Dejiny Ruska
Z Wikipédie
Dejiny Ruska nadväzujú na dejiny Kyjevskej Rusi a cárskeho Ruska, ku ktorému sa krajina v súčasnosti hlási, tak ako aj k histórii ZSSR, ktorej záväzky z veľkej časti Rusko po rozpade ZSSR roku 1991 prijalo. Ruská národnosť bola štátotvorným národom Ruského impéria.
Obsah |
[úprava] Rusko za posledných Rurikovcov
Moskovské cárstvo začalo v 16. storočí opäť budovať to, čo stavalo už pred 500 rokmi. Rusko dosiahlo už v 12. storočí vysokú kultúrnu úroveň a mohlo sa porovnávať s vyspelými západoeurópskymi krajinami, pre Mongolský vpád a ich dlhú nadvládu nad krajinou sa však omeškalo vo vývoji. Ale aj keď sa konečne vymanilo roku 1481 z tatárskej poroby, nebol vývoj krajiny vyrovnaný. V tej istej dobe Ivan III., prijal titul ruského cára a cisársky byzantský znak dvojhlavého orla, ktorý je aj dnes súčasťou oficiálneho znaku Ruskej federácie. Za Ivana IV. bolo cárske územie rozšírené o kazaňský a astrachaňský chanát, Rusi tiež prekročili pohorie Ural hlavne vďaka rodine Stroganovovcov. Udiali sa aj mnohé vnútorné reformy, vytvoril zákonník, podporoval kozákov, na obranu takzvaných pustých polí. Roku 1584 bol založený Archangeľsk, pre obchodovanie s Anglickom. Koncom svojej vlády, Ivan IV. upadol do šialenstva a okrem iného v záchvate hnevu zabil svojho syna Ivana. Vnútorné pomery krajiny sa po cárovej smrti zhoršili, začalo sa nešťastné a nestabilné obdobie, ktoré viedlo k zmätkom a povstaniam Lžidimitrijov. Počas tohto obdobia bola začiatkom 17. storočia na krátky čas Moskva obsadená Poliakmi. Spoločenské nepokoje v tej dobe mali však nielen politický, ale aj sociálny charakter. Do povstaní sa hrnulo sedliactvo ako aj kozáci, ktorí sa búrili proti útlaku bojarov. Vnútorné nepokoje spomalili vývoj Ruska o takmer 100 rokov.
[úprava] Rusko pod vládou Romanovcov
Roku 1613 nastúpil na trón Michail Fjodorovič, známy ako Michal III., prvý ruský cár z rodu Romanovcov. Počas jeho života bola krajina zatiahnutá do vojen so Švédskom. Celkovo sa však dá povedať, že prišlo pokojnejšie obdobie. Za vlády jeho syna Alexeja I. roku 1649 je uzákonené dedičné nevoľníctvo sedliakov. Roku 1654 sa veľká časť Ukrajiny, v tej dobe pod vedením Bohdana Chmeľnického, pripojila k Rusku. Krajina sa v tej dobe pevne držala tradícií a bola spiatočnícka aj čo sa týka náboženských reforiem. Roku 1669 prvýkrát povstali proti cárskej moci a Poliakom aj Ukrajinskí kozáci pod vedením Dorošenka. Už o dva roky v 1671 vypuklo povstanie aj medzi ruskými kozákmi, ktorých viedol Stepan Razin. Po smrti cára Alexeja nasledovalo opäť obdobie vzbúr a povstaní trvajúce 22 rokov. V tej dobe bol podpísaný takzvaný večný mier s Poľskom a zmluva o spoločnom postupe proti Osmanskej ríši.
