2 Pallas
Z Wikipédie
2 Pallas   |
|
|---|---|
| Objavenie A | |
| Objaviteľ | Heinrich Wilhelm Olbers |
| Dátum objavenia | 28. marec 1802 |
| Označenie planétok | žiadne B |
| Kategória | Rodina Pallas, planétky hlavného pásma |
| Orbitálne (obehové) vlastnosti C Epocha 26. november 2005 (JD 2453700,5) |
|
| Excentricita (výstrednosť) (e) | 0,231 |
| Veľká polos (a) | 414,784 Gm (2,773 AU) |
| Perihélium (q) | 319,143 Gm (2,133 AU) |
| Afélium (Q) | 510,425 Gm (3,412 AU) |
| Obežná doba (P) | 1686,333 d (4,62 a) |
| Priemerná obežná rýchlosť | 17,65 km/s |
| Uhol sklonu dráhy k ekliptike (i) | 34,841° |
| Dĺžka výstupného uzla (Ω) | 173,152° |
| Argument perihélia (ω) | 310,448° |
| Stredná anomália (M) | 92,795° |
| Fyzikálne vlastnosti | |
| Rozmery | 570×525×500 km [6][7] |
| Hmotnosť | 2,2×1020 kg [1][8] |
| Hustota | 2,8 g/cm³ |
| Povrchová gravitácia | 0,18 m/s² |
| Úniková rýchlosť | 0,32 km/s |
| Rotačná perióda | 0,32555 d |
| Spektrálna trieda | planétka typu B |
| Absolútna veľkosť | 4,13 |
| Albedo | 0,159 [2] |
| Priemerná povrchová teplota |
~164 K |
2 Pallas je po planétke 1 Ceres druhou objavenou planétkou a súčasne je svojimi rozmermi druhým najväčším objektom obiehajúcim medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Je približne rovnako veľká ako 4 Vesta, je však oveľa menej hmotná, ale aj tak tvorí asi 9 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy. V tejto oblasti je tiež najväčším telesom, ktoré sa nesformovalo do guľovitého tvaru.
Obsah |
[úprava] Pôvod mena
Planétka bola pomenovaná podľa gréckej bohyne Pallas Atény (po grécky Παλλάς), bohyne múdrosti, vojnového umenia a ochrankyni remesiel. Podľa iného výkladu bola Pallas priateľkou Atény a dcérou Tritona. V gréckej mytológii síce existujú ďalšie osoby s menom Pallas, ale sú mužského pohlavia: Prvé planétky boli však zásadne pomenúvané po ženských mytologických postavách.
[úprava] História
Planétku objavil lekár a amatérsky astronóm Heinrich Wilhelm Olbers v Brémach 28. marca 1802 celkom náhodne pri hľadaní prvej planétky, pred rokom objavenej Cerery, po ktorej objavení sa domnieval, rovnako ako väčšina astronómov tej doby, že už bola nájdená „stratená“ planéta medzi Marsom a Jupiterom, patriaca do tzv. Titiusov-Bodeho radu, a preto s novým objavom ani nepočítal.
Potom, čo objavil planétku Pallas, vyslovil hypotézu, že Ceres a Pallas sú úlomky väčšej planéty, ktorá sa v dôsledku nejakej katastrofy, pravdepodobne zrážky, rozpadla na menšie kusy. Túto hypotézu, ktorá pretrvala veľa desaťročí, podporil aj britský astronóm William Herschel, ktorý sa pokúsil určiť priemer obidvoch telies, ale narazil pri tom na pomerne veľké ťažkosti, lebo ich veľkosť bola astronomickými prostriedkami tej doby nezistiteľná. Usúdil preto, že ide o veľmi malé telesá, a pretože sa v ďalekohľadoch javili ako hviezdy, doporučil ich nazývať asteroidy, teda hviezdam podobné.
Objav Pallas a teória, že môže byť úlomkom pôvodnej väčšej planéty, viedli k novému hľadaniu podobných telies v priestore medzi Marsom a Jupiterom. Hľadanie bolo spočiatku úspešné; v nasledujúcom roku bola objavená tretia 3 Juno a v roku 1807 štvrtá planétka 4 Vesta. Na ďalšiu si však astronómovia museli počkať až do roku 1845.
Prakticky až do polovice 19. storočia bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalších planétok na tom nič nezmenil. Až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami považovaná iba za planétku.
Prvé reálne odhady veľkosti Pallas boli získané pri sledovaní zákrytu hviezdy 19. februára 1961, keď bola určená minimálna hodnota jej priemeru na 430 km. Pozorovanie zákrytu 29. mája 1978, vykonané na siedmich miestach zemegule, umožnilo už odhadnúť jej priemer a to na 538 km. Zatiaľ najrozsiahlejšia kampaň organizovaná americkým astronómom A. Dunhamom sa uskutočnila 29. mája 1983, keď asi stopäťdesiat astronómov-amatérov z južnej časti USA a severu Mexika sledovalo zákryt hviezdy 1 Vul v súhvezdí Líška za touto planétkou. Teraz vyšiel priemer telesa za predpokladu jeho guľovitého tvaru na 532 km. Ďalší zákryt 24. októbra 1985 viedol iba k odhadu minimálneho priemeru (485 km). Zatiaľ posledné meranie priemeru sa uskutočnilo 9. júna 2001. Fotometrické merania z troch miest umožnili určiť elipsoidný tvar s rozmermi 510 × 555 km.
