Benedikt XVI.

Z Wikipédie

Benedikt XVI.
Pôvodné meno	Joseph Alois Ratzinger
Začiatok pontifikátu	19. apríl 2005
Koniec pontifikátu
Predchodca	Ján Pavol II.
Nástupca
Narodenie	16. apríl 1927 Marktl am Inn, Nemecko
Úmrtie

Benedikt XVI., vlastným menom Joseph (Alois) Ratzinger (* 16. apríl 1927, Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecko), je 265. pápežom rímskokatolíckej cirkvi a prvým nemeckým pápežom po 482 rokoch. Súčasne je aj biskupom Ríma. Pred svojím zvolením bol blízkym spolupracovníkom svojho predchodcu Jána Pavla II. Dlhú dobu (od roku 1981) zastával úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery (čo je v roku 1908 premenovaná inkvizícia). Mal prezývku Železný kardinál. Pápežom sa stal 19. apríla 2005.

Zvolený bol vo veku 78 rokov. Jeho voľba bola neobyčajne rýchla a presvedčivá. Zvolený bol už po štvrtom hlasovaní a to presvedčivou väčšinou 100 z celkového počtu 115 hlasov. Od pápeža Klementa XII. zvoleného v roku 1730 zasadol na pápežský stolec ako najstarší a je prvým nemeckým pápežom od Hadriána VI. (1522–1523). Hadrián VI. sa síce narodil na území dnešného Holandska, v tom čase však ešte časti Nemecka. Posledný predchádzajúci pápež pochádzajúci z dnešných hraníc Nemecka bol Viktor II., ktorý zomrel v roku 1057.

Benedikt XVI. je ôsmy nemecký pápež; prvý bol Gregor V.. Posledný pápež, ktorý prijal meno Benedikt bol Benedikt XV., ktorý slúžil počas prvej svetovej vojny od roku 1914 do 1922. Pripadla mu úloha viesť katolícku cirkev temnými rokmi prvej svetovej vojny. Zastával politiku prísnej neutrality a rokovaniami sa usiloval o nastolenie mieru. Neutralita, ktorú pápež v tomto konflikte zastával, a neustále protesty, ktoré vznášal proti používaniu takých zbraní, ako sú bojové plyny, vyvolali hnevlivé reakcie na oboch stranách frontu. Kardinál Ratzinger sa kardinálom zveril, že voľbou mena chce vzdať hold Benediktovi XV. za jeho neúnavné úsilie pomôcť utečencom a zjednotiť svet rozpoltený vojnou. Kardinál Ratzinger sa však mohol pri voľbe mena dať inšpirovať i svätým Benediktom, mníchom žijúcim v šiestom storočí. Práve svätý Benedikt bol zakladateľom západného systému mníšskych rádov a neskôr bol vyhlásený za patróna Európy.

Niektorí považujú Benedikta XVI. sa tradicionalistu, iní za ortodoxného kresťana, ale väčšina súhlasí s tvrdením, že je silným obrancom cirkvi. Odmieta homosexualitu, manželstvá osôb rovnakého pohlavia, eutanáziu a interupcie.

Obsah 1 Život 1.1 Mladosť 1.2 Cirkevná kariéra 2 Konkláve 2.1 Predpovede 2.2 Prvý deň konkláve 2.3 Druhý deň konkláve 2.4 Erb 2.5 Reakcie sveta 3 Dielo 3.1 Vyšli v slovenčine

[úprava] Život

[úprava] Mladosť

Joseph Ratzinger sa narodil v Marktl (Bavorsko) ako syn policajta; jeho matka pochádzala z Južného Tirolska. Mal súrodencov Máriu a Georga. Vyrastal v hlboko veriacej rodine. Dva roky po jeho narodení 11. júla 1929 sa rodina presťahovala do Tittmoning an der Salzach, 5. decembra 1932 do Aschau am Inn, kde chodil do základnej školy. V tridsiatych rokoch minulého storočia, po uchopení moci národnými socialistami, kúpil jeho otec malý sedliacky dom v Hufschlag pri Traunstein pretože sa obával, že bude vojna a potom, že bude lepšie vlastniť dom s pôdou. Kardinál Ratzinger vo svojej autobiografii „Aus meinem Leben“ (Z môjho života) v roku 1998 k tomu poznamenal, nebolo vôbec ľahké povedať, kde som vlastne doma. Môj otec bol ako policajt opakovane prekladaný, takže sme boli často ako na vandrovke. Až keď v roku 1937 odišiel ako 60 - ročný do dôchodku mohli sme sa nasťahovať do domu v Hufschlag pri Traunstein, ktorý sa potom stal naším vlastným domovom. Vo veku 16 rokov bol so zvyškom svojej triedy vycvičený za pomocníka obsluhy protilietadlového kanónu a nasadený na ochranu továrne BMW mimo Mníchov. Joseph Ratzinger bol po štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu a Mníchove zároveň so svojím bratom Georgom vysvätený za kňaza 29. júna 1951 vo Freisingu. Starší brat sa venoval cirkevnej hudbe, v rokoch 1964 až 1994 bol dómskym kapelníkom v Regensburgu. V roku 1994 ukončil svoje pôsobenie kapelníka a ako kňaz na odpočinku žije v kláštore kolégia. Sestra Mária nasledovala svojho brata Josepha na všetky jeho pôsobiská. Starala sa aj o jeho domácnosť v rímskej kúrii až do svojej náhlej smrti v r. 1991.

[úprava] Cirkevná kariéra

Joseph Ratzinger najskôr pracoval ako výpomocný kňaz vo farnosti v München-Moosach a ako kaplán vo farnosti München-Bogenhausen. V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu. V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o sv. Bonaventúrovi v odbore fundamentálnej teológie. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) 2. vatikánskeho koncilu. V roku 1963 sa stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem na univerzite v Münsteri. Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v roku 1976 stal viceprezidentom. Dňa 25. marca 1977 bol Joseph Ratzinger menovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála. V roku 1981 ho pápež Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery v Ríme a za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie. V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála biskupa suburbikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9. novembra 1998 Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v roku 2002 sa stal dekanom kolégia kardinálov.

[úprava] Konkláve

[úprava] Predpovede

[úprava] Prvý deň konkláve

Dopoludia o 10:00 sa v Bazilike Sv. Petra konala svätá omša za vyvolenie nového pápeža. Slúžil ju dekan kardinálskeho kolégia, kardinál Ratzinger. Popoludní o 16:30 sa 115 kardinálov voličov presunulo do Sixtínskej kaplnky. V kaplnke zaznel hymnus k Duchu Svätému - Veni Creator Spiritus. Kardinál Ratzinger spolu so zhromaždenými kardinálmi prednáša predpísanú prísahu a každý z účastníkov konkláve ju potvrdzuje položením ruky na otvorený Evanjeliár, umiestnený v centre Sixtínskej kaplnky.

O 17:25 hlavný pápežský ceremoniár arcibiskup Piero Marini vyhlásil „Extra omnes” a vzápätí sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvorili. Okrem kardinálov voličov v nej ostali len arcibiskup Marini a český kardinál Tomáš Špidlík, aby predniesol meditáciu pred samotnou voľbou. Po skončení meditácie kardinál Špidlík spolu s pápežským ceremoniárom opustili Sixtínsku kaplnku. Ešte v ten istý deň sa konalo prvé kolo voľby. Čierny dym však dal svetu najavo, že prvé kolo nebolo úspešné.

[úprava] Druhý deň konkláve

Tesne pred poludním z komína Sixtínskej kaplnky vychádza dym svetlej farby, čo spôsobuje senzáciu na Námestí Sv. Petra. Dym však po chvíli stmavol, až nakoniec celkom sčernel. Zvony na Bazilike Sv. Petra nebijú, čo je jasný znak že pápež nebol ešte zvolený. Už o niekoľko hodín, o 17:50, však čakajúci pútnici na námestí majú dôvod na radosť. Z komína vychádza biely dym a hlahol zvonov na Bazilike sv. Petra je neklamným znakom toho, že voľba kardinálov bola úspešná.

Osobou, ktorá oznámila svetu voľbu nového pápeža bol čilský kardinál protodiakon Jorge Arturo Augustin Medina Estévez. Do tejto úlohy „vyslanca námestia” ho menoval pápež Ján Pavol II. začiatkom februára 2005. O 18:48 tradičnou latinskou formulou Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus Papam (Zvestujem Vám veľkú radosť, máme pápeža) oznámil, že na pápežský stolec Svätej rímskej cirkvi vystúpil Joseph Ratzinger.

Prvé slová nového pápeža, ktoré predniesol z balkóna požehnaní Baziliky sv. Petra, boli: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici.” Potom udelil svoje prvé pápežské požehnanie Urbi et Orbi - Mestu a svetu.

[úprava] Erb

Erb obsahuje prvky starodávnych tradícií jeho vlasti. Prihlásil sa tak k rodnému Bavorsku. Pápež porušil 1000 rokov starú heraldickú tradíciu pápežských erbov tým, že sa vo svojom erbe zriekol tiary (trojitá pápežská koruna), čo má symbolizovať jeho predsavzatie uplatňovať iba duchovnú moc pri vedení ľudí ku spáse a pridal pálium.

Štít je štiepený v tvare krokvy prehnutej nadol. V prvom poli je na zlatom pozadí hlava Maura s červenou korunou a límcom a so zlatou náušnicou. Je to erb starobylej nemeckej diecézy Freising (vznik sa datuje okolo 8. storočia) a v roku 1818 sa zlúčila s arcidiecézou Mníchov. Je to zároveň symbol všeobecnosti Cirkvi a rasovej i triednej znášanlivosti.

V druhom poli je na zlatom pozadí kosmo nahor kráčajúci medveď svätého Korbiniána, patróna Bavorska (pochádzal z Francúzska a v 8. storočí ohlasoval evanjelium v Bavorsku. Podľa legendy keď svätec putoval cez Alpy medveď mu zožral koňa, a nato svätec prinútil medveďa, aby mu niesol batožinu až do Ríma a naspäť). Medveď má na chrbte červenú batožinu previazanú čiernou stuhou, ktorá symbolizuje bremeno pápežského úradu.

V treťom, červenom poli je mušľa, ktorá je starobylým symbolom pútnika. V pápežskom erbe symbolicky znázorňuje Boží putujúci ľud.

Štít je korunovaný mitrou s tromi zlatými brvnami - symbolizujú trojitú pápežskú moc: posväcovať, vyučovať a viesť ľudí k spáse. Brvná sú prepojené zlatým kolom, čo znamená, že tieto moci sa spájajú v osobe pápeža.

Za štítom sú dva skrížené kľúče Svätého Petra. Symbolizujú duchovnú moc nástupcu apoštola Petra, ktorému Kristus dal moc. (Mt 16,19)

Niže štítu je biele pápežské pálium s červenými krížikmi. Je to znak hodnosti.

[úprava] Reakcie sveta

• Slovensko: Prezident Ivan Gašparovič vyhlásil, že verí, že aj nový pápež Benedikt XVI. bude pre celý svet morálnou autoritou, ktorá sa bude zasadzovať za šírenie myšlienok kresťanstva, ekumenickej spolupráce a demokratických hodnôt. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda vyjadril potešenie z jeho zvolenia za hlavu katolíckej cirkvi, slovami: „Som presvedčený, že dlhoročné skúsenosti i osobnosť kardinála Josepha Ratzingera sú zárukou toho, že bude nielen dôstojným nástupcom svojho predchodcu pápeža Jána Pavla II., ale aj pokračovateľom rozvíjania myšlienok boja za mier, sociálnu spravodlivosť a vzájomného rešpektu medzi rôznymi skupinami veriacich.” Podľa predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského Benedikt XVI. pozná Slovensko a situáciu v krajine aj vďaka jednému zo svojich najbližších spolupracovníkov, slovenskému biskupovi Jozefovi Zlatňanskému. Pavol Hrušovský v tom vidí nádej, že Slovensko bude mať tak ako doteraz v novom pápežovi ctiteľa a že obyvatelia Slovenska budú milovať Benedikta XVI. takisto ako milovali Jána Pavla II.