Roku 1689 sa Peter dovtedy žijúci so svojou matkou mimo cársky dvor, s pomocou časti bojarov zmocnil vlády. Sofiu, jeho nevlastnú sestru, ktorá vládla namiesto neho a slabomyseľného brata Ivana, poslal do kláštora. Do roku 1694 sa upínal na svoju matku, a do roku 1696 formálne spoluvládol so svojím duševne chorým bratom Ivanom. Po Ivanovej smrti sa pustil do vojny proti Osmanskej ríši, Krymskému chanátu a Tatárom. V priebehu jedného roka dobyl Azov a získal tak prístup do Azovského a Kaspického mora. V rokoch 1697 až 1698 Peter cestoval po Braniborsku, Hannoversku a Holandsku, kde v Zaandame a Amsterdame pracoval v lodeniciach. Na svojej ceste zašiel aj do Anglicka a na spiatočnej ceste cez Prahu aj do Viedne. Správa o povstaní strelcov v prospech Sofie urýchlila jeho návrat. Povstanie Peter krvavo potlačil. Začal v správe krajiny a v spôsobe života zavádzať západoeurópske novoty. Dbal o povznesenie poľnohospodárstva, baníctva, zakladal odborné aj elementárne školy. Podstatne zmodernizoval armádu, vytvoril dobre organizované a vybavené delostrelectvo. Ríšu rozdelil na gubernie, udelil samosprávu mestám, pri svojom dvore zriadil kolégiá, akési ministerstvá. Jeho krajina bola už v tej dobe jednou z najrozsiahlejších krajín na svete. Cárska moc siahala od Ukrajiny cez celú Sibír až po pobrežie Tichého oceánu. Chýbalo však spojenie s rozvinutými západnými krajinami. Roku 1700 sa pripojil k Poľsku a Dánsku v boji proti Švédsku v takzvanej Severnej vojne. Ešte toho istého roku vtrhli jeho jednotky do Estónska, ale boli v bitke pri Narve porazené. Ani to však Petra neodradilo a na pobreží Baltského mora založil „okno do Európy“ - mesto Petrohrad. Roku 1704 ruské vojská obsadili Estónsko a Livónsko, avšak vojská poslané do Poľska na pomoc Augustovi II. v roku 1706 boli Švédmi porazené. Roku 1708 proti cárovi povstal aj vodca Ukrajinských kozákov ataman Mazepa. Švédsko na čele s Karolom XII. spoločne s ukrajinskými kozákmi začalo v nasledujúcom roku útok proti Rusku, ale bolo porazené v bitke pri Poltave. Rusko následne prebralo veľmocenské postavenie Švédska na severe. V 1711 porazený Karol XII. zatiahol do vojny proti Rusku tureckého sultána. Peter tiahol so svojím vojskom k rieke Prut, kde bol však obkľúčený a nútený vzdať sa Azova. V ďalších bojoch Severnej vojny Peter využíval novovybudované baltické loďstvo, zvíťazil pri Gangute, ohrozoval i Štokholm a obsadil Fínsko. V 1721 sa skončila Severná vojna mierom, ktorý Švédsku vrátil Fínsko, za čo si mohli Rusi udržať Ingriu, Estónsko, Livónsko a Karéliu. Petrove radikálne reformy v krajine vzbudili vlnu odporu a nespokojnosti. Cárovič Alexej, ktorý sa pridal k opozícii, bol cárom odsúdený na trest smrti, zomrel však vo väzení ešte pred vykonaním rozsudku. Peter Veľký zomrel roku 1725 v Petrohrade.
Celé 18. storočie po Petrovej smrti bolo vyplnené vládou žien, za ktoré viedli správu zeme ich milenci. Petrova dcéra Alžbeta, vrstovníčka Márie Terézie, zdedila po svojom otcovi aj dobré rysy a tušila nebezpečenstvo, ktoré Rusku hrozí zo strany rozmáhajúceho sa Pruska Fridricha II. Za jej vlády sa Rusko zúčastnilo Sedemročnej vojny, v roku 1759 porazili Prusov v bitke pri Kunersdorfe a v 1760 prvýkrát obsadili Berlín. Pruský militarizmus by bol porazený, nebyť jej náhlej smrti nástupu Petra III., ktorý bol veľkým obdivovateľom Fridricha II.
