Staroperzská ríša
Z Wikipédie
Staroperzská ríša alebo Perzská ríša alebo Perzská veľríša alebo Ríša Achajmenovcov bol štátny útvar s jadrom v dnešnom Iráne v rokoch 550 pred Kr. až 330 pred Kr.. Vládli v ňom Achajmenovci. Zničil ho Alexander Veľký v rokoch 334 - 330 pred Kr.
Obsah |
[úprava] Meno
Termín „Perzská ríša“ starí Peržania pre svoj štát nikdy nepoužívali. Za Achajmenovcov oficiálne pomenovanie ríše neexistovalo vôbec a perzskí vyslanci sa uchyľovali k opisom typu „zem patriaca kráľovi“, ako o tom svedčí sparťansko-perzská zmluva z rokov 412/411 pred Kr., dochovaná Thukydidom. Oficiálne označenie ríše nebolo vtedy nutné, pretože moc perzských vládcov nemala na Prednom východe ani v Stredomorí konkurenta.
[úprava] Charakteristika
Stará perzská ríša vytvorená výbojmi Kýra Veľkého (559–530 pred Kr.) a jeho syna Kambýsa (530–522) je tradične považovaná za štát završujúci včasné obdobie vývoja politickéej organizácie na Prednom východe. Na mieste médskej, lýdskej, babylonskej a egyptskej ríše sa objavil jeden mocný celok, zlučujúci v sebe celý rad odlišných tradícií, etnických jednotiek, náboženských obyčajov. V roku 486, keď umieral tretí achajmenovský panovník Dareios I., patrila k ríši časť Balkánu a Strednej Ázie, celá Malá Ázia, Sýria, Palestína, Egypt a Mezopotámia a aj iránske kraje až k hraniciam Indie. Tento rozľahlý štát bol od konca 6. storočia rozdelený na územné jednotky spravované miestodržiteľmi (tzv. satrapmi), ktorí si vydržiavali vlastný dvor a zodpovedali sa iba kráľovi. Na niektorých miestach ponechali Peržania moc v rukách lokálnych dynastií, takže o jednote správy nemôže byť ani reči.
Ríša nemala jediné hlavné mesto, aj keď Perzepolis založený Dareiem I. plnil funkciu akéhosi administratívneho centra monarchie. Veľký význam si aj naďalej uchovali Súsy (bývalé hlavné mesto Elamu), Pasargadai (ktorého obvod vytýčil Kýros Veľký), Ektabana (bývalé hlavné mesto Médskej ríše; dnešný Hamadán) aj starý Babylon. Ako reč úradov a správy sa presadila aramejčina, nápisy na budovách a skalných stenách boli písané po staroperzsky, po akkadsky a po elamsky. Elamčina však od polovice 5. storočia z epigrafických pamiatok mizne.
Mince, ktoré podľa lýdskeho vzoru zaviedol už Dareios I., slúžili na vyplácanie gréckych žoldnierov a korumpovanie čelných predstaviteľov gréckych mestských štátov, s ktorými bola ríša od deväťdesiatych rokov 5. storočia prakticky neustále vo vojnovom stave. Razili sa ako mince zlaté (tzv. dareiky), tak aj strieborné (Grékmi nazývané „sigloi“). Perzská armáda bola veľmi heterogénnym telesom, ktorého mobilizácia v prípade vojny trvala veľmi dlhú dobu – často aj niekolľko rokov. Slúžili v nej všetky národy obývajúce ríšu, podľa toho, v akom druhu zbraní vynikalyi (Feničania boli napr. vyhlásenými námorníkmi). Jadro vojska tvorilo 10 000 urodzených bojovníkov, ktorí boli v dobách vojny neustále doplňovaní nováčikmi, takže ich počet zostával konštantný (odtiaľ názov nesmrteľní). Okrem toho existovala aj tradičná pechota, jazda na koňoch, jazda na ťavách a vojnové vozy. Počet perzského vojska možno len ťažko odhadnúť, isto však nedosahoval miliónových čísel, ako tvrdí vo svojich spisoch Herodotos a Ktesias.
Na regionálnej úrovni ponechával štát svojim poddaným veľkú autonómiu a dokonca podporoval miestne náboženské kulty. To sa však mohlo zmeniť, ak v danej oblasti došlo k nepokojom či vzbure proti centrálnej vláde – v takom prípade boli spravidla zničené aj lokálne kultové miesta. O hĺbke náboženského cítenia achajmenovských vladárov sa dá iba špekulovať, odvolávky na Ahuramazdu a „iných bohov“ iba naznačujú, že ich mazdaizmus bol skôr polyteistického charakteru.
Regionálne elity nemali uzavretý prístup k najvyšším úradom, na rozdiel od neskorších rímskych zvyklostí však nebol vzostup „provinciálov“ bežným javom, podporovaným zhora. Väčšina satrapov a vrcholných hodnostárov ríše po celú dobu trvania monarchie pochádzala z radov perzskej šľachty.
Až do vzniku macedónskej veľmoci za Filipa II. (359–336 pred Kr.) a jeho syna Alexandra nemal perzský štát v Európe a v Ázii výraznejšiu konkurenciu a ani občasné odpadnutie niektorých provincií či dlhoročná vojna s Grékmi ho vážne neohrozovali. Téza o „kolose na hlinených nohách“, ktorý od smrti Dareia I. prechádzal neustálym úpadkom, sa dnes považuje za celkom mylnú. Achajmenovská ríša bola životaschopným celkom, štátom, ktorý profitoval zