Filozofia

Z Wikipédie

Aténska akadémia, obraz od Rafaela z roku 1509

Filozofia (z gr. láska k múdrosti: filein = ľúbiť a sofia = múdrosť) spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejsie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha.

Filozofia sa odlišuje od vedy, pretože nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré disciplíny, ktoré sa v rámci filozofie rozvíjajú (napr. axiológia, epistemológia, logika) môžu (za určitých okolností) nadobudnúť vedecký charakter.

Kedysi (teda pôvodne) filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektore hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia).

Obsah

1 Články a skupiny článkov k filozofii vo Wikipédii
2 Pôvod mena
3 Ako vzniká filozofia
4 Predmet filozofie
5 Metódy klasickej filozofie
6 Rozdelenie filozofie
- 6.1 Členenie filozofie podľa predmetných oblastí podľa J. Letza
7 Dejiny filozofie
8 Filozofia a jej vzťah k náboženstvu, vede a umeniu
9 Hlavné smery filozofického uvažovania
10 Porovnanie filozofie Východu a Západu
11 Zdroje
12 Externé odkazy
13 Pozri aj
- 13.1 Názory filozofov na filozofiu:

[úprava] Články a skupiny článkov k filozofii vo Wikipédii

Pozri: Kategória:Filozofia

Pozri najmä: filozofické smery, filozof a filozofi

[úprava] Pôvod mena

Slovo filozofia (z gr. Φιλοσοφία – filein sofia) pochádza z gréčtiny. Sloveso filein znamená milovať, sofia označuje predovšetkým akúkoľvek zručnosť alebo obratnosť, avšak neskôr predovšetkým vedenie, poznanie, najmä vyššie poznanie, ktoré zahrňuje cnosť a umenie žiť. Menom sofos sa označuje najprv ten, kto je šikovný v povolaní a v živote, a potom zvlášť ten, kto je múdry. Filozofia je preto najčastejšie prekladaná ako láska k múdrosti.

[úprava] Ako vzniká filozofia

Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému.

Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči.

Jestvujú dva spôsoby, ako začať filozofovať:

údiv
pochybovanie

Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné.

Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje skúsenostné (empirické) poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku.

Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum.

[úprava] Predmet filozofie

Veľký filozof Immanuel Kant v jednom liste napísal, že sa vo svojom celoživotnom filozofickom diele snažil odpovedať na 4 základné otázky:

Čo môžeme vedieť?
Čo máme robiť?
V čo smieme veriť?
Čo je človek?

Prvá otázka sa týka ľudského poznania. Aký je svet a ako si ho mám predstaviť? Čo v ňom môžem vedieť? A môžem v ňom vedieť vôbec niečo istého? Aký je svet? Čo je krása? Čo je realita? Čo existuje?

Druhá otázka sa týka ľudského konania. Ako mám viesť svoj život? O čo sa môžem rozumne usilovať a o čo sa usilovať mám? Ako sa mám správať k svojim blížnym? A ako k ľudskej spoločnosti? Ako sa ona má správať ku mne?

Tretia otázka sa týka ľudskej viery. Hľadá zmysel. Súčasťou otázky je i otázka: „Je možné vôbec na otázky viery a zmyslu odpovedať?

Štvrtá otázka je otázkou sebaporozumenia človeka.

Predmet filozofie nie je presne definovaný. Predmetom je mimoriadne obsahovo široký záber ľudskej skúsenosti so svojím bytím a so svetom navôkol. Avšak zostáva pravdou, že tak či onak každý filozof, laik alebo odborník, odpovedá na aspoň jednu z Kantových otázok.

Predmetom filozofie sú najvšeobecnejšie stránky a enigmatickosť miesta človeka vo svete.

Predmetom filozofie je to, čo tvorí základ, čo je podmienkou, čo umožňuje skúsenosť. Charakter dôvodov a podmienok našej skúsenosti je taký, že skúsenosť síce umožňujú, ale samé nie sú predmetom skúsenosti; nie sú zmyslami postihnuteľné. Filozofia je schopná postihnúť a vyjadriť ich v podobe abstraktne všeobecných pojmov, ako napr. pojmu bytia, pojmu súcna, pojmu transcendentna, pojmu šťastia, pojmu dobra a pod.

Predmetom filozofie sú najvšeobecnejšie tendencie, vlastnosti, vzťahy všetkých sfér bytia (zmyslami postihnuteľného i transcendentného), logika celostnosti javu i sveta ako takého.

[úprava] Metódy klasickej filozofie

Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto:

1. Indukcia

Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje.

2. Dedukcia

Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej.

3. Abdukcia

Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla. Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové ideje a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií.

4. Analýza a syntéza

Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súd, úsudok, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.

V špeciálnych vedeckých disciplínách hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu,lebo sa považuje za Peiercov objav(1839 - 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne, bez pomenovania, používal už v antike.