Petrova žena Katarína II. sa zbavila duševne chorého manžela a sama sa v júni 1762 ujala vlády. Bola jednou z najmocnejších žien svojej doby (Semiramis Severu). Rozšírila hranice bojmi s Tureckom až k Čiernemu moru a zasahovaním do poľských pomerov nakoniec prispela k jeho rozdeleniu, čím získala vplyv i v strednej Európe. Na kultúrnom poli sa hlásila k Voltaireovým osvietenským myšlienkam, nevoľníci však za jej vlády boli utláčaní ešte viac ako predtým. Počas jej panovania prebehlo povstanie kozákov pod vedením Jemľana Pugačova. Ako aj viaceré povstania v Poľsku. Jej syn Pavol sa pripojil k protifrancúzskej koalícii ale koncom roku 1799 z nej rozhorčene vystúpil. Bolo to po tom ako ruské vojská pod vedením maršala Suvorova v Taliansku vybojovali pre Rakúšanov niekoľko bitiek, sami však z toho prakticky nič nemali, keďže im nebolo dovolené tieto víťazstvá využiť a vpadnúť do Francúzska.
Nový vek sa v Rusku začal za panovania Alexandra I. Bol to panovník, ktorý prial západným reformám, aspoň na začiatku svojej vlády. V roku 1805 boli ruské vojská porazené pri Slavkove v Bitke troch cisárov. Krajina potom nakrátko vystúpila z protifrancúzskej koalície, ale už o niekoľko rokov začala porušovať Kontinentálnu blokádu, čo vyústilo vpádom Napoleonových vojsk. Vojna, ktorej sa zúčastnilo v rokoch 1812-1813 prevažne ruské obyvateľstvo, bola prvým historickým príkladom, že dobyť túto krajinu vojensky, je ťažko realizovateľné. Napoleon vpadol do krajiny, pričom podporu mal najmä v Poľsku. Čoskoro porazil Rusov pri bitke na Borodine, vtiahol do Moskvy, ktorú ustupujúce ruské vojská zapálili. Ruská armáda nakoniec porazila Napoleona v bitke na Berezine a od začiatku roku 1813 hnala jeho vojská preč z krajiny. Víťazný pochod sa skončil, až keď ruskí kozáci vtiahli do Paríža. Domov sa armáda vrátila nasýtená západnými myšlienkami ústavných a prirodzených ľudských práv. Dokázalo to sprisahanie Dekabristov v roku 1825, ktoré vypuklo po cárovej smrti. Konzervatívne tendencie boli však v Rusku príliš silné a Alexandrovi nástupcovia potlačovali revolučné myšlienky krvavými ranami. Až nezdar Ruska v Krymskej vojne primäl cára Alexandra II. k zrušeniu nevoľníctva v roku 1861. Potlačovanie demokratických hnutí neustávalo a v 70. rokoch 19. storočia ešte zosilnelo, keď sa začal v boji proti cárskej moci uplatňovať terorizmus.
Samotnej krymskej vojne predchádzali rusko-turecké vojny. V nich vycítila cárska moc slabosť Osmanskej ríše a postupne vybojovala samostatnosť balkánskych národov: Grékov, Srbov, Rumunov či Valachov. Na druhú stranu Rusko tvrdo potláčalo Poľské pokusy o samostatnosť, či pomáhalo pri potlačení Maďarskej revolúcie v 1849.
