Filioque

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality!
Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku.
Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok.
Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií nájdete v článku Ako upravovať stránku.

Nestrannosť tohoto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná!
Upravujte preto článok opatrne a predtým si prosím prečítajte diskusiu!

Filioque (lat. „aj zo Syna“) je spornou súčasťou kresťanského, tzv. Nicejsko-carihradského vyznania viery, kréda v rímskokatolíckom znení (pravoslávni používajú Nicejsko-carihradské vyznanie viery vždy zásadne bez filioque). Týmto pojmom je tiež označovaný teologický spor mezi pravoslávnou a katolíckou cirkvou aj s jeho historickými súvislosťami. Táto časť sa zaoberá procesom (vychádzania, pôvod) Ducha svätého v rámci Najsvätejšej Trojice.

Kontext tejto formuly (v latinčine) : ... (Credo) et in Spiritum Sanctum, Dominum et Vivificantem, qui ex Patre (Filioque) procedit, et cum Patre et Filio simul adoratur et conglorificatur, et locutus est per prophetas ... , po slovensky: …Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva. On hovoril skrze prorokov…

Obsah

1 Vznik a význam formuly
2 Vznik sporu o filioque
3 Pravoslávne poňatie
4 Legitimita zmeny kréda
- 4.1 Pravoslávny pohľad
5 Pozri aj
6 Externé odkazy

[úprava] Vznik a význam formuly

Formula filioque sa týka vychádzania Ducha Svätého. Podľa pôvodného znenia nicejsko-carihradského vyznania viery Duch Svätý vychádza z Otca („... ktorý z Otca vychádza...“). V rámci boja proti arianizmu, ktorý na kresťanskom západe predovšetkým vďaka ariánskym Gótom pretrvával dlhšie než na Východe a ktorý znižoval význam osoby Syna v rámci Trojice, sa začalo tvrdiť, že Duch Svätý vychádza nielen z Otca, ale i zo Syna. Hlavnými prvými zástancami tohto učenia sú Marius Victorinus († asi 362), ktorý vypracoval teológiu Ducha ako vzájomnej lásky Otca a Syna, a sv. Hilarius z Poitiers († 367), ktorý dodal, že sa jedná i o vzájomný dar týchto dvoch božských osôb. Veľký západný teológ, sv. Augustín († 430) potom tieto dva prúdy spojil a tvrdil, že Syn vychádza z Otca i Syna, avšak s tým, že Otec je jeho fons principalis (hlavným prameňom, vycházdza z neho principaliter), a že vychádza z Otca a Syna nie ako z dvoch prameňov, ale ako z jedného jediného. Z Otca teda vychádza ako zo svojho hlavného prameňa, zo Syna potom ako z niekoho, kto má svoj samotný pôvod opäť v Otcovi.

[úprava] Vznik sporu o filioque

Formuláciu filioque nájdeme v niekoľkých západných vyznaniach viery (v vyznaní pseudo-Atanášovom či v toledskom). Do západnej formulácie nicejsko-carihradského vyznania sa dostala pravdepodobne až v roce 675. Vieru vo vychádzanie (lat. processio) „Ducha i zo Syna“ obhajoval už sv. Maxim Vyznávač († 662) v liste Marinovi z Cypru.

K veľkému stretu s Východom, ktorý tento dodatok k Nicejsko-carihradskému vyznanie viery nepoznal, prišlo, keď západní mnísi v roku 807 spievali krédo na Olivovom vrchu. Východní mnísi sa pohoršili a pápež Lev III. vtedy odpovedal, že pravda vyjadrená formuláciou filioque je síce nepopierateľná, no odmietol jej pripojenie do kréda. Aby svojej výpovedi dodal vážnosti, umiestil nad hrobom sv. Petra dve platne s krédom, grécku a latinskú, obe bez filioque. Priamo ako rímsku či západnú herézu označil filioque konštantínopolský patriarcha Fotios († 890) vo svojom spise Traktát o mystagógii Ducha Svätého.

Kritický okamžik nastal však až v roku 1014, keď sa rímske pápežstvo nachádzalo v kríze a hľadalo oporu u nemeckých cisárov. Henrich II. prišiel do Ríma, dosadil pápeža Benedikta VIII. a presadil krédo tak, ako sa recitovalo v jeho súkromnej kaplnke, teda s filioque. Od tej doby sa vsuvka filioque v západnej cirkvi presadila a stala sa jedným z hlavných sporných a diskutovaných bodov medzi západnou a východnou cirkvou.

