Ranobyzantská ríša
Z Wikipédie
Rynobyzantská ríša je obdobie dejín Byzantskej ríše medzi rokmi 610 až 842.
Cisár Herakleios (610 - 640), zakladateľ dynastie Herakleiovcov (610-717) musel čeliť nájazdom Avarov, Slovanov (Chorvátov, Srbov), Protobulharov a Peržanov a zachránil ríšu pred zánikom vďaka dôležitým vojensko-správnym reformám. Zaviedol (vtedy ešte len v Malej Ázii) zriadenie založené na themách (gr. thema): Roľníci dostali pozemky za dedičnú povinnú vojenskú službu a cudzí žoldnieri boli nahradení domácim profesionálnym vojskom, ktoré sa skladalo z thém. Thema označuje súčasne (a pôvodne) vojenský oddiel, ako aj (neskôr) správnu jednotku založenú na súčasnej vojenskej a správnej administratíve a riadené „stratégom“ (vojenským guvernérom). Toto zriadenie sa používalo až do 11. storočia a Herakleiovi umožnil poraziť napríklad Peržanov.
Herakleios odrazil avarsko-perzský útok na Carihrad (o. i. roku 626), no Peržania dobyli územia na východe (o. i. 614 Jeruzalem, 619 Egypt), ale nakoniec roku 628 Peržanov Herakleios porazil, čím sa hranica Byzancie opäť posunula k Eufratu. Po tejto definitívnej porážke Peržanov sa však na východe objavil nový súper - Arabi, ktorých expanzia začala roku 632. V tzv. Svätej vojne (634-646) Arabi dobyli (monofyzitický) Východ ríše : najprv Mezopotámiu, potom 636 Sýriu, 637 Jeruzalem a 640/646 Egypt.
Boje s Arabmi pokračovali aj v nasledujúcich storočiach. Za vlády Herakleiových nástupcov sa bojovalo s Arabmi i Protobulharmi a nastal nový úpadok ríše. Napríklad až po päťročnom obliehaní Carihradu sa v roku 678 podarilo poraziť Arabov a v roku 680 si Protobulhari po bojoch s Byzanciou zčasti na jej území zriadili štát pod vedením chána Asparucha.
V rokoch 695-717 vládli anarchické pomery, počas ktorých sa vystriedalo 6 cisárov za 22 rokov. Arabi ich využili a roku 697 dobyli byzantské Kartágo s celou severnou Afrikou až po Atlantik, potom roku 711 Španielsko a potom sa roku 717 obrátili znova proti Carihradu.
Cisár Lev III. (717-741) započal tzv. sýrsku dynastiu (717-802). Roku 717/718 s bulharskou pomocou odrazil Arabov od Carihradu. Odvtedy nasledovali už len stáročné arabsko-byzantské pohraničné vojny. Levov zákonník Eklogé znamenal zmiernenie justiniánskeho práva. Z osobného presvedčenia vydal cisár roku 730 proti vôli patriarchu aj pápeža édikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus (obrazoborectvo) a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu.
Za Levovho syna Konštantína V. (741-775) cirkevná kríza vrcholila. Došlo k prenasledovaniu mníchov neuznávajúcich ikonoklazmus (na čele s teológom Jánom z Damasku) a v umení začali obrazy nahradzovať ornamentmi. Tento cirkevný spor bol aj prvým krokom k neskoršiemu oddeleniu západnej (pápežskej) cirkvi, ktorá bola proti ikonoklazmu, a východnej (byzantskej) cirkvi (tzv. východnej schizme). Už roku 732 došlo v oblasti cirkvi k organizačnému prechodu južnej Itálie a Ilýrie od pápeža k Carihradu. Nasledovalo pápežovo „primknutie sa“ k Frankom, ktoré neskôr vyvrcholilo korunováciou Karla Veľkého (800, pozri dolu). Cirkevné spory zároveň negatívne vplývali na obranu ríše: Roku 751 v dôsledku neposkytnutia pomoci zo strany cisára dobyli byzantskú Ravennu Langobardi. Bojovalo sa aj proti Arabom a Bulharom. Preloženie kalifátu do Bagdadu umožnilo Konštantínovi nakrátko ofenzívu voči Arabom.
Za Konštantínových nástupcov cirkevné spory pokračovali. Roku 787 Siedmy cirkevný koncil povolil síce uctievanie obrazov, no odsúdil ich zbožňovanie. Tým došlo (dočasne) k opätovnému zjednoteniu s pápežom. Pokračovali však konflikty s radikálnymi uctievačmi obrazov (tzv. zelótmi). Boje o trón v Byzancii, najmä zosadenie Konštantína VI. jeho vlastnou matkou Irenou (vládla 797-802) umožnilo pápežovi roku 800 korunovať franského panovníka Karla Veľkého za cisára, čo Byzancia odmietla uznať, lebo sa považovala za jediného nástupcu Rímskej ríše a jej cisárov. Vznikol tak až do roku 1204 tzv. problém dvoch cisárov, hoci už roku 812 byzantský cisár Michal I. (811-813) uznal západný titul cisára.
Cisár Nikefor I. (802-811) chcel zaraziť nárast vplyvu Bulharska, ale Bulhari roku 811 jeho vojsko totálne zničili. Ich chán Krum si dal z lebky mŕtveho cisára vyhotoviť pohár a obkľúčil aj Carihrad (813), ale jeho zámery prekazila náhla smrť (814).
Za cisára Leva V. (813-820) pod vplyvom neskoršieho patriarchu Ján Gramatika cisár a následne synoda obnovili ikonoklazmus (tzv. Druhá fáza ikonoklazmu). Lev V. tiež roku 814 uzavrel s Krumovym synom chánom Omortagom 30-ročný mier za cenu značných územných ústupkov, čím sa boje s Bulharmi v podstate skončili.
Roku 820 palácová revolúcia dostala na trón Michala II. (820-829) a s ním novú frygickú dynastiu (820-867). Arabi dobyli ďalšie územia:roku 825 Krétu, roku 831 Sicíliu a roku 838 Amorion v Malej Ázii. Cisár Teofilos (829-842), podporovateľ vedy a umenia, bol posledný ikonoklastický cisár. Po jeho smrti vládla jeho vdova Teodora (842-856) za nedospelého Michala III. Spolu s ministrom Theoktistom, podporovateľom Konštanína-Cyrila, sa postarala o to, že synoda roku 843 definitívne ukončila ikonoklazmus.
Zastavenie arabskej (718) aj bulharskej (814) expanzie a ukončenie ikonoklazmu (843) znamenalo nástup obdobia nového nebývalého rozkvetu ríše, ktoré sa skončilo až v období križiackych výprav.