[úprava] Dielo

[úprava] Vyšli v slovenčine

• Zasiahnutí neviditeľným (Berührt vom Unsichbaren. Jahreslesebuch), Dobrá kniha, 2006

Preklady sú doslovné

• Werte in Zeiten des Umbruchs [Hodnoty v čase prenikavých zmien], Freiburg i. Brsg. 2005.
• Unterwegs zu Jesus Christus [Na ceste k Ježišovi Kristovi], Augsburg 2003.
• Glaube - Wahrheit - Toleranz. Das Christentum und die Weltreligionen [Viera - pravda - tolerancia. Kresťanstvo a svetové náboženstvá], 2. Aufl., Freiburg i. Brsg. 2003, ISBN 3-451-28110-4.
• Gott ist uns nah. Eucharistie: Mitte des Lebens. Hrsg. von Horn, Stephan Otto/ Pfnür, Vinzenz [Boh je nám blízky. Eucharistia: Stred života. Vydal ...], Augsburg 2001.
• Gott und die Welt. Glauben und Leben in unserer Welt. Ein Gespräch mit Peter Seewald [Boh a svet. Viera a život v našom svete. Rozhovor s Petrom Seewaldom], Kolín 2000.
• Der Geist der Liturgie. Eine Einführung [Duch liturgie. Úvod (do problematiky)], 4. Aufl., Freiburg i. Brsg. 2000.
• Einführung in das Christentum [Úvod do kresťanstva] (2000)
• Aus meinem Leben. (1927-1977) [Z môjho života], Stuttgart 1998, ISBN 3-453-16509-8
• Vom Wiederauffinden der Mitte. Texte aus vier Jahrzehnten[Opätovné nájdenie stredu. Texty zo štyroch desaťročí], Freiburg i. Brsg. 1997.
• Salz der Erde. Christentum und katholische Kirche an der Jahrtausendwende. Ein Gespräch mit Peter Seewald [Soľ Zeme. Kresťnstvo a katolícka cirkev na prelome tisícročí. Rozhovor s Petrom Seewaldom], Wilhelm Heyne Verlag, Mníchov, 1996, ISBN 3-453-14845-2
• Wahrheit, Werte, Macht. Prüfsteine der pluralistischen Gesellschaft [Pravda, hodnoty, moc. Skúšobné kamene pluralistickej spoločnosti ], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1993.
• Zur Gemeinschaft gerufen. Kirche heute verstehen [Povolaný/í/á k spoločnosti. Pochopenie dnešnej cirkvi], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1991.
• Auf Christus schauen. Einübung in Glaube, Hoffnung, Liebe [Pozerať na Krista. Nácvik viery, nádeje, lásky], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1989.
• Abbruch und Aufbruch. Die Antwort des Glaubens auf die Krise der Werte [Prerušenie a nový rozvoj. Odpoveď viery na krítu hodnôt], Mníchov 1988.
• Kirche, Ökumene und Politik. Neue Versuche zur Ekklesiologie [Robert Spaemann zum 60. Geburtstag zugeeignet] [Cirkev, ekuména a politika], Einsiedeln 1987.
• Politik und Erlösung. Zum Verhältnis von Glaube, Rationalität und Irrationalem in der sogenannten Theologie der Befreiung (= Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaften: G (Geisteswissenschaften), Bd. 279) [Politika a vykúpenie. K vzťahu viery, racionality a iracionálneho v takzvanej teológii oslobodenia ....], Opladen 1986.
