Jozef Ignác Bajza

Z Wikipédie

Jozef Ignác Bajza
slovenský spisovateľ
Narodenie	5. marec 1755 Predmier, Slovensko
Úmrtie	1. december 1836 Bratislava, Slovensko
Pozri aj Biografický portál

Jozef Ignác Bajza (* 5. marec 1755, Predmier – † 1. december 1836, Bratislava) bol katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine.

[úprava] Životopis

Tomuto článku chýbajú odkazy na zdroje uvedených informácií! Pomôž Wikipédii a pridaj do článku referencie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím odstránte túto šablónu po pridaní odkazov.

Narodil sa 5.marca 1775 v Predmieri v Trenčianskej (okres Žilina) . Jeho rodičia, otec Ondrej Bajza a matka Barbora rodená Blašková, boli asi zámožnejší roľníci, šoltísi, no práve za Márie Terézie a Jozefa II. Stratila táto inak málopočetná spoločenská vrstva posledné zvyšky dávnych výsad, medzi ktoré patrilo aj dedičné richtárstvo, a klesli na úroveň ostatných poddaných. O mladosti Jozefa Ignáca Bajzu vieme málo. Roku 1777 stretávame sa s ním ako so študentom teológie na známom viedenskom Pázmáneu. Viedenský pobyt, predovšetkým búrlivý ideový kvas, hlboko zapôsobil na mladého Bajzu. Ako teológ sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov, najmä J. V. Eybela, profesora na viedenskej univerzite , jeho zástupcu J. M. Pehema a M. A. Vittolu, redaktora časopisu Wienerische Kirchzeitung. Do života vstupuje J. I. Bajza už ako zrelý uvedomelý osvietenec-jozefinista, ktorý sa v osemdesiatych rokoch stáva vášnivým vstúpenom a propagátorom cirkevných a spoločenských reforiem Jozefa II..

Po skončení štúdií roku 1780 stáva sa J. I. Bajza kaplánom pri kapitule v Trnave. Pravdepodobne už v týchto rokoch mal vypracovaný prvý rukopis knihy Rozličních wersuv – Epigramata slavonica, ktorý predložil cenzorovi v Bratislave a ústrednej komisie vo Viedni, ktorá povolila knihu vytlačiť a vydať. V roku 1783 požiadal Bajza o miesto farára v Dolnom Dubovom a tu pôsobil dvadsaťdva rokov do roku 1805. V dolnodubovskom období bol Jozef Ignác Bajza literárne najplodnejší. Tu napísal a tlačou vydal prevažnú časť svojich diel. V roku 1783 mu vyšiel prvý zväzok jeho románu René mládenca príhody a skúsenosti.

Dolnobukovská fara nebola bohatá, Bajza bol však človek praktický a podnikavý. Farské polia obrábal vo vlastnej réžii a usiloval sa, ako sa pri jednej príležitosti vyjadril, aby jeho hospodárstvo bolo vzorom pre tamojších roľníkov. Postavil si aj menšiu pálenicu. Takto dokázal prevažnú časť svojich literárnych prác vydať vlastným nákladom. Inak však potrebný pokoj k literárnej práci nemal. Prudký a výbušný Bajza sa dostal do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila dokončenie a vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých a vášnivých sporov o slovenčinu sa dostáva s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ale takmer vzápätí i s jeho patrónom trnavským farárom a kanonikom a zároveň voleným vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim. Vďaka tomu sa vo vikariátnom archíve v Trnave a v archíve v Ostrihome zachovalo mnoho materiálu. Zlým duchom v tomto poslednom spore bol predovšetkým provizor, hospodársky správca Perényiho majetku vo Farskom pri Trnave Štefan Kovács, ktorý od samého začiatku všemožne strpčoval Bajzovi život. Spor sa ťahal niekoľko rokov. Išlo tu predovšetkým o protiprávne si základiny (osemdesiat zlatých) patrónom, ktorú v roku 1784 poručil dolnobukovskému kostolu tamojší obyvateľ Martin Svitek, a poškodzovanie farára pri výbere šestnástiny z cirkevného desiatku, ktorého árendátorom bol barón Perényi a napokon o zanedbávanie patronáckych povinností o kostol a faru. Spor sa dostal pred svetskú i cirkevnú vrchnosť. Vyvrcholil v roku 1796, keď generálnemu vikárovi J. Viltovi v Trnave podal rozsiahlu obžalobu v šiestich bodoch spomínanú už Š. Kovács a J. I. Bajza ešte obšírnejšiu obhajobu. Spor sa formálne skončil pred konzistorálnou radou generálneho vikára 1.októbra 1796.

