Taras Ševčenko
Z Wikipédie
| Taras Hryhorovyč Ševčenko | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 9. marec 1814 Morynci, Ukrajina |
| Úmrtie | 10. marec 1861 Petrohrad, Rusko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Taras Hryhorovyč Ševčenko (po ukrajinsky: Тарас Григорович Шевченко) (* 9. marec, 1814, Morynci, neďaleko Kyjeva – † 10. marec, 1861, Petrohrad) bol ukrajinský spisovateľ, básnik, dramatik, filozof, humanista a maliar, významný predstaviteľ ukrajinského národného obrodenia. Jeho literárne dedičstvo je považované za skvost modernej ukrajinskej tvorby. Ševčenko písal aj v ruštine a vytvoril niekoľko vysoko cenených malieb.
Obsah |
[úprava] Život
Narodil sa v nevoľníckej rodine v dedine Morynci v Kyjevskej guberniji, vtedy časti cárskeho Ruska. Dedina patrila rusifikovanému Nemcovi Vasilijovi Engelhardtovi.
V roku 1816 sa rodina presťahovala do obce Kirylovka, ktorú tiež vlastnil zmienený Engelhardt. Taras ako deväťročný stratil matku a o dva roky osirel úplne. Po dvoch rokoch hrdlačenia na panskom utiekol do blízkeho mestečka Lysianki, kde ho prichýlil maliar ikon. Už po niekoľkých dňoch ho malý Taras prevýšil. V trinástich rokoch sa vrátil do Kirylovki a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimi slepcami, ktorí za kôrku chleba peli o slávnych dejinách Ukrajiny, národných hrdinoch, bojoch s početnými votrelcami, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho literárnej i výtvarnej tvorbe. Veľmi túžil stať sa maliarom - napokon nabral odvahu a požiadal o dovolenie prísneho správcu Engelhardtovho majetku. Jeho odpoveďou bolo preradenie Tarasa na miesto kuchynského pomocníka. Ani medzi špinavými riadmi a nekonečnými zemiakovými šupkami neprestával snívať o krajšej budúcnosti, pre seba i svoj ľud.
Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engelhardt, ktorý ho v okamihu vymenoval za svojho osobného maliara. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy poľsky hovoriacom Vilniuse, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Rustema. Žiaľ, vyúčba u slávneho majstra netrvala dlho, Poliaci povstali proti ruskej nadvláde a Engelhardt s Tarasom sa presunuli do Petrohradu. Našťastie i tam sedemnásťročný génius objavil znamenitého pedagóga, majster Širjajev ho zasvätil do systematickej náuky výtvarneho umenia.
Jeho výnimočné vlohy boli v roku 1836 objavené známymi ruskými maliarmi, ktorí sa usilovali oslobodiť ho spod nevoľníckeho jarma, aby mohol študovať na Akadémii umení. Napokon jeden z nich, Karl Briullov zhotovil portrét svojho priateľa, spisovateľa Vasilija Žukovského, a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol použitý na vykúpenie Ševčenkovej slobody, čo sa stalo 5. mája 1838.
[úprava] Prvé úspechy
V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do Akadémie umení a pokračoval tvoriť v dielni svojho dobrodinca Karla Briullova. O rok neskôr sa stal členom Asociácie pre povzbudenie umelcov, Ševčenko obdržal striebornú medailu za svoju krajinku. V roku 1840 získal rovnakú medailu za jeho prvú olejomaľbu Malý žobrák dáva chlieb psovi.
Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, jeho prvá zbierka vyšla v roku 1840 pod názvom Kobzar. Ivan Franko, renomovaný predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa, rozkvitol sťa púčiky zelenkavej jari, srší jasnosťou, veľkodušnosťou a eleganciou umeleckých výrazov, v ukrajinskej tvorbe predtým nepoznaných.
V roku 1841 vydal epické dielo Hajdamaci. V septembri toho istého roka Ševčenko získal už svoju tretiu striebornú medailu za maľbu Cigánska veštkyňa.
Písal takisto divadelné hry, v roku 1842 to bola prvá časť tragédie Nikita Hajdaj. O rok neskôr vydal drámu Nazar Stodola, obe sa stretli s mimoriadnym úspechom. Finančné zabezpečenie využil na cestovanie po Ukrajine, navštívil príbuzných v Kirylovke, je otrasený podmienkami, v akých žijú nevoľníci a do Petrohradu sa vracia plný rozčarovania. 22. marca, 1845 však úspešne ukončuje štúdium na Akadémii umení.
