Marián Čalfa
Z Wikipédie
Marián Čalfa (* 7. máj 1946, Trebišov) je bývalý slovenský politik, predseda česko-slovenskej vlády národného porozumenia vytvorenej po nežnej revolúcii v decembri 1989.
Marián Čalfa absolvoval v roku 1970 Právnickú fakultu Univerzity Karlovy v Prahe. Pracoval na Úrade predsedu federálnej vlády v legislatívnom odbore. V roku 1985 sa stal vedúcim tohoto odboru. V apríli 1988 sa stal členom federálnej vlády a zároveň predsedom jej Legislatívnej rady. Počas nežnej revolúcie nahradil 10. decembra 1989 vo funkcii predsedu vlády Ladislava Adamca. Hlavnou úlohou novovytvorenej vlády národného porozumenia bolo pripraviť slobodné voľby. Keďže v ten istý deň rezignoval na svoju funkciu prezident Gustáv Husák, vykonával Čalfa prezidentské právomoci až do zvolenia Václava Havla do funkcie prezidenta 29. decembra 1989.
Marián Čalfa bol posledný komunistický premiér Česko-Slovenska. 18. januára 1990 vystúpil z KSČ a stal sa členom Verejnosti proti násiliu (VPN). Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa Marián Čalfa stal opätovne predsedom federálnej vlády, nazvanej aj vládou národnej obete. Pôsobil v tejto funkcii od 27. júna 1990 do 2. júla 1992. V apríli 1991 sa po rozpade VPN stal členom Občianskej demokratickej únie (ODÚ). Po neúspechu strany vo voľbách v roku 1992 odišiel z politiky a začal sa venovať právnickej praxi.
Obe vlády vedené Mariánom Čalfom úspešne zvládli kľúčové reformy potrebné na prechod od komunizmu k slobodnej spoločnosti. Marián Čalfa sa mohol oprieť o podporu všetkých vtedajších relevantných politických osobností vrátane prezidenta Václava Havla a ministra financií Václava Klausa. Počas jeho pôsobenia vo funkcii premiéra bol Marián Čalfa terčom kritiky pre jeho komunistickú minulosť. Bol dokonca považovaný za dôkaz toho, že nežná revolúcia bola neukončená, alebo dokonca "ukradnutá" komunistickou nomenklatúrou. V súčasnosti sa objavujú názory, že bol "šedou eminenciou", ktorá veľkou mierou prispela k hladkému priebehu nežnej revolúcie a k zvoleniu Václava Havla za prezidenta. Napriek tomu, že bol komunistom, využil v kritických chvíľach svoje negociačné schopnosti a prispel tak k tomu, že komunisti boli ochotní súhlasiť s kompromismi, ktoré boli oveľa radikálnejšie, ako boli pôvodné predstavy lídrov nežnej revolúcie.