[úprava] Popis objektu
Aj keď je Pallas relatívne veľkou planétkou a jej albedo sa pohybuje od 0,05 do 0,16, vzhľadom k tomu, že sa k Zemi môže priblížiť najviac na 1,23 astronomických jednotiek (AU) tj. na 184 mil. km, môže v čase optimálnej opozície dosiahnuť iba zdanlivú hviezdnu veľkosť 7,0m; teoreticky by táto hodnota síce za veľmi priaznivých pozorovacích podmienok u ľudí s mimoriadne citlivým zrakom stačila na spozorovanie tejto planétky, ale také pozorovanie zatiaľ nebolo nikdy potvrdené. Stačí však aj malý ďalekohľad, prípadne triéder, aby planétka mohla byť pozorovaná.
Relatívne veľká vzdialenosť od Zeme tiež komplikuje jej skúmanie pozemskými ďalekohľadmi. Zo zmien jasnosti bola síce určená pravdepodobná perióda jej rotácie okolo osi, aj odhadnutá poloha osi v priestore, ale nepoznáme ani smer jej otáčania.
[úprava] Vzhľad planétky
Zhrnutie všetkých zákrytových pozorovaní vedie k záveru, že ide o pomerne nepravidelné teleso, približne sa tvarom blížiace trojosému elipsoidu (jeho rozmery sú uvedené v tabuľke vpravo). Jeho povrch zatiaľ nebol pozorovaný dostatočne podrobne na zistenie nejakých rozlíšiteľných útvarov.
[úprava] Geológia planétky
Na základe spektroskopických údajov bola planétka zaradená do kategórie planétok typu B. Látka, tvoriaca jej povrch pripomína primitívne uhlíkaté chondrity (teda pôvodný materiál z doby vzniku slnečnej sústavy), prípadne enstatické achondity, teda meteority obsahujúce pyroxény s veľmi nízkym obsahom železa.
Ako spektrálne dáta, tak aj pomerne nízka hustota a nepravidelný tvar telesa naznačujú, že Pallas neprešla diferenciáciou, ani nedošlo k jej izostáze.
Podobné chemické zloženie so značným obsahom enstatitu vykazuje aj planétka 16 Psyche. Z hľadiska charakteristickej dráhy - sklon k ekliptike viac ako 30º a veľkej excentricite - je hlavným predstaviteľom rodiny, ktorá nesie jej meno.
[úprava] Mesiace planétky
Z nameraných dát, získaných pri zákryte v roku 1978, bola dedukovaná možná prítomnosť sprievodcu (mesiačika) tejto planétky s priemerom približne 1 km; jeho existencia však nebola potvrdená. Na snímkach, vyhotovených v roku 1980 metódou škvrnkovej interferometrie (speckle interferometry) bol odhalený údajný mesiac s priemerom 175 ale tento objav bol neskôr odvolaný.
[úprava] Prieskum planétky
Pallas doteraz nebola zblízka skúmaná žiadnou pozemskou sondou, ani nie je k nej plánovaná nejaká expedícia. Uvažovalo sa síce o tom, že by sonda Dawn v prípade úspešného splnenia úloh pri planétkach 4 Vesta a 1 Ceres mohla ešte pokračovať k planétke Pallas. Súčasné finančné a technické problémy však tomuto rozšíreniu jej misie pravdepodobne zabránia.
[úprava] Externé odkazy
- Asteroid (2) Pallas. - NEO page. NASA/JPL (po anglicky, nákres dráhy)
- (2) Pallas. - NeoDys (po anglicky, elementy dráhy a ďalšie údaje)
- PITJEVA, E. V. Estimations of Masses of the Largest Asteroids and the Main Asteroid Belt From Ranging to Planets, Mars Orbiters And Landers. Solar System Resarch, Vol. 39, s. 176 (2005). (po anglicky)
- Supplemental IRAS Minor Planet Survey. (po anglicky)
- Other Reports of Asteroid Companions, compiled by Wm. Robert Johnston. (po anglicky)
- DRUMMOND, J. D., COCKE, W. J. Triaxial ellipsoid dimensions and rotational pole of 2 Pallas from two stellar occultations. Icarus, Vol. 78, s. 323 (1989). (po anglicky)
- DUNHAM, D. W. et al. The size and shape of (2) Pallas from the 1983 occultation of 1 Vulpeculae. The Astronomical Journal, Vol. 99, s. 1636 (1990). (po anglicky)
- GOFFIN, E. New determination of the mass of (2) Pallas. Astronomy and Astrophysics, Vol. 365, s. 627 (2001). (po anglicky)
- MITCHELL, D. L. et al. Radar observations of asteroids 1 Ceres, 2 Pallas, and 4 Vesta. Icarus, Vol. 124, s. 113 (1996). (po anglicky)
- SATO, K. et al Absorption bands near three micrometers in diffuse reflectance spectra of carbonaceous chondrites: Comparison with asteroids. Meteoritics and Planetary Science, Vol. 32, s. 503 (1997). (po anglicky)
- TORPPA, J. et al Spahes and rotational properties of thirty asteroids from photometric data. Icarus, Vol. 164, s. 346 (2003). (po anglicky)
- HILTON, James L. U.S. Naval Observatory Ephemerides of the Largest Asteroids. The Astronomical Journal, Vol. 117, s. 1077 (1999)