• Theologische Prinzipienlehre. Bausteine zur Fundamentaltheologie (= Wewelbuch, Bd. 80) [Teologická náuka princípov. Stavebné kamene fundamentálnej teológie], Mníchov 1982.
• Das Fest des Glaubens. Versuche zur Theologie des Gottesdienstes [Sviatok viery. Pokusy z oblasti teológie bohoslužby], 2. Aufl., Einsiedeln 1981.
• Eschatologie, Tod und ewiges Leben [Eschatológia, smrť a večný život], Lipsko 1981.
• Glaube, Erneuerung, Hoffnung. Theologisches Nachdenken über die heutige Situation der Kirche. Hrsg. von Kraning, Willi [Viera, obnova, nádej. Teologické uvažovanie o dnešnej situácii cirkvi], Lipsko 1981.
• Umkehr zur Mitte. Meditationen eines Theologen [Obrátenie sa k stredu. Meditácie teológa], Lipsko 1981.
• Zum Begriff des Sakramentes (= Eichstätter Hochschulreden, Bd. 79) [K pojmu sakrament ...], Mníchov 1979.
• Die Tochter Zion. Betrachtungen über den Marienglaube der Kirche[Dcéra Siónu. Pohľady na mariánsku(?) vieru cirkvi], Einsiedeln 1977.
• Der Gott Jesu Christi. Betrachtungen über den Dreieinigen Gott [Boh Ježiša Krista. Pohľady na trojjediného Boha], Mníchov 1976.
• Das neue Volk Gottes. Entwürfe zur Ekklesiologie (Topos-Taschenbücher, Bd. 1) [Nový ľud Boží. Návrhy k ekleziológii] Düsseldorf 1972.
• Die Einheit der Nationen. Eine Vision der Kirchenväter (= Bücherei der Salzburger Hochschulwochen) [Jednota národov. Vízia cirkevných otcov ...], Salzburg u.a. 1971.
• Das Problem der Dogmengeschichte in der Sicht der katholischen Theologie (= Arbeitsgemeinschaft für Forschungen des Landes Nordrhein-Westfalen: Geisteswissenschaften, Bd. 139) [Problém dejín dogmy z pohľadu katolíckej teológie], Köln u.a. 1966.
• Die letzte Sitzungsperiode des Konzils (= Konzil, Bd. 4) [Posledné zasadacie obdobie koncilu], Kolín 1966.
• Ereignisse und Probleme der dritten Konzilsperiode (= Konzil, Bd. 3) [Udalosti a problémy tretieho obdobia koncilu], Kolín 1965.
• Die erste Sitzungsperiode des Zweiten Vatikanischen Konzils. Ein Rückblick (= Konzil, Bd. 1) [Prvé zasadacie obdobie druhého vatikánskeho koncilu], Kolín 1963.
• Das Konzil auf dem Weg. Rückblick auf die 2. Sitzungsperiode des 2. Vatikanischen Konzils (= Konzil, Bd. 2) [Koncil na ceste. Obhliadnutie za 2. zasadcím obdobím 2. vatikánskeho koncilu], Kolín 1963.
• Die christliche Brüderlichkeit [Kresťanská bratskosť], Mníchov 1960.
• Die Geschichtstheologie des heiligen Bonaventura (Habilitationsschrift) [Dejinná teológia svätého Bonaventuru], Mníchov a inde 1959.
• Volk und Haus Gottes in Augustins Lehre von der Kirche (= Münchner theologische Studien 2/7, zugl. München, Univ., Diss., 1951.) [Ľud a dom Boží v Augustínovej náuke o cirkvi ....], Mníchov 1954.
• Dogma und Verkündigung [Dogma a zvestovanie]

Predchodca: Ján Pavol II.

Pápež (zoznam)

Nástupca: -