[úprava] Pravoslávne poňatie

Vyznanie viery (tzv. symbol viery) s alebo bez filioque vyjadruje výrazne odlišné učenie o Najsvätejšej Trojici. Sv. Fotios zo strany kresťanského východu obviňuje západnú cirkev z herézy (čo potvrdil i veľký snem (r. 867; 1000 osôb), ktorý Fótios zvolal, aby posúdil túto otázku a ďalšie novoty zavádzané latiníkmi), pretože zavádza do Trojice dva princípy (počiatky), čo je v rozpore s tradičným učením Otcov, ktoré sa dá vyjadriť termínom monopatrizmus – pretože a Patri solo (iba z Otca) všetko pochádza.

Vychádzanie Ducha Svätého z Otca je doložené Kristovými slovami v Jánovom evanjeliu (viz Ján 14,16 a 26, hlavne však 15,26). Písmo sväté o vychádzaní Ducha Svätého „i zo Syna“ nikde nič nehovorí. Prečo o tom Kristus nič nevraví? Z pravoslávneho hľadiska je teda vsuvka „filioque“ akýmsi prídavkom k Božiemu zjavenie, čo považuje pravoslávna teológia za neprípustné.

Nicejsko - carihradský symbol viery zostavili svätí otcovia na prvom (Nicea r. 325) a druhom (Carihrad = Konštantínopol r. 381) všeobecnom sneme. Všeobecný snem považujú pravoslávni za nejvyššiu pozemskú cirkevnú autoritu. Nasledujúce snemy už symbol nemenili, iba potvrdzovali platnosť a nedotknuteľnosť nicejsko - carihradského symbolu viery a vylučovali z cirkvi každého, kto by sa odvážil niečo zo symbolu uberať nebo niečo k nemu pridávať. Preto je zmena v symbole viery prevedená vsuvkou „filioque“ na západe z hľadiska pravoslávia nelegálna, nelegitímna a uvaľuje na tých, ktorí sa ho odvážali zmeniť a kto takýto symbol používajú kliatbu svätých otcov všeobecných snemov.

Teologicky bolo filioque od sv. Fotia pre všetky ďalšie doby v pravoslávnej cirkvi snemom (867) vyhlásené a vo všeobecnosti považované za veľmi vážnu triadologickou herézu, pretože podľa pravoslávnych zavádza nepravdivé učenie o svätej Trojici. Pravoslávna triadológia je založená na tom, že učí, že jediným zdrojom Božstva a prameňom oboch ďalších Osôb v Trojici je jediný Otec. Filoque podľa názoru pravoslávia zavádza tzv. subordináciu - čiže stavia Ducha Svätého nižšie než je Syn; zatiaľ čo Syn by mal iba jeden počiatok a sám by bol pôvodcom inej Osoby Trojice, tak Duch Svätý by mal dva počiatky a sám by nebol počiatkom žiadnej Osoby. Takéto učenie sa prieči učeniu svätých Otcov prvého tisícročia.

Pri jednaniach o únii medzi Konštantínopolom a Rímom vo Florencii (1439)(pozri Florentská unie) bola preberaná otázka, ako zmieriť pravoslávne učenie s rímskokatolíckym práve v ohľade rozdielnej náuky o Najsvätejšej Trojici . Bola skúmaná možnosť stotožniť rímskokatolícke učenie „filioque“ o Duchu Svätom vychádzajúcom „i zo Syna“ s pravoslávnym učením, ktoré niekedy hovorí, že Duch Svätý môže vychádzať i „skrze Syna“ („skrze“ - grécke diá naznačuje, že nič neprijíma od toho, čím prechádza). Pri debatách, keď rímska strana vysvetlila svoj vieroučný výklad vsuvky filioque, sa pravoslávni presvedčili o nezmieriteľnosti týchto dvoch vieroučných pohľadov. Svätí Otcovia, ktorých texty boli známe pravoslávnym, zmieňujúce o vychádzaní „Ducha skrze Syna“ mali podľa kontextu na mysli nie to, že by Syn bol prameňom Osoby Ducha Svätého (tj. nie vychádzanie hypostatické; hypostase = osoba), ale že Syn môže posielať Ducha, ktorý však hypostaticky vychádza iba z Otca; čiže v zmysle posielania môže Duch Svätý vychádzať i od Syna. Naopak rímski katolíci na sneme podľa pravoslávnych preukázali, že oni chápu filioque presne v tom zmysle, ktorí považujú pravoslávni za heretický, čiže ako dva počiatky. Na sneme v argumentácii za pravoslávnych vynikol hlavne sv. Marek Efezský (Eugenikos), ktorý o tom napísal pojednávanie nazvané„sylogické kapitoly“.