Samotná podstata sporu je pre nás prirodzene nepodstatná – a je nesporné, že pravda bola na strane Jozefa Ignáca Bajzu. V týchto aktoch je však pre nás mnoho iných cenných údajov, ktoré nám dokresľujú ľudský profil dolnodubovského literáta. Dozvedám sa z nich, v akých podmienkach žil a tvoril i o jeho povahových vlastnostiach, aj keď mi je prirodzene jasné, že pánsky úradník Kovács pri písaní obžaloby namáčal si pero v žlči, uchýlil sa k najhrubším ohováračkám, a preto jeho popisovanie Bajzu ako človeka musíme brať s veľkou rezervou. Jednako však aj v tomto spore stretávame sa s niektorými výraznými Bajzovými povahovými vlastnosťami, ktoré nám umožňujú bližšie pochopiť jeho vášnivú zanietenosť v polemikách s bernolákovcami. Jozef Ignác Bajza javí sa nám tu ako človek prudký, sebavedomý a hrdý, ktorý bez ohľadu na prekážku ide za svojou pravdou. Keď sa mu spomínaný Kovács vyhrážal autoritou samotného arcibiskupa, Bajza mu z mosta doprosta v maďarsky písanom liste sebavedome napísal: Hogy én nem a grof Battány huszár lova vagyok, hogy, as ur én rajtam nyárgalódzni kezdgen. - Nie som husársky kôň grófa Battányiho, aby pán mohol na mne rajtovať. Kovács charakterizoval Bajzu ako človeka nenormálneho (homo lunaticus) a svárlivého. Nie je vraj rok, aby alebo proti zemepánovi a jeho úradníkom, alebo dokonca oproti samým poddaným nebojoval. Tak vraj verejne zbil árendátora grófa Erdōdyho a podobne niekoľko ďalších svojich odporcov. Pán Jozef Bajza, farár dubovský je burič proti zemepanským právam a držbe a podnecovateľ poddaných, ktorým proti zemepánovi vyhotovoval sťažnosti. Je vraj farárom, ktorý sa zaoberá viac svetskými ako duchovnými vecami. Napokon v poslednom bode obžaloby Kovács vzniesol proti Bajzovi najhrubšie obvinenia, týkajúce sa jeho súkromného života. Pokiaľ išlo o obvinenie z poburovania poddaných proti ich zemepánovi barónovi I. Perényimu, J. I. Bajza poprel, že by ich sám bol podnecoval alebo dokonca sám písal sťažnosti Dolnodubovčanov na stoličnú vrchnosť, zároveň však veľmi zahalene a jasne zdôraznil, že nielen jeho kresťanskou, ale najmä farárskou povinnosťou svoj ľud brániť proti akémukoľvek bezpráviu. Údajné zanedbávanie kňazských povinností (častejšiu neprítomnosť na fare) odôvodnil Bajza svojou literárnou činnosťou. Vydal vraj doteraz pätnásť zväzkov, a to vraj nútilo vybavovať záležitosti spojené s cenzúrou a najmä tráviť mnoho času v tlačiarni.

Konzistórium v zásade rozhodlo spor v prospech Jozefa Ignáca Bajzu. Provizorovi Š. Kovácsovi dokonca pohrozilo, že by pre ohováranie mohol byť volaný na zodpovednosť. Dolnodubovnskému farárovi však odporučilo, aby sa viacej venoval duchovným ako svetským záležitostiam.

Potom, zdá sa, mal Jozef Ignác Bajza niekoľko rokov pokoj až vari na drobnú aféru roku 1800, keď ho gróf Jozef Erdōdy zažaloval opäť u jeho cirkevnej vrchnosti zato, že poľoval v jeho revíre. V tejto dobe začal Bajza chorľavieť. Trápila ho reuma a chodil sa často liečiť do Piešťan. V roku 1805 požiadal svoju cirkevnú vrchnosť, aby si mohol zmeniť faru s Jánom Korečkom, farárom v Prietrži pri Senici. Odôvodňoval to svojou chorľavosťou, veľkosťou farského hospodárstva a napokon i tým, že sa chce venovať literárnej činnosti v prospech slovenského národa a cirkvi. V Prietrži pôsobil až do roku 1815, keď prešiel za farára do Zbehov. V tomto čase už pravdepodobne literárne netvoril. Roku 1828 vymenoval ho arcibiskup kardinál Alexander Rudnay za kanonika kapituly v Bratislave tu vyše osemdesiatročný 1. decembra 1836 umiera. Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu sv. Martina. Zanechal značný majetok – 7.223 zlatých – ktorý odkázal na dobročinné, predovšetkým cirkevné ciele.