[úprava] Rozdelenie filozofie

Dôsledné systematické rozdelenie filozofie by samo bolo filozofickým problémom a predpokladalo by vopred definovať systém filozofie : účelové a sprievodné funkcie,prvky a väzby medzi nimi, meniace sa v časopriestore. Nasledujúci prehľad nie je teda precízne systémový , ale môže byť užitočný, lebo je to celkom bežné rozčleňovanie filozofie do základných disciplín.

1. Teoretická filozofia

ontológia (náuka o súcne ako súcne)
prírodná filozofia (filozofická náuka o prírode rozdielna od empirických prírodných vied)
antropológia (filozofická náuka o človeku)
filozofická teológia (filozofická náuka o Bohu rozdielna od teológie zjavenia)
sociálna filozofia (filozofia spoločnosti, politiky, práva a hospodárstva)
teória poznania (=epistemológia, noetika, gnozeológia; filozofická náuka o poznaní; zvláštny význam tu má transcendentálna epistemológia a hermeneutická filozofia, ktorá je teóriou porozumenia)
logika (teória formálnej správnosti myslenia, eventuálne hovorenia)
sémiotika (teória jazykových znakov, ich syntaxu, významov a ich užívania)
teória vedy (teórie metód špeciálnych vied)
axiológia (všeobecná teória hodnôt a hodnotenia)

2. Praktická filozofia

etika (náuka o morálne relevantnom konaní a jeho normách)
poietika (náuka o tvorivej činnosti; patrí sem i estetika ako filozofia umenia)

3. Špeciálne vedy hraničiace s filozofiou

(fyzikálna filozofia, filozofia sociológie, dejiny filozofie, ekonomické myslenie, filozofia kvality a podobne)

[úprava] Členenie filozofie podľa predmetných oblastí podľa J. Letza

filozofia existenciality
filozofia reality
teória reality filozofická
ontológia
filozofia kozmickej reality
filozofia sveta
filozofia evolúcie
filozofia prírody
filozofia ľudského subjektu
filozofická teória intencionálnej relacionality
teória skúsenosti = experienciológia
teória poznania = gnozeológia
hermeneutika
logika
filozofia hodnoty
filozofia človeka a spoločnosti
filozofia Boha (Absolútna)
filozofia kultúry
filozofia filozofie

[úprava] Dejiny filozofie

Pozri Vývin filozofie

[úprava] Filozofia a jej vzťah k náboženstvu, vede a umeniu

[úprava] Filozofia a náboženstvo

Náboženstvo a filozofia majú úzky, no zložitý vzťah. Jaspers uvádza ako základné funkcie filozofie orientáciu vo svete (výklad sveta), vyjasnenie vlastného Ja a metafyziku (prekročenie sveta a existencie k transcendencii. Tieto funkcie však majú svoje hlavné opodstatnenie i práve v náboženstve. Preto sa stáva aktuálnou otázka rozdielu medzi filozofiou a náboženstvom.

Rozhodujúci rozdiel leží v chápaní filozofie ako rozumovej vedy. Jej hľadanie odpovedí po podmienkach možností úplnej skúsenostnej skúsenosti sa uskutočňuje zásadne ako úsilie ľudského rozumu. Z tohto dôvodu filozofia vylučuje všetky výpovede, ktoré nevyplývajú z čistého rozumu.

Vzájomný vzťah filozofie a náboženstva je chápaný rovnako ako vzťah viery a poznania, pričom vykazuje 4 alternatívy:

1. náboženstvo a filozofia nemajú nič spoločné (výpovede náboženstva nie sú pravdivé a sú vedecky nezmyselné)

2. medzi náboženstvom a filozofiou je rozpor

náboženstvo kontra filozofia (viera sa presadzuje v protiklade k rozumu a zavrhuje filozofiu)
filozofia kontra náboženstvo (filozofia sa snaží odhaliť náboženstvo ako protirozumové, kritika náboženstva)

3. náboženstvo a filozofia tvoria jednotu

vychádza sa od náboženstva (napríklad kresťanská filozofia; viera osvecuje rozum, aby človek správne filozoficky usudzoval)
vychádza sa od filozofie (snaha zredukovať náboženstvo na tzv. filozofickú vieru, náboženské témy riešiť rozumovo a vedecky)

4. náboženstvo a filozofia sú rôzne oblasti, ale sú vo vzájomnom vzťahu

Náboženstvo využíva pri svojom racionálnom uvažovaní a rozvíjaní svoje axiómy (nedokazované základné vety systému) a zjavenie. Filozofia ich v tejto podobe vôbec nepozná. Jej jediným prostriedkom hľadania pravdy je rozum.