Sylogické kapitoly sv. Mareka Efezského a ďalšie pojednávania o filioque (v češtine) nájdete tu: Orthodoxia.cz - Pravoslávna teológia

Bohužiaľ dodnes môžeme počuť ono dávno vyvrátené tvrdení, že rímskokatolícke učenie o pôvode Ducha Svätého i zo Syna, je to isté ako pravoslávne učenie o pôvode Ducha Svätého skrze Syna.

Učení o „filioque“ viedlo z pohľadu pravoslávnych k tomu, že sa v rímskokatolíckom učení presadila subordinácia Ducha Svätého, čo viedlo k prudkému poklesu úcty k Svätému Duchu v rímskokatolíckej cirkvi v druhom tisícročí. Pravoslávni vnímajú tento proces v súvislosti s vzrastajúcimi ambíciami rímskeho pápeža, ktorý akoby v rímskokatolíckej cirkvi začal zaujímať miesto a atribúty prináležiace v cirkvi Duchu Svätému (napr. neomylnosť, jednotiaci princíp apod.)

Z hľadiska pravoslávnej vierouky nieje možné žiadne zjednotenie s rímskokatolíckou cirkvou pokiaľ nebude „filioque“ jednoznačne odmietnuté a odsúdené ako heréza.

[úprava] Legitimita zmeny kréda

Otázkou je, či je legitímne meniť text kréda, ako ho stanovil Chalkedonský koncil (451), ktorý toto vyznanie potvrdil. Efezký koncil (431) jasne hovorí, že nieje možné krédo akokoľvek meniť, niečo pridávať či uberať. Nieje však jasné, čoho presne sa tento zákaz týká, otázka prípustnosti naviac nevypovedá nič o pravovernosti či mylnosti tejto vsuvky.

[úprava] Pravoslávny pohľad

Ak kánony svätých snemov zakazujú nicejsko - carihradský symbol viery akokoľvek meniť, niečo pridávať či uberať, potom je jasné, že sa to týka čohokoľvek, čo by niekto chcel zo Symbolu ubrať alebo k nemu pridať. A teda aj filioque.

Nedotknuteľnosť symbolu stanovuje o.i. 1. kánon VI. všeobecného snemu, ktorý je veľmi dlhý, a tak vyberáme len to, čo sa týka nicejsko - carihradského symbolu:

…Božou milosťou stanovíme: Je nutné zachovávať vieru nedotknutú novotárstvom a zmenami, odovzdanú nám od svedkov a služobníkov Slova, Bohom vyvolených apoštolov; ďalej potom od 380 svätých a a blažených otcov, zhromaždených v Nicei pri cisárovi našom Konštantínovi (tj. I. všeobecný snem, r. 325 v Nicei), vo veci bezbožného Ária a ním vymysleného pohanského inobožstva, lepšie povedané mnohobožstva, ktorí jednotou viery zjavili nám jednotu podstaty v troch osobách Božej bytosti a vysvetlili, nedopustiac, aby to bolo skryté pod rúškom nevedomosti, ale jasne naučiť veriacich klaňať sa jednou úctou Otcovi aj Synovi aj svätému Duchu, vyvrátili a rozmetali lživé učenie o nerovnakých stupňoch Božstva a zborili a zničili detinské stavby, budované z piesku bludármi proti pravoslávnosti. Tiež pri veľkom Theodósiovi, cisárovi našom, 150 svätých otcov v tomto sídelnom meste zhromaždenými (tj. II. všeobecný snem, r. 381 v Carihrade - Konštantínopoli) vyhlásené vyznanie viery zachovávame, bohovedné výroky o sv. Duchu prijímame, no bezcharakterného Macedónia spoločne s skoršími nepriateľmi pravdy zavrhujeme, pretože sa smelo odvážili pokladať Pána za služobníka a chcel unáhlene pretrhnúť jednotu nepretrhnuteľnú, takže by nebolo dokonané tajomstvo našej nádeje. ... Kratšie povedané ustanovujeme, aby viera všetkých mužov, ktorí sa v Cirkvi oslávili a boli svetlom vo svete, držiac slovo života, bola pevne zachovávaná a zostala do konce vekov nezvrátiteľnou, společne s ich spismi a dogmami od Boha predanými. Odmietame a preklíname všetkých, ktorí od nich boli zamietnutí a prekliati, ako nepriateľov pravdy, márne škrípajúci proti Bohu a usilujúci sa nepravdu povýšiť na vrchol. Ktokoľvek by nezachovával a neprijal vyššie uvedené dogmy zbožnosti, tak nezmýšľal a nekázal, ale sa pokúsil ísť proti nim, taký nech je prekliaty, podľa rozhodnutí skôr učinených od vyššie menovaných svätých a blažených otcov, bude ako cudzí vylúčený a vyvrhnutý z radov kresťanských. Pretože sme sa rozhodli v zmysle toho, čo pred nami bolo uznesené, a žiadnym spôsobom sme nemohli ani nič pridávať ani uberať. Plné znenie posvätných kánonov svätých snemov – v češtine