V roku 1867 predal Alexander II. Aljašku Spojeným štátom Americkým. O jej nerastnom bohatstve nebolo vtedy ani poňatia. Rozsah Ruského impéria sa koncom 19. storočia rozširoval hlavne v Ázii a na Kaukaze. V tej dobe bol Alexander II. zavraždený nihilistami. Po ňom vládol jeho syn Alexander III. Rusko sa iba pomaly menilo na západný obraz a ešte stále bolo výrazne zaostalé a konzervatívne. V medzinárodnom meradle sa angažovalo na Balkáne, kde sa pokúšalo o vytvorenie Veľkého Bulharska, čo sa však nepáčilo západným mocnostiam, ktoré samozvanou mierovou konferenciou v Berlíne, okresali roku 1878 bulharskú samostatnosť. Na prelome 19. a 20. storočia Rusko uzatvorilo spojenectvo s Francúzskom. Zamiešalo sa do diania na Ďalekom východe a získalo Port Artuhr. Roku 1901 bola po 10 rokoch dokončená stavba Transsibírskej magistrály. Od roku 1894 vládol posledný ruský cár Mikuláš II..
V londýnskom exile sa roku 1903 konal zjazd ruskej sociálnej demokracie. Tu sa strana rozdvojila na boľševikov, ktorí sa chceli vysporiadať s buržoáziou a aristokraciou pomocou revolúcie a na menševikov, ktorí chceli zlepšenie sociálnej situácie vývojom (evolúciou). Na čelo boľševikov sa postavil Lenin (vlastným menom Vladimír Uljanov).
V 1905 prebehla krátka vojna s Japonskom, ktoré zaútočilo na Port Arthur a Vladivostok. Port Arthur kapituloval po 11 mesačnom obliehaní. Rusko stratilo svoj vplyv na Ďalekom východe. Vojna tiež opäť odhalila ruskú slabosť. Na domácej scéne prepukli roľnícke a robotnícke nepokoje. Boli však zažehnané prísľubom vytvorenia ústavnej vlády. V priebehu roka bol zvolaný snem - duma, ktorá však bola čoskoro cárom rozpustená. Neskôr bola viackrát znovu vytvorená. V tej istej dobe sa vytvorila trojdohoda Anglicka - Francúzska a Ruska. Rusko sa následne podieľalo na začatí prvej svetovej vojny, keď podporilo balkánske národy v boji o samostatnosť.
[úprava] Vláda boľševikov a komunistickej strany
Ďalším významným míľnikom v ruskej histórii bola Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorej následky nepopierateľne zasiahli do života v krajine a podstatne ho zmenili. Krutovláda Josifa Vissarionviča Stalina poznačila spoločne všetky národy ZSSR. V tomto období prebehla aj Veľká vlastenecká vojna. Červenej armáde trvalo tri roky kým vyhnala fašistické vojská z územia ZSSR. Celkovo si vojna vyžiadala najmenej 27 miliónov padlých sovietskych občanov, z toho vyše 16 miliónov tvoria civilisti. Podstatnú časť vojenských útrap niesol ruský národ. Civilné obyvateľstvo bolo v niektorých oblastiach okupovaných nepriateľom celkom vyhladené, materiálne straty boli astronomické.
Po skončení vojny nastalo obdobie obnovy hospodárstva krajiny. Krajina sa však ešte dlhé desiatky rokov spamätávala z nedostatku mužskej populácie. Ostatná časť histórie Ruska je totožná so všeobecnou históriou ZSSR.
[úprava] Rusko po rozpade ZSSR
Ruská federácia sa stala dcérskou republikou ZSSR po jeho rozpade v decembri 1991. Približne o dva roky neskôr bola schválená nová ústava. Odvtedy krajina prechádza pomalým prechodom z centrálne riadenej na trhovú ekonomiku. Vláda starnúceho Borisa Jeľcina po sebe zanechala veľa nevyriešených problémov z zahraničnopolitickej sfére ako aj vo vnútorných záležitostiach krajiny. Nový prezident Vladimír Putin, sa energicky pustil do ich riešenia. V poslednej dobe je krajina kritizovaná za okliešťovanie demokracie a ľudských a občianskych práv.
