Supermarine Spitfire

Z Wikipédie

Supermarine Spitfire

Typ:	Stíhačka
Výrobca:	Supermarine
Konštruktér:	Reginald Joseph Mitchell

Vickers Supermarine Spitfire bola jednomiestna stíhačka použitá v RAF a letectvami ďalších Spojeneckých armád počas 2 svetovej vojny. Lietadlo tvorilo spolu s Hawker Hurricane základ britského stíhacieho letectva počas Bitky o Britániu.

[úprava] Vznik a vývoj

Supermarine začalo vývoj svojej prvej stíhačky ako odpoveď na špecifikáciu F.7/30 vydanú britským ministerstvom letectva v roku 1931. Tá požadovala lietadlo modernej koncepcie poháňané motorom Rolls-Royce Goshawk II. Súťaž o typ špecifikovaný v F.7/30 obsadili všetky významné letecké spoločnosti v Británii a taktiež malá firma Supermarine (od roku 1928 však vlastnená koncernom Vickers). Tá mala skúsenosti s vývojom rychlostných špeciálov, ktoré dosiahli výrazné úspechy v súťaži plavákových lietadiel Schneider Trophy s typmi Supermarine S.5 a S.6 (rýchlostný plavákový typ S.6B konštruovaný Reginaldom J. Mitchellom dosiahol 29. septembra 1931 svetový rýchlostný rekord výkonom 657 km/h).

Vyvíjaný stroj dostal označenie Type 224 a jeho šéfkonštruktérom bol R. J. Mitchell. Mal otvorenú pilotnú kabínu a mohutne zakapotovaný pevný podvozok (v kapotách boli tiež po jednom guľomete ráže 7.7 mm, ďalšie dva boli v trupe pred pilotom). Prototyp vzlietol 19. februára 1934, ale nedosiahol požadované výkony.

V roku 1935 britské ministerstvo letectva objednalo vo firme Supermarine špecifikáciou F.37/34 prvé celokovové stíhacie lietadlo pre potreby RAF. Prototyp Supermarine Type 300 bol dokončený 18. februára 1936, konštruktérom bol opäť Reginald J. Mitchell. Prototyp so sériovým číslom K5054 prvý krát vzlietol 5. marca 1936 (niekedy udávané aj 6. marca) poháňaný motorom Rolls-Royce Merlin C a dvojlistou drevenou vrtuľou. Okrem celokovovej konštrukcie mal krytú kabínu a podvozok, ktorý sa dal vysúvať. Po menších úpravách prototypu bola v júni 1936 objednaná prvá séria 310 kusov pod názvom Spitfire. Kvôli dosiahnutiu vyšších výkonov čoskoro vo výrobe nahradila 2-listú vrtuľu 3-listá. Technologická náročnosť typu (najmä výroby moderného eliptického krídla) spôsobila omeškania vo výrobe a prvé stroje prišli k jednotkám až koncom roku 1938.

Spitfire PR Mk.XIX s motorom Rolls-Royce Griffon

Celkovo vzniklo 24 variant s mnohými podvariantami líšiacich sa motormi, výzbrojou, či výstrojou. Výzbroj pri prvých verziách spočiatku pozostávala výlučne z guľometov (kvôli problémom so zástavbou kanónov do krídla). Verzia Mk.IA niesla osem guľometov ráže 7,7 mm vstavaných v krídle. Keďže sa neskôr ukázalo, že guľomety majú aj napriek svojej koncentrácii malý účinok, siahli podobne ako Nemci po kanónoch. Ich inštalácia do tenkého krídla Spitfiru bola spočiatku problematická. Prvou veľkosériovou verziou ktorá niesla dva 20 mm kanóny bola verzia Mk. VB a C. Táto verzia bola poháňaná motorom Rolls-Royce Merlin 45 a začala sa vyrábať v lete roku 1941. Najpočetnejšou však bola verzia Mk. IX. Tá sa od verzie Mk. V okrem detailov, líšila najmä motorom Rolls-Royce Merlin 61 a neskôr 63, 66, či 70 a štvorlistou vrtuľou. Do služby bola nasadená v júli 1942, mala byť iba dočasným riešením, nadradenosti nemeckých Fw 190 A nad vtedajšími stíhacími strojmi RAF. Čoskoro sa osvedčila a v jej výrobe sa pokračovalo. Pribudol tiež výzbrojový variant E, ktorý okrem kanónov používal aj dva 12,7 mm guľomety namiesto štyroch 7,7 mm. Najväčšou zmenou vo výzore bola úprava prekrytu kabíny vylepšujúca výhľad (tzv. Malcolm hood) a ku koncu vojny rozšírenie variant poháňaných motorom rady Rolls-Royce Griffon. Bolo postavených viac než 20 300 kusov všetkých verzii a Spitfire ostal v službe až do päťdesiatych rokov 20. storočia. Stroje boli vyrábané v továrňach v Castle Bromwich neďaleko Birminghamu a v Southamptone.