Spolok sv. Vojtecha 26. marca 1933 odhalili Bajzovi pamätnú tabuľu s podobizňou z bieleho mramoru. Od akademického sochára Jozefa Pospíšila s nápisom: V tomto chráme sv. Martina je pochovaný Jozef Ignác Bajza, slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik, narodený v Predmiery v roku 1755, zomrel v Bratislave roku 1836. Žiaľ doteraz sa nenašla verná Bajzová podobizeň. Sochár Pospíšil na základe známych čŕt Bajzovej osobnosti spodobnil jeho podobizeň.

[úprava] Tvorba

Jozefom Ignácom Bajzom vstupuje do slovenskej literatúry nový fakticky už moderný spisovateľ. Do literárneho života vykročil mladý Bajza ľavou nohou, nešťastne. Roku 1782 dokončil prvú knihu Rozličných veršov a v Novembri ju predložil provincionálnemu cenzorovi slovenských kníh v Bratislave, na ktorého sa vraj s dôverou obrátil ako na svojho spolukrajana, Slováka. Keď mu však cenzor vyčítal (ako sa sám vyjadril) množstvo veľkých, zjavných i na prvý pohľad zarážajúcich chýb autor si od neho vzal a odoslal do Viedne. Ústredná viedenská cenzúra už 19. decembra s podpisom D. Hoffingera rukopis kladne posúdila a s čerstvým imprimatur zaniesol ho J. I. Bajza do tlačiarne Jána Michala Landerera v Bratislave. Urazený bratislavský cenzor prerušil sádzanie, vzal rukopis a odvolávajúc sa na autoritu tamojších kanonikov, viacerých svetských i duchovných ľudí, ktorí vraj dielo tiež čítali, poslal ho s novým, ešte odmietavejším posudkom Bajzovej cirkevnej vrchnosti, generálnemu vikárovi Nagyovi do Trnavy.

V tejto knihe slovenských básní, písal, sú veľmi mnohé také, ktoré ľuďom vzdelaným a zdravým rozumom obdareným, cirkevnú disciplínu rešpektujúcim nielen môžu, ale i musia sa nepáčiť.

Viedenský cenzor vraj asi nevedel po slovensky, a preto ich prepustil. Rozličné verše nevyšli!

Čo tak pohoršilo cenzora a cirkevné kruhy na Bajzových rozličných veršoch? Je to tristo epigramov, ako ich sám autor charakterizoval, o všetkých občianskych stavoch, či slastne satiry a týchto stavoch, vôbec tu nešlo o paškvily. Prevažná časť z nich sú satirické sentencie o šťastí, láske, priateľstve, cnosti a mravoch, ktorých Bajza ostro šibe rôzne ľudské a spoločenské neduhy. Už sám bratislavský cenzor vo svojom posudku upozornil aj na Bajzovú literárnu predlohu rozličných veršov – na epigramy anglického básnika 17. storočia Johna Owena. Pri hlbšej analýze sa však ukázalo, že iba jedna tretina rozličných veršov sú preklady. Ostatné sú tvorivo prepracované a zväčša pôvodné. A práve v týchto javí sa nám mladý Bajza ako zanietený jozefinista, a práve verše s takýmto zameraním predovšetkým pobúrili bratislavského cenzora a cirkevné kruhy. Vo svojich posudkoch odsudzuje predovšetkým epigramy na úradníkov – byrokratov, na radných pánov, na šľachtu, jej parazitný spôsob života a spoločenskú nerovnosť vôbec, no hlavne na poriadky v cirkvi, na zlých kňazov, „chudobu“ kláštorov, na prázdnu nábožnosť, na bočné oltáre.

Z Bajzových Rozličných veršov zachovala sa nám iba prvá kniha so sylabickými rýmami, spojenými veršami, v tomto čase však už začal písať a podľa všetkého mal aj hotovú knihu druhú s veršami v časomiere.

Tento neúspech nijako neodradil húževnatého Bajzu. Zároveň s Rozličnými veršami pracoval na preklade pietisticky ladenej knihy modlitieb Francúza Filipa Mesenquiho a už v roku 1782 dokončil prvý zväzok románu René mláďenca príhody a skúsenosti. Imprimatur viedenskej cenzúri dosiahol dokonca ešte skôr – už 11. novembra. V tomto prípade bol oveľa opatrnejší! Podľa všetkého domácu cenzúru obišiel. Dielo vyšlo v polovici roku1784 – a cirkevná cenzúra mohla reagovať už iba po funuse.

