Vilnius

Z Wikipédie

Vilnius, Staré Mesto

Vilnius (po litovsky Vilnius, po poľsky Wilno, po bielorusky Вільня, po rusky Вильнюс - Viľňus), vrokoch 1945 - 1991 známy pod ruským menom Viľňus, je hlavné mesto Litvy. V roku 2001 mal Vilnius 542 tisíc obyvateľov. 57,8 % tvorili Litovci, 18,7 % Poliaci, 14 % Rusi, 4 % Bielorusi, 0,5 % Židia a 5 % ostatné národnosti. Rozloha mesta je 392 km². 3,6 km² z tejto plochy zaberá Staré mesto, historické centrum Vilniusu, zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

[úprava] Poloha

Vilnius leží v juhovýchodnej Litve (54°41" severnej šírky a 25°17" východnej dĺžky) na sútoku riek Vilija a Neris. Aj keď dnes leží blízko litovských hraníc, kedysi bol Vilnius nielen kultúrnym, ale aj geografickým centrom Litovského veľkovojvodstva a tiež významným mestom v rámci poľsko-litovskej únie.

[úprava] Podnebie

Podnebie Vilniusu je prechodové medzi kontinentálnym a prímorským. Priemerná ročná teplota je + 6,1 °C, januárová priemerná teplota je - 4,9 °C a júlová + 17,0 °C. Priemerné ročné zrážky dosahujú 661 mm. Vo Vilniuse bývajú extrémne horúce letá, keď teplota presahuje 30 °C.

[úprava] Dejiny

Vilnius, 1576

Pravoslávny kostol Svätej Matky Božej

Gediminasov pomník

Gediminasov hrad vo Vilniuse

Ostrá brána, 2005

Oblasť Vilniusu bola obývaná oddávna, ako dokladajú mnohé archeologické nálezy v rôznych častiach mesta. Litovská povesť o založení Vilniusu hovorí, že mesto bolo založené potom, ako sa vládnucemu veľkovojvodovi Gediminasovi, vyjavil veštecký sen o železnom vlkovi, ktorý stojí na kopci. Keď požiadal kňaza o vysvetlenie, dozvedel sa, že musí postaviť hrad a veľké mesto na vrchole kopca.

V písaných prameňoch je zmienka o meste po prvý raz v roku 1323. Vilnius sa stal známym potom, ako do neho Gediminas pozval nemeckých obchodníkov. Najstaršou časťou mesta je hrad, postavený Gediminasom na Hradnom kopci. V roku 1387 boli mestu udelené magdeburské mestské práva Vladislavom II. Jagelo, kráľom Poľska a veľkokniežaťom litovským.

Medzi rokmi 1503 až 1522 boli vybudované mestské hradby s deviatimi bránami a tromi vežami. Vilnius dosiahol vrchol svojho rozvoja za vlády posledného Jagelonca Žigmunda II. Augusta, ktorý sem presťahoval svoj dvor v roku 1544.

V ďalších storočiach sa mesto ďalej rozrastalo, okrem iného aj vďaka založeniu Vilniuskej univerzity kráľom a veľkokniežaťom Štefanom Bátorim v roku 1579. Univerzita sa skoro stala jedným z najdôležitejších vedeckých a kultúrnych stredísk v oblasti a hlavným vedeckým centrom litovského veľkokniežatstva.

V roku 1655 bol Vilnius obsadený ruskou armádou, vyplienený, vypálený a jeho obyvatelia zmasakrovaní. Na začiatku 19. storočia bol však už tretím najväčším mestom vo východnej Európe. Rast obyvateľstva si vyžiadal zbúranie hradieb v rokoch 1799 - 1805, zachovala sa len Ostrá brána (litovsky Aušros Vartai, poľsky Ostra brama).

Po treťom delení Poľska v roku 1795 bol Vilnius anektovaný Ruskom a stal sa hlavným mestom gubernie. V roku 1812 mesto dobyl Napoleon počas svojho ťaženia na Moskvu. Jeho armáda vstúpila do Vilniusu a mesto sa stalo hrobom tisícov zranených francúzskych vojakov.

V 19. storočí mesto postihli represie po nevydarených poľských povstaniach proti ruskej nadvláde. Po novembrovom povstaní z rokov 1831-32 bola okrem iného uzatvorená vilniuská univerzita.

Počas I. svetovej vojny bol Vilnius okupovaný Nemeckom (1915 - 1918). V roku 1919 bol prehlásený za hlavné mesto krátko existujúcej Sovietskej socialistickej republiky Litvy a Bieloruska. 1. januára 1919 bol Vilnius obsadený poľskými jednotkami, ktoré vytvorili miestni obyvatelia. Boľševické vojská postupujúce od východu ho neskôr obsadili, ale 19. apríla 1919 ho Poliaci dobyli späť. 14. júla mesto znova obsadili Rusi. Po porážke ruských vojsk pri Varšave Sovieti predali Vilnius novo vzniknutej Litve.

9. októbra 1920 však Vilnius obsadila litovsko-bieloruská divízia poľskej armády. Mesto a okolie bolo vyhlásené za samostatný štát Strednú Litvu, a jeho parlament 20. februára 1922 odhlasoval pripojenie k Poľsku. Vilnius sa stal hlavným mestom vilniuského vojvodstva.