Ďalšou spornou otázkou, v ktorej medzi rímskym katolicizmom a pravoslávím (a ktorá v skutočnosti stojí za všetkými spormi), je - či môže pápež (či akákoľvek iná osoba v Cirkvi) meniť závery a dogmy všeobecných snemov ale nie, inými slovami: či je najvyšším pozemským cirkevným orgánom snem alebo pápež. V rímskokatolíckej cirkvi sa nakoniec definitívne presadil princíp, že pápež stojí nad snemom, čo je a vždy bude pre pravoslávie neprijateľné. Pravoslávni dokladajú svoj názor, že snem stojí nad akýmkoľvek biskupom, patriarchom či pápežom mnohými príkladmi priebehov snemov v prvom tisícročí, keď snemy celkom slobodne nakladali s výnosmi pápeža - zavrhovali ich, alebo prijímali, či opravovali, preformulovávali.

Ako ukážka môže poslúžiť IV. všeobecný snem, čo bol snem s najpočetnejším zastúpením v staroveku, cez 600 biskupov z celého Východu, zo Západu prišli 3 zástupcovia pápeža a 2 zástupcovia afrických biskupov. Pápežským legátom bolo pridelené čestné miesto po boku zástupcov cisára. „Pri rokovaní o otázkach viery bol prečítaný Tomos (List Leva Rímskeho) Flaviánovi Carihradskému. Otcovia uvítali tento dokument ako autentické vyjadrenie pravoslávnej christológie. Avšak názor legátov rímskej stolice, že je potrebné tento dokument, ktorí pochádza od pápeža, prijať bez diskusií ako kánon (pravidlo), bol zamietnutý a Levov text bol podrobený dôkladnému štúdiu a konfrontácii s christologickými dielami sv. Cyrila Alexandrijského. Tu je zaujímavé, že výhrady k niektorým vetám pápežovho textu mali nielen východní biskupi, ale i ilýrski, ktorí v tom čase jurisdikčne podliehali pápežovej právomoci. To dobre ukazuje, že vtedajšia cirkev bola ďaleko od toho, aby oficiálny pápežov dokument považovala za neomylný „ex cathedra“. Naopak, pri jeho schvaľovaní a prijímaní bol uplatnený v plnej miere „consensus ecclesiae“. Pri všetkej chvále, ktorú Otcové predniesli o pápežskom Tomosu, merítkom ortodoxie bola jej vlastná cirkevná tradícia, a tá bola bližšie k sv. Cyrilovi, než k sv. Levovi“ (úryvok z Cirkevných dejín II., Pavel Aleš, prof. ThDr. Pravoslávna bohoslovecká fakulta v Prešove).

Či pápež mal alebo nemal právo doplňovať (čiže meniť, upravovať) posvätné znenie Symbolu viery, ktoré bolo zostavené na snemoch a ďalšie snemy patom tento Symbol potvrdili, je otázkou nielen jednoducho disciplinárnou (to by bolo sploštenie tohoto problému), ale vo svojej podstate vieroučnou, pretože rímskokatolícke chápanie postavenia a úlohy pápeža ako Božieho námestníka na zemi je vecou týkajúcou sa princípov viery v Krista a jeho reálnej prítomnosti v Cirkvi.