Prvý zväzok Bajzovho Reného je dobrodružný sentimentálny román s veľmi výraznou náučnou tendenciou. Tento typ románu v európskej literatúre bol známy už od 17. storočia, u nás však so sedemdesiatych rokov storočia nasledujúceho. Jeho René je prvý pôvodný slovenský román.

Dejovou kostrou prvého zväzku je cesta Reného z Benátok do Tripolisu Jej cieľom je priviesť sestru Fatimu, od ktorej ho ešte ako chlapca z tragických okolností odtrhli. Na tejto dejovej schéme rozvíja J. I. Bajza celú spleť podivuhodných dobrodružstiev a exotických príhod svojho hrdinu s jeho vášnivou láskou k Hadixe. Česká a slovenská literárna veda bola dlho v rozpakoch nad prvým zväzkom Reného. Druhý ostával dlho neznámy. V prvom zväzku vystupuje najviac do popredia láska muža k žene. Tieto uzávery potvrdzuje aj posudok cirkevného cenzora Tomáša Tajnaya, ktorého na prvom zväzku najviac dráždil jeho svetský duch. Správne vycítil, že za Bajzovou kritikou mohamedánstva, dervišov, náboženského fanatizmu a povier sa skrýva kritika katolíckej cirkvi, no predovšetkým sa pozastavoval nad nielen pohoršujúcimi, ale aj vášnivými predstavami lásky a najmä nad záverom prvého zväzku, ktorý tvorí zdanlivo prekvapujúci prechod k zväzku druhému. Tu sa začína pochybovať o celibáte katolíckych kňazov a J. Tajnay v latinskom preklade aj celú túto časť vo svojom posudku citoval. 28. mája 1785 dostal Jozef Ignác Bajza imprimatur viedenskej ústrednej cenzúri na druihý zväzok Reného a bratislavský typograf Landerer začal dielo okamžite sádzať. Tento zväzok má inú štruktúru a náplň. Skladá sa z jednotlivých epizód, „príhod a skúseností“ na sebe vzájomne motivicky nezávislých, spojených iba osobou Reného, Van Stiphouta a ich sprievodcu ústami ktorého hovorí sám autor. Dej sa odohráva v severnom Taliansku, rakúsku a najmä na Slovensku. Zatiaľ čo prvý zväzok, aj keď je odrazom vnútorného citového napätia autora, má ťažisko vo vymyslených exotických dobrodružstvách svojho hrdinu, druhý je výsledkom bystrého pozorovania konkrétnej skutočnosti. Jozef Ignác Bajza v literárnej forme podáva tu ostrú kritiku spoločenských pomerov na Slovensku V tomto diele Bajza v próze uskutočňuje svoj zámer, ktorý sledoval aj v Rozličných veršoch – podať kritiku všetkých občianskych stavov, či vlastne satiry o týchto stavoch. Hrdina románu René si tu prepožičal zuby od satirkov. Satira Jozefa Ignáca Bajzu je satira voltairovská – ostrá, odvážna, vtipná, vyúsťujúca miestami až do grotesky a pamfletu. J. I. Bajza sa tu prejavuje ako osvietený racionalista a osvietenec stúpenec jozefínskych reforiem. V prvej časti druhého zväzku, kde kritizuje cirkevné pomery, najmä život v kláštoroch sú jednotlivé epizódy literárnym spracovaním základných i dielčích reforiem a nariadení Jozefa II. v tejto oblasti.