Stáva sa spolupracovníkom Archeografickej komisie v Kyjeve, ktorá skúma históriu Ukrajiny. Veľa cestuje a zhotovuje množstvo kresieb pamiatok v rozmanitých regiónoch svojej vlasti. Opätovne citlivo vníma útlak nevoľníkov, čo dáva najavo v poetickej i výtvarnej tvorbe.
[úprava] Vyhnanstvo
Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi Bratstva Cyrila a Metoda, tajného politického zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva, bol 5. apríla 1847 Ševčenko uväznený spolu s členmi Bratstva, hoci dodnes sa polemizuje, či bol jeho oficiálnym členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma Sen, v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v Petrohrade. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v ďalekom Orenburgu (1478 km juhovýchodne od Moskvy). Samotný cár Mikuláš I. vyslovil rozhodnutie: Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania.
Vrátiť sa smel až v roku 1857, avšak musel žiť výlučne v Nižnom Novgorode. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na rodnú Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od viesky Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za rúhanie, a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v Petrohrade.
[úprava] Smrť
Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. Žiaľ, roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a 10. marca 1861 zomrel - deň po svojich 47. narodeninách. Vytúženého zrušenia nevoľníctva sa nedožil - skonal sedem dní pred ním. Najprv bol pochovaný na Smolenskom citoríne v Petrohrade. Avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele, príznačne nazvanom Testament - „byť pochovaný v zemi otčiny“ a tak presunuli mŕtve telo vlakom do Moskvy a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný 8. mája v mieste nazývanom Černeča Hora (Mníchova hora), dnes Tarasova Hora pri rieke Dneper, neďaleko Kanivu.
Zo svojich 47 rokov
- 24 rokov prežil ako nevoľník
- 10 rokov vo vyhnanstve
- 3,5 roku pod policajným dozorom
- 8 rokov na slobode
[úprava] Literárna tvorba
Literárna tvorba Ševčenka bola mimoriadne bohatá a rozmanitá. Diela si navyše zväčša i sám ilustroval. Rozdeľujú sa na:
- lyriku
- poéziu lyricko-epickú a historicko-epickú
- drámu (napísanú v ruštine, neskôr ju sám preložil do ukrajinčiny)
- povesti a pamäti (v ruštine)
[úprava] Poézia
- Katerina
- Ivan Pidkova (1839),
- Tarasova noc (1839)
- Kobzar (1840) - zbierka
- Hajdamaci (1841)
- Hamalej 1842
- Sen (ostrá satira feudálnych pomerov, v ktorej zároveň modernizuje ukrajinský verš) 1843
- Čihyryn (1844)
- Heretik (venované Janovi Husovi¹)
- Kaukaz (1845)
- Chladná roklina (1845)
- Testament (1845)
- Lileja (1846)
- Rusalka (1846)
- Vidma (1847),
- Мarina (1848)
¹„By všetci Slovania boli dobrí, svorní bratia, deti slnka pravdy a heretikmi, takými, akým bol kostnický ten veľký!“
[úprava] Povesti
- Nájomníčka
- Kňažná
- Muzikant
- Umelec
[úprava] Dráma
- Nikita Hajdaj
- Nazar Stodola
[úprava] Dedičstvo a pamätníky
Na Ukrajine existuje mnoho jeho pamätníkov, najznámejším je mohyla v Kanive, a pomník v centre Kyjeva, hneď oproti univerzite, ktorá nesie jeho meno. Po páde ZSSR mnohé ukrajinské mestá nahradili Leninove sochy Ševčenkovými, avšak dosť z nich bolo postavených aj počas socializmu, pretože i komunistický režim ho považoval za „pokrokovú“ osobnosť. V USA sa nachádza známy pamätník vo Washingtone.
V bratislavskej Petržalke je po ňom pomenová ulica, v Paríži námestie.
Mesto Aktau v Kazachstane nieslo meno Ševčenko od roku 1964 až do získania nezávislosti krajiny v roku 1992.
V ukrajinskom meste Charkov sa volá po ňom jeden z najväčších parkov na svete.