Litva napriek tomu poľskú zvrchovanosť nad bývalou Strednou Litvou nikdy neuznala a Vilnius oficiálne považovala za svoje hlavné mesto (obe krajiny kvôli tomu nadviazali diplomatické styky až v roku 1938).

Počas poľskej vlády prešiel Vilnius rýchlym rozvojom. Bola znovuotvorená univerzita Štefana Bátoriho a podstatne sa zlepšila infraštruktúra mesta. V roku 1931 mal Vilnius 195 tisíc obyvateľov a bol piatym najväčším mestom v Poľsku.

Po vypuknutí II. svetovej vojny bol Vilnius 19. septembra 1939 na základe paktu Ribbentrop-Molotov obsadený Červenou armádou. Poľská armáda nekládla väčší odpor, pretože jej hlavné sily bojovali proti Nemcom v iných častiach Poľska.

Podľa ruských plánov sa mal Vilnius stať hlavným mestom Bieloruska. Na litovsko-ruských rozhovoroch v Moskve 10. októbra 1939 bolo ale dohodnuté odovzdanie mesta a okolia Litve výmenou za jej súhlas so zriadením ruských vojenských základní na litovskom území. V júni 1940 bola Litva okupovaná Sovietskym zväzom a Vilnius sa stal hlavným mestom Litovskej sovietskej socialistickej republiky. Sovietska tajná polícia NKVD vtedy zatkla cca 35 - 40 000 obyvateľov mesta a poslala ich do gulagov.

V júni 1941 padol Vilnius do nemeckých rúk. Nemeckí okupanti zavraždili asi 100 tisíc obyvateľov, medzi nimi 95 % miestnych Židov. Neúspešné židovské povstanie z 1. septembra 1943 viedlo ku konečnej deštrukcii tunajšieho geta. Vilnius bol oslobodený v júli 1944 vojakmi poľskej odbojovej Armii Krajowej (Zemskej armády) počas Operácie Ostrá brána. S poľskými povstalcami spolupracovali aj niektoré sovietske jednotky, po vstupe Červenej armády do mesta 15. júla 1944 bola ale veľká časť poľských vojakov zatknutá NKVD.

Po skončení vojny Sovieti z Vilniusu odsunuli väčšinu poľského obyvateľstva a nahradili ho Rusmi a Litovcami.

Od roku 1987 v meste dochádzalo k demonštráciám proti sovietskemu režimu. 13. januára 1991 došlo k stretu medzi obyvateľmi a sovietskou armádou, ktorá sa pokúsila obsadiť televízny vysielač. Pri tejto akcii bolo 14 ľudí zabitých a viac ako 700 zranených.

[úprava] Slávni rodáci

Michał Andriolli (1836–1893), maliar
Teodor Bujnicki (1907–1944), básnik
Jan Karol Chodkiewicz (1560–1621), politik a hajtman
Icchak Cukierman (1915–1981), jeden z vodcov povstania vo varšavskom gete
Elijah ben Solomon Gaon mi Vilna (1720–1797), židovský učenec a kabalista
Antoni Gorecki (1787–1861), spisovateľ
Jascha Heifetz (1901-1987), huslista
Stanisław Jasiukiewicz (1921–1973), herec
Mieczysław Karłowicz (1876–1909), hudobný skladateľ
Kazimierz Kontrym (1776–1836), spisovateľ a politik
Czesław Miłosz (1911–2004), básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru
Maurycy Orgelbrand (1826–1904) a Samuel Orgelbrand (1810–1868)
Bohdan Paczyński (1940–), astronóm
Jerzy Passendorfer (1923–2003), filmový režisér
Artūras Paulauskas (b. 1953), politik
Emilia Plater (1806–1831), revolucionár
Kazimierz Plater (1915–2004), šachový majster
Ada Rusowicz (1944–1991), spevák/čka?
Bolesław Bohusz-Siestrzeńcewicz (1869–1940), generál
Piotr Skarga (1536–1612), teológ, spisovateľ a prvý rektor Vilniuskej univerzity
Irena Sławińska (1913–2004), historik a teatrológ
Jędrzej Śniadecki (1768–1838), chemik, biológ a filozof
Józef Świętorzecki (1876–1936), generál
Władysław Syrokomla (1823–1862), básnik, spisovateľ a prekladateľ
Zygmunt Vogel (1764–1826), maliar
Antoni Wiwulski (1877–1919), sochár a architekt
Tomasz Zan (1796–1855), poľský básnik

[úprava] Doprava

Vilnius je východzím bodom diaľnic Vilnius-Kaunas-Klaipeda a Vilnius-Paneževys. Z medzinárodného letiska lietajú linky do všetkých významných európskych miest a vilniuská železničná stanica je takisto významným dopravným uzlom. Rieka Neris je splavná, ale neexistuje žiadna pravidelná lodná doprava.

Mestská hromadná doprava je v súčasnosti zaisťovaná autobusmi a trolejbusmi. Do budúcnosti je plánovaný systém mestskej železnice.