V druhej časti, v ktorej sa koncentruje na kritiku spoločenských pomerov na Slovensku, je koncepčne i ideove samostatnejší a v mnohom smere prekračuje hranice jozefínskeho absolutizmu. V spojitosti so zobrazovanou skutočnosťou mení sa v René aj štýl. Väčšinu epizód pretkáva Bajza úvahami o odstránení kritizovaných nedostatkov. Najživší a umelecký najpôsobivejší je jeho štýl v tých epizóda opisujeme jemu bližšie prostredie. Pre nás najzaujímavejšia je tá časť románu, kde René svoje príhody a skúsenosti prežíva priamo na Slovensku, aj kde je, prirodzene, jasné, že autor aj v predchádzajúcich kapitolách reaguje na slovenské pomery. J. I. Bajza je prvý slovenský spisovateľ, ktorý nás oboznamuje so slovenskou dedinou a kultúrnym stavom Slovákov. Druhý zväzok Reného mal veľmi podobné osudu ako Rozličné verše. Keď na jeseň roku 1785 prišiel generálny vikár Štefan Nagy do Bratislavy dozvedel sa, že Jozef Ignác Bajza dal do tlače druhý zväzok románu vraj horší ako prvý. Tlačenie diela okamžite zastavil dal ho posúdiť a celú kauzu 2. decembra predložil konzistoriálnej rade, ktorá sa uzniesla, aby sa vydanie tohto „na mnohých miestach pohoršujúceho diela“ zamedzilo a výdavky spojené z jeho tlačou sa vyplatili z diecézneho fondu. Celý tento postup schválil sám arcibiskup Battyányi, ktorý trnavského farára baróna I. Perényiho dokonca poveril, aby svojho podriadeného, dolnodubovského farára J.I. Bajzu prehovoril, aby jednako nemárnil čas písačkami podobného druhu, jednak aby sa vzdal zverejnenia prítomnej knihy. Druhý zväzok Reného, z ktorého sa nám zachovali iba dva exempláre, ostal nedokončený.

Román René predstavuje zenit literárnej činnosti J. I. Bajzu. V roku 1787 vzdal právo o živení farárov, v ktorom obhajuje nárok farárov na kongruu. V rokoch 1787 až 1796 nosil postupne do tlačiarne trnavského V. Jelínka päťzväzkový bachant Kresťanské katolícke náboženstvo, výsledok svojej desaťročnej činnosti (kázne si museli farári v zmysle nariadenia Jozefa II. písať, aby mohla byť eventuelne kontrolovaná ich úroveň a obsah) tvorilo ju dvesto sedemdesiat jeden kázní na vyše tritisíc stranách, a z podnetu cirkevnej vrchnosti vydal niekoľko prekladov a náboženských kníh.

Roku 1794 vydal J. I. Bajza svoje vyslovene literárne dielo Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné v dvoch zväzkoch. Do prvého zväzku začlenil prevažnú časť epigramov z Rozličných veršov, z ktorých časť bol uverejnil aj v druhom zväzku Reného. Vo svojom nasledujúcom diele Veselé účinky a rečení (1795) humorista a vtipkár prevládol nad satirikom, a potom nie je to tvorba pôvodná. V poslednom väčšom diele J. I. Bajzu Príklady ze svatého Písma starého a nového zákona s mravním opoměním v štverorádkových jednako-konco-zvučných (1813, druhé vzdanie1820), ktoré odhliadnuc od útokov proti všetkému novému, čo prinieslo francúzske osvietenstvo sú iba bezduchým veršotepectvom.

No jednako ešte raz ozvalo sa u starnúceho Jozefa Ignáca Bajzu echo jeho búrlivej jozefínskej mladosti. V roku 1805 napísal spis Človek bez pravého pravého náboženstva nade všech živočichov nuznejší a predložil ho na posúdenie cirkevnej vrchnosti. Dielo sa nám nezachovalo, len Bajazova charakteristika a posudok cenzora svedčia o tom, že v každom prípade išlo o dielo plné vnútorných rozporov a protirečení, odrážajúce veľké kontradikcie svojej doby.

O tom, že z vydávania svojich kníh nemohol vyžiť svedčí fakt, že na ich vytlačenie dal tisíc päťsto zlatých, ale vrátilo sa mu sotva sto pätnásť.

[úprava] Dielo

• 1782 - Rozličných veršuv knižka prvňa (cenzor ju odmietol dať vytlačiť)
• 1783 / 1785 - René mládenca príhody a skúsenosti I. a II. diel, prvý slovenský román (druhý diel nevyšiel kvôli cirkevnej cenzúre; rukopis diela sa stratil a známe sú len dva nedotlačené výtlačky)
• 1787 – Právo o živení faráruv
• 1789 – Anti-Fándly, hanopis na adresu Juraja Fándlyho
• 1789 / 1796 – Kresťánského katolíckého náboženstva… ďíl 1. – 5., kresťanská vierouka
• 1794 - Slovenské dvojnásobné epigrammata, jednako-konco-hlasné a zvuko-mírne
• 1794 – Slovenské dvojnásobné epigrammata. Druhá knižka obsahujícá zvuko-mírné
• 1795 - Veselé účinki, a rečeňí, které k stráveňu trúchľivích hoďín zebral a vidal…, kniha anekdôt, humoristických rozprávaní, poviedok a hádaniek
• 1813 – Prikladi ze svatého Písma starího a novího Zákona (v roku *1820 vyšlo druhé, rozšírené vydanie)