[úprava] Námorná verzia

Existovala aj námorná verzia pod názvom Seafire určená pre operácie z lietadlových lodí. Namiesto ostrohového kolieska mala záchytný hák (kvôli brzdeniu lietadla pri pristávaní na lietadlovej lodi), sklápacie krídla a ďalšiu výstroj potrebnú pre prevádzku na lietadlových lodiach. Napriek solídnym výkonom nebola táto modifikácia úplne vhodná pre takúto prevádzku (obtiažne pristávanie, spôsobené malým rozchodom kolies, spôsobilo množstvo nehôd, typ taktiež neoplýval dlhým doletom potrebným nad morom) a tak sa Seafire nestal v britskom námornom letectve taký dominantný ako na pevnine.

Celkom bolo vyrobených vyše 2500 strojov rôznych verzii lietadla Supermarine Seafire. Posledná verzia Seafire (Mk.47) bola nasadená v Kórejskej vojne. K vyradeniu Seafire zo služby došlo v roku 1952.

[úprava] Konštrukcia

Spitfire bol od začiatku koncipovaný ako celokovový dolnoplošník so zaťahovateľným predným podvozkom a pevnou ostrohou.

Na tu dobu zaujímavé bolo skrútenie krídel, tzv. washout, t.j. uhol nábehu pri koreni krídla bol +2° a ku špičkám krídel sa postupne stáčal až na -1/2°. Toto pomáhalo v manévrovacom boji, tzv. vzdušnom súboji, hlavne v prudkých zatáčkach (bočný náklon cca. 90°) kedy bol Spitfire plne manévrovateľný, zatiaľ čo iné lietadlá by už strácali vztlak a padali po krídle.

Slabinou Spitfirov bol karburátor, ktorý pri prudkých zátačkách a manévroch kvôli odstredivej sile nakrátko prestal dodávať palivo do motora, zatiaľ čo jeho hlavný súper Messerschmitt Bf-109E mal priame vstrekovanie paliva do valcov - [1], ktoré bolo proti tomuto javu odolné. Messerschmity mali navyše aj prídavné spaľovanie, čiže vstrekovanie zmesi metanolu a vody do motoru, čo dokázalo v kritických momentoch (kvôli riziku poškodenia motoru len krátkodobo) zvýšiť jeho výkon dvojnásobne. A keďže vo vzdušných súbojoch rozhodujú sekundy bolo to nebezpečná výhoda Messerschmittov. Prejavovala sa najmä v strmhlavom lete, v ktorom boli schopné uniknúť Spitfirom. Tie mali naopak lepšiu stúpavosť, a tak často unikali nepriateľovi prudkým stúpaním.

[úprava] Nasadenie v RAF

Spitfire sa časom stal, aj vďaka úspešnej propagande, legendou bitky o Britániu. Spitfire bol určite jedným z najlepších stíhacích strojov svojich čias. Počas roku 1940 mal svoju nezastupiteľnú úlohu pri ochrane britského vzdušného priestoru a ochranu ustupujúcich britských a francúzskych vojsk pri Dunkerque. V čase bitky o Britániu neboli však ešte perute RAF vybavené dostatočnými počtami tohoto typu. Keďže nebol celkom univerzálnym strojom (ako prakticky každý typ) delil sa o úspechy so svojim kolegom od firmy Hawker. RAF totiž v tomto čase disponovala dostatočným počtom robustnej stíhačky Hawker Hurricane, ktorá sa ukázala byť vhodnejšou pre ničenie bombardérov, ale naopak kvôli nižším výkonom bola slabšia v porovnaní s nemeckou najrozšírenejšou stíhačkou Messerschmitt Bf-109E.

Tento stav viedol k tomu, že po relatívne dlhý čas mali obe stíhačky pri nemeckých náletoch úlohy rozdelené (pokiaľ bolo možné). Výkonnejšie a obratnejšie Supermarine Spitfire zamestnávali stíhačky nepriateľa a odolné Hawker Hurricane rozbíjali zväzy bombardérov. Oba typy boli v tomto období pre Britov určite nenahraditeľné.