[úprava] Filozofia a špeciálne vedy

Filozofia má špecifický vzťah k špeciálnym vedám. Reálne špecifické vedy (prírodné, sociálne, ekonomické a duchovné ako historické, jazykové, náboženské a vedy o umení) skúmajú svoje čiastkové oblasti tak, že podávajú ich popis a výklad. Všeobecne sa dajú ukázať tri charakteristické znaky reálnych vied, ktoré sú však v rôznych vedách realizované rôzne. Reálne vedy sú:

1. empirické (ich predmet je čiastková oblasť skúsenostného sveta, popis a výklad, ktoré podávajú, môžu byť overené v danej čiastkovej oblasti a nepresahujú ju)

2. tematicky redukované (ich téma je obmedzená na určitý aspekt, pričom ostatné aspekty sú v úzadí)

3. metodicky abstraktné (svoje témy uchopujú len tak, ako im to pripúšťa metóda, pričom metóda reálnej vedy nie je nikdy predmetom či témou danej reálnej vedy)

V kontraste s charakteristikou reálnych špeciálnych vied vystupuje filozofia. Filozofia je ako oblasť ľudského poznania neempirickou vedou. Jej východiská spočívajú iba v skúsenosti filozofa s vlastným bytím a so svetom navôkol ako takou. Neuvažujeme teda o empírii ako konkrétnej čiastkovej skúsenosti, ako je tomu v špeciálnych vedách. Filozofia sa pýta na neempirické podmienky empirického v plnosti. Neviaže sa na celok, ale na celok sa pýta.

Filozofia nie je tematicky redukovaná. V minulosti bol jej predmet mimoriadne široký, spravidla široký ako ľudská skúsenosť sama. V súčasnosti po vymedzení špeciálnych vied z filozofie sa tento záber do určitej miery ponecháva aspoň v podobe tzv. vied hraničiacich s filozofiou.

Filozofia rovnako neabstrahuje od svojej vlastnej metódy objasňovania skúsenosti. Hľadanie a popísanie filozofickej metódy nepresahuje oblasť filozofie, ale naopak – stáva sa samotným filozofickým problémom, keďže žiadnu metódu ani filozofia nepredpokladá.

A tak základný rozdiel medzi reálnymi špeciálnymi vedami a filozofiou spočíva v tom, že reálne vedy sa nikdy nepýtajú na úplnú ľudskú skúsenosť, ale skúmajú ju iba čiastkovo a konkrétne. Samotný celok nepoznajú. Filozofia však celok v sebe zahrnuje a je pre ňu filozofickým problémom.

Reálne vedy tiež nepoznajú dosah, ktorý majú ich výpovede v rámci celku. Význam tohto dôsledku sa stupňuje s rastúcou špecializáciou vied. Prepojenie dôsledkov výpovedí reálnych vied tak popisuje až filozofia. Hovoríme o spracovávaní výsledkov skrze syntézu. Filozofia si tak zachováva voči špeciálnym vedám naďalej autonómiu.

Rovnaké prepojenie a vzťah má filozofia s formálnymi špeciálnymi vedami, ktoré skúmajú v čistej forme štruktúru súvislostí, realizujúc sa vždy v určitej metodickej abstrakcii.

[úprava] Filozofia a umenie

Podľa Kanta má umenie 2 charakteristické znaky:

1. umenie je slobodné (má účel samo v sebe, nie je podriadené žiadnemu vonkajšiemu cieľu)

2. umenie sprostredkúva (niečo vyjadruje, je komunikatívne)

Na základe týchto znakov sa dá objasniť, že umenie spĺňa rovnaké základné 3 funkcie ako náboženstvo a filozofia. I umenie má za cieľ niečo vyjadrovať, komunikatívne vykladať svet skrze znázornenú myšlienku, symbol alebo krásu. Rovnako sa usiluje vypovedať niečo o človeku, vyjasniť vlastné Ja, a taktiež prekročiť umením znázorňovania krásy tento svet či existenciu smerom k transcendencii. Preto náboženstvo, filozofia a umenie spolu súvisia.

Rozdiel medzi filozofiou a umením sa dá ľahko ukázať. Filozofia totiž vychádza zo zmyslovej skutočnosti (skúsenosti), ale plní ony funkcie čisto v rovine rozumu, pojmu a vedeckej reflexie. Oproti tomu umenie realizuje ony funkcie ducha v rovine zmyslovosti. Pravda filozofie spočíva v sile rozumovej argumentácie, pravda umenia spočíva v dokonalosti zobrazenia. Filozofii ide o všeobecnosť teórie, umeniu ide o všeobecne platnú krásu v jej konkrétnej realizácii. A tak filozofii nemusí záležať na tom, aby bola zásadne krásna ako taká.

