau. | |
| Typ: | kaldera |
| Posledná erupcia: | 2001 |
| Výška: | 813 m n.m. |
| Zemepisná dĺžka: | 105°25′22″ E |
| Zemepisná šírka: | 6°06′06″ S |
| Poloha: | Sundský prieliv, Indonézia |
| Pohorie: | |
Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasia na celej Zemi. Neskoršie erupcie, ktoré započali v roku 1927, vytvorili nový ostrov, zvaný Anak Krakatau (dieťa Krakatoy).
Krakatoa sa nachádza nad subdukčnou zónou, kde sa podsúva austrálska platňa pod sundskú.
Obsah |
[úprava] Pred rokom 1883
Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.
Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.
[úprava] Erupcia v 1883
Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.
Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viacmenej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy.
27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny tsunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanškom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciuse a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.
[úprava] Neskoršie erupcie
V roku 1927 sopka obnovila svoju činnosť a v kaldere vyrástol nový ostrov - Anak Rakatau. Odvtedy bolo zaznamenaných viacero erupcií, ale žiadna už nedosiahla parametre tej z roku 1883.
[úprava] Následky
Sila erupcie bola vyrátaná na 13 000 násobok výbuchu jadrovej bomby v Hirošime. Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do magmatického rezervoára, čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár, alebo zniešaním dvoch odlišných magiem v rezervoári - horúcej bazaltovej a chladnejšej andezitovej.
Najkatastrofálenjšie následky mali vlny tsunami, ktoré zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov a boli spôsobené masívnym prienikom pyroklastických prúdov do mora. Počet obetí sa odhaduje na 36 000. Množstvo eruptovaného materiálu na 20 km3. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.
Sopečný prach, rozptýlený v stratosfére spôsoboval červené východy a západy Slnka až do roku 1888 a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2 °C. Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku 2004, že červená obloha na obraze Edwarda Muncha „The Scream“ je tiež ovplyvnený výbuchom Krakatoy.
