Seraf
Z Wikipédie
Seraf (hebr. שרף, pl. שרפים serafím) je jedným z mnohých nebeských bytostí, o ktorých sa hovorí v Starom zákone, konkrétne v knihe Izajáš. Napriek predstavám neskorého židovstva sa zo serafov stal v kresťanstve jeden z rádov anjelov.
V stredovekej teológii, vychádzajúcej predovšetkým z diela mystika 6. storočia, Dionýsia Pseudo-Areopagity, tvoria serafovia v hierarchii anjelov najvyšší anjelský chór. Chápu sa ako ochráncovia Božieho trónu, ktorí podľa Iz 6,3 neustále spievajú: „Svätý, svätý, svätý Pán, Boh zástupov! Nebo a zem sú plné tvojej slávy.“ Tento spev sa nazýva tiež hebrejsky Kádóš či grécky Trisagion. Podľa kresťanskej teológie sú serafovia bytosti z čistého svetla a priamo komunikujú s Bohom. Ich názov je spojený so slovom, ktoré evokuje horenie či žeravosť -- preto sú i oni spojovaní s ohňom, ktorý symbolicky znázorňuje očistu a lásku. Bývajú znázorňovaní so šiestimi peruťami.
Medzi serafov podľa klasického rátania patria:
- Michael
- Serafiel
- Gabriel
- Metatron
- Uriel
- Nathanael
- Jehoel
- Chamuel alebo Šemuel
- Satan (pred svojim pádom)