[úprava] Hlavné smery filozofického uvažovania

Rozlíšenie teoretickej a praktickej filozofie (poznania a konania) uvádza v dejinách filozofie predovšetkým Platónsky trojuholník. Vrcholy tohto trojuholníka sú v princípe prepojené v zmysle bytie – Ja – idea (príroda – subjekt – absolútno; svet – duša – Boh). Tak trojuholník vymedzuje priestor teoretickej filozofie. Najdôležitejšia pozícia filozofickej tradície sa odlišuje predovšetkým tým, v ktorom z troch vrcholov trojuholníka ich filozofovanie začína, odkiaľ systematicky rozvíjajú celok filozofie. Z toho vyplývajú tri hlavné smery filozofického uvažovania:

1. Filozofia bytia (ontologicky orientované filozofovanie)

2. Filozofia Ja (pýta sa predovšetkým na subjekt skúsenostného sveta a na jeho vlastnosti)

3. Filozofia ducha (ideí; snaží sa poznať podmienky možnosti skúsenosti na základe idey)

V dejinách filozofie sú tieto tri hlavné smery spojené s tromi veľkými filozofmi. Filozofia bytia s Aristotelom, filozofia Ja s Kantom a filozofia ducha s Hegelom. V otázkach Platónskeho trojuholníka sa pohybuje celá filozofická tradícia.

[úprava] Porovnanie filozofie Východu a Západu

Staroveké Grécko, India a Čína sú tri veľké civilizácie staroveku. V približne rovnakom tvorivom období (6., 5. storočie) sa v týchto civilizáciách rozvinula špecifická filozofická tradícia. Nadväzujúc na grécku filozofiu sa vyvinula filozofia Západu, indo-čínske filozofické tézy vytvorili filozofiu Východu.

Filozofia Východu je však od západnej filozofie do značnej miery odlišná, a to nielen v tematickom zameraní, ale i vo svojich metódach, forme a dôsledkoch. Kontrast filozofie Západu a Východu je v určitých aspektoch dokonca taký značný, že niektorí filozofi spochybňujú označovanie východného myslenia ako skutočnú filozofiu. Tento kontrast sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov:

v indickej filozofii sa neuskutočnil prechod od mýtu k logu, vzdelanosť je v indo-čínskych tézach viazaná na tradíciu
východná filozofia je návodom na správny život, pričom grécka filozofia zahrňuje celú oblasť vtedajšieho ľudského poznania; úlohou čínskych a indických filozofov bolo pomôcť usporiadať a udržať svoje obrovské krajiny
filozofia sa v indo-čínskej tradícii transformovala na náboženstvo
pravým zdrojom poznania vo východnej filozofii je intuícia (vcítenie), a nie rozum (ratio)
rôzne spôsoby poznania umožňujú dospieť k rôznym pravdám a k tolerancii, zatiaľ čo v západnej tradícii bol pokrok viazaný na vzájomnú konfrontáciu väčšieho počtu filozofických škôl
vo východnej filozofickej tradícii jeden filozof pokračuje v práci predchádzajúceho, zatiaľ čo v Grécku sa rozvinul skutočný zvyk odporovať svojmu učiteľovi

Filozofia Východu a Západu je rozdielna aj v tematickom zábere. V Indii legendárny panovník Ašok vytvoril ideál áhinsy – nenásilia, ktorý do dnešného dňa tvorí základný pilier filozofie. Základnou jednotkou spoločnosti je kasta, v Číne rodina. V Číne namiesto princípu áhinsy stojí poslušnosť, na ktorej úroveň Konfucius stavia vernosť štátu. V starovekom Grécku nie je kráľom tvorstva skupina ľudí (kasta, sekta alebo rodina), ale človek – uvedomelý a sebavedomý jednotlivec, a to prispelo k formovaniu občianskeho vedomia.

Indovia sa zväčša zaoberali otázkami podvedomia, Číňania osudom, usporiadaním spoločnosti a harmóniou v duši, pričom ustupuje svet a poznanie. Gréci však zhrnuli vo svojich filozofických tézach celú oblasť vtedajšieho ľudského poznania.

[úprava] Zdroje

Storig, Joachim Hans: Malé dějiny filosofie. Kostelní Výdří, Karmelitánske nakladatelství 2000, 632 s.
Anzenbacher, Arno: Úvod do filosofie. Praha, Portál 2004, 380 s.
Csontos, Ladislav: Úvod do logiky. Bratislava, Dobrá kniha 1995, 165 s.
kol. autorov: Náuka o spoločnosti. Bratislava, SPN 2004, 380 s.

a iné

[úprava] Externé odkazy

[úprava] Pozri aj

Wikicitáty obsahujú zbierku citátov súvisiacich s:

Filozofia

[úprava] Názory filozofov na filozofiu:

Zdroj: "http://sk.wikipedia.org../../../f/i/l/Filozofia.html"

Kategória: Filozofia