Spitfire a Hurricane mali oproti nemeckým strojom výhodu v navigácii. Tú im zabezpečoval vtedajší pomerne nový vynález - radar. Hlavné bolo však to, že ho Briti vedeli veľmi účinne použiť a skvele navigovať svoje hliadkujúce stroje k nepriateľovi. Nezanedbateľným faktorom bola i blízkosť vlastných letísk a tým pádom i nižšia spotreba paliva, ktoré nahrávali letcom RAF. Nemci neboli schopní poskytnúť svojim bombardovacím zväzom stíhaciu ochranu po celú dobu letu. Obzvlášť do hĺbky anglického vnútrozemia.

Verzie Mk. I a II boli bojovo nasadené v Európe do konca roku 1941, kedy ich začali nahradzovať verziou Mk. V. Lietadlová loď HMS Eagle doniesla niekoľko týchto strojov i na Maltu, na ktorej obrane sa v roku 1942 vo veľkej miere podieľali v konečnom počte okolo 275 strojov. Vybavené veľkým prachovým filtrom boli verzie Mk. V a Mk. VIII nasadené aj v bojoch v Severnej Afrike aj v rámci amerického letectva. Čoskoro nasledovali spojenecké vojská ako vzdušné krytie na Sicílii a v Taliansku. Ich slabý dolet ich však predurčoval iba na eskortovanie bombardérov na krátke vzdialenosti, či akcie typu Sweep nad letiskami v okupovanom Francúzku. Diaľkový sprievod amerických bombardérov mali zaisťovať americké P-47, P-38 a neskôr i P-51.

Na Pacifickom bojisku boli nasadené Spitfiry najprv v Austrálii. Najprv hlavne ako prieskumné stroje, neskôr i ako stíhačky. Koncom roku 1942 lietali na strojoch Mk. V v severoaustrálskom Darwine už dve perute. Prvé stroje Mk. V boli v bojoch v Barme nasadené v septembri 1943. Letcov čoskoro veľmi zaskočilo, že ani Spitfire nevymanévruje vo vzdušnom súboji japonské stíhačky A6M Zero.

[úprava] Ostatní používatelia

Okrem RAF, lietadlá Spitfire slúžili vo väčšine spojeneckých letectiev. Obzvlášť významné boli pre kanadské (Royal Canadian Air Force), austrálske (Royal Australian Air Force), juhoafrické (South African Air Force) a Nový Zéland|novozélandské (Royal New Zealand Air Force) letectvo. Patrili tiež medzi málo druhov lietadiel, ktoré slúžili v americkom letectve (United States Army Air Forces). Stíhačky Supermarine Spitfire používali tiež niektoré jednotky cudzích krajín spadajúce pod britské RAF: boli to najmä Francúzi, Nóri, Poliaci a Čechoslováci. V bojoch proti Japonsku nasadilo tieto lietadlá aj Indické kráľovské letectvo. Ukoristené ich použila v niekoľkých prípadoch i Luftwaffe.

Po druhej svetovej vojne používalo Spitfiry: Švédsko, Taliansko, Sýria, Dánsko, Nórsko, Turecko, Kanada, Holandsko, Francúzsko, Portugalsko, Česko-Slovensko, Španielsko, Poľsko, Rhodézia, Juhoslávia, Hong Kong, Barma a Veľká Británia. Zúčastnili sa gréckej občianskej vojny aj arabsko-izraelských konfliktov.

[úprava] Popis konštrukcie verzie F Mk. IX

Supermarine Spitfire bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel, pevných chvostových plôch a trupu bola pokrytá duralom. Kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli duralové. Radový motor poháňal kovovú alebo drevenú štvorlistú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu. Podvozok bol zaťahovací, so zaťahovaním hlavných podvozkových nôh smerom ku koncom krídel, zadné ostrohové koliesko bolo pevné. Okrem vstavanej výzbroje mohli byť nesené bomby o celkovej hmotnosti 339 kg, alebo prídavná nádrž.

[úprava] Technické údaje verzia F Mk. IX

Dĺžka: 9,47 m
Rozpätie: 11,23 m
Výška: 3,86 m
Nosná plocha: 22,48 m²
Prázdna hmotnosť: 2309 kg
Vzletová hmotnosť: 3000 kg
Maximálna vzletová hmotnosť: 3071 kg
Motor: Rolls-Royce Merlin 61 s kompresorom, o výkone 1 118 kW (1520 k) vo výške 2820 m