3 Juno

Z Wikipédie

3 Juno
Objavenie A
Objaviteľ	Karl Ludwig Harding
Dátum objavenia	1. september 1804
Označenie planétok	žiadne B
Kategória	planétky hlavného pásma (Rodina Juno)
Orbitálne (obehové) vlastnosti C Epocha 25. november 2005 (JD 2453699,5)
Excentricita (výstrednosť) (e)	0,2583
Veľká polos (a)	399,155 Gm (2,668 AU)
Perihélium (q)	296,03 Gm (1,979 AU)
Afélium (Q)	502,276 Gm (3,358 AU)
Obežná doba (P)	1591,93 d (4,36 a)
Priemerná obežná rýchlosť	17,93 km/s
Uhol sklonu dráhy k ekliptike (i)	12,971°
Dĺžka výstupného uzla (Ω)	170,125°
Argument perihélia (ω)	247,839°
Stredná anomália (M)	7,879°
Fyzikálne vlastnosti
Rozmery	290×240×190 km
Hmotnosť	3,0×1019 kg[1]
Hustota	3,4 g/cm³
Povrchová gravitácia	0,12 m/s²
Úniková rýchlosť	0,18 km/s
Rotačná perióda	0,3004 d
Spektrálna trieda	planétka typu S
Absolútna veľkosť	5,33
Albedo	0,238[2]
Priemerná povrchová teplota	~163 K

3 Juno je v poradí tretia objavená planétka a súčasne je svojimi rozmermi približne siedmym najväčším objektom obiehajúcim medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Tvorí asi 1,2 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútprnej časti slnečnej sústavy.

Obsah 1 Pôvod mena 2 História 3 Popis objektu 3.1 Vzhľad planétky 3.2 Geológia planétky 4 Prieskum planétky 5 Externí odkazy

[úprava] Pôvod mena

Planétka 3 Juno nesie meno rímskej bohyne Juno, najvyššej rímskej bohyne, ochránkyni žien a neskôr celého Ríma, manželky Jupitera.

[úprava] História

Planétku objavil na Schröterovej hvezdárni v Lilienthale blízko Brém nemecký astronóm Karl Ludwig Harding 1. septembra 1804, v čase, keď toto observatótium spravoval. Hvezdáreň, založená Schröterom v roku 1782, patrila a bola financovaná britským panovníkom Jurajom III.

Objav predchádzajúcej planétky 2 Pallas a teória, že môže byť úlomkom pôvodnej väčšej planéty, vedli k novému hľadaniu podobných telies v priestore medzi Marsom a Jupiterom. Hľadanie bolo na začiatku úspešné; výsledkom bol práve objav Juno a v roku 1807 bola objavená aj štvrtá planétka 4 Vesta. Na ďalšiu si však astronómovia museli počkat až do roku 1845.

Prakticky až do polovice 19. storočia bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalších planétok na tom nič nezmenil. Až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami považovaná iba za planétku.

Juno bola vôbec prvou planétkou, pri ktorej bol pozorovaný zákryt hviezdy. 19. februára 1958 preletela pred hviezdou BD +6° 808 (iné označenie SAO 112328) zdanlivej hviezdnej veľkosti 9,2^m v súhvezdí Orión a tento jav trvajúci iba 7,2 sekundy pozorovali Per Ake Bjorklund a Svend Aage Müller blízko mesta Malmö vo Švédsku. Z jediného merania sa však nedal určiť ani tvar, ani priemer planétky. To sa podarilo až pri pozorovaní zákrytu hviezdy SAO 144080 (čiže HIP99050), pozorovaného 19. júla 1978 v Izraeli Y. Shefferom a A. Lerrerom, keď boli zistené rozmery približne eliptického priemetu telesa na nebeskú sféru 244 × 221 km. Z celkom 18 miest na území USA bol 11. decembra 1979 pozorovaný zákryt ďalšej hviezdy SAO 115946 (HIP38054). V tomto prípade vyšli zdanlivé rozmery elipsy na 289,6 × 249.5 km. Zákryty 15. júla 1990, 24. mája 2000 a 20. júla 2004 neprinesli nič nového; určili iba horný limit na najmenší rozmer planétky 195,6 km.

Zatiaľ najdokonalejší prehľad o tvare, rozmeroch a spektrálnych vlastnostiach tohto telesa prinieslo v roku 1996 jeho sledovanie tímom vedcov, vedeným astronómkou Sallie Baliunasovou, historickým dvojapolmetrovým Hookerovým ďalekohľadom na observatóriu na Mt. Wilson, vybaveným adaptivnou optikou.

[úprava] Popis objektu

Aj keď je Juno relatívne veľkou planétkou a jej albedo je mimoriadne vysoké (pohybuje sa od 0,23 do 0,42), vzhľadom na to, že sa k Zemi môže priblížiť najviac na 1,03 astronomických jednotiek (AU) tj. na 154 mil. km, môže v čase optimálnej opozície dosiahnuť iba zdanlivú hviezdnu veľkosť 7,5^m, čo vylučuje možnosť spozorovať ju voľným okom. Stačí však aj malý ďalekohľad, prípadne trieder, aby planétka mohla byť pozorovaná.

Táto planétka rotuje prográdne, tj. v rovnakom smere, ako obieha okolo Slnka. Jej otočenie okolo osi trvá niečo viac ako 5 hodín.

Stredná povrchová teplota je 163 K, teda +20 °C.

[úprava] Vzhľad planétky

Zhrnutie všetkých zákrytových pozorovaní vedie k záveru, že ide o veľmi nepravidelné teleso, približne v tvare blížiacom sa trojosému elipsoidu (jeho rozmery sú uvedené v tabuľke vpravo). Jeho povrch zatiaľ nebol pozorovaný dostatočne podrobne na zistenie nejakých rozlíšiteľných útvarov, s výnimkou veľkej tmavšej oblasti s priemerom približne 100 km, ktorá je interpretovaná ako geologicky relatívne mladý impaktný kráter, obklopený vyvrhnutými horninami (ejekta).

[úprava] Geológia planétky

Na základe spektroskopických meraní patrí do triedy planétok typu S, teda silikátových, ktoré môžu byť zdrojom obyčajných chondritov, meteoritov obsahujúcich železité kremičitanové minerály, ako sú olivíny a pyroxény.

Nepravidelný tvar pripomínajúci zemiak, naznačuje, že gravitačná relaxácia tohto telesa pri jeho vzniku akréciou prebehla iba čiastočne a teleso teda vzhľadom na nedostatočnú hmotnosť nedosiahlo stav izostázy.

Naopak vysoká hustota a mimoriadne vysoké albedo svedčia aspoň o čiastočnej diferenciácii tohto telesa.

[úprava] Prieskum planétky

Planétka Juno nebola doteraz skúmaná žiadnou kozmickou sondou a ani sa žiadna taká expedícia neplánuje.

[úprava] Externí odkazy

• Asteroid (3) Juno. - NEO page. NASA/JPL (po anglicky, nákres dráhy)
• (3) Juno. - NeoDys (po anglicky, elementy dráhy a iné dáta)
• PITJEVA, E. V. Estimations of Masses of the Largest Asteroids and the Main Asteroid Belt From Ranging to Planets, Mars Orbiters And Landers. Solar System Resarch, Vol. 39, s. 176 (2005). (po anglicky)
• Supplemental IRAS Minor Planet Survey. (po anglicky)
• KAASALAINEN, M. et al. Models of Twenty asteroids from photometric data, Icarus, Vol. 159, p. 369 (2002).
• GAFFEY, M. J. Mineralogical variations within the S-type asteroid class, Icarus, Vol. 106, s. 573 (1993). (po anglicky)
• LIM, L. F. et al. Thermal infrared (8-13μm) spectra of 29 asteroids: the Cornell Mid-Infrared Asteroid Spectroscopy (MIDAS) Survey. Icarus, Vol. 173, s. 385 (2005). (po anglicky)
• BALIUNAS, S. et al. Multispectral analysis of asteroid 3 Juno taken with the 100-inch telescope at Mount Wilson Observatory. Icarus, Vol. 163, s 135 (2003). (po anglicky)
• MILLIS, R. L. et al. The diameter of Juno from its occultation of AG+0°1022. The Astronomical Journal, Vol. 86, s. 306 (1981). (po anglicky)
• HILTON, James L. U.S. Naval Observatory Ephemerides of the Largest Asteroids. The Astronomical Journal, Vol. 117 s. 1077 (1999). (po anglicky)
• NASA Spin Vectors. Planetary Data System asteroid data sets. (po anglicky)
• Asteroid Juno Has A Bite Out Of It. Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics Press Release: Release Number 03-18, 6. 8. 2003. (po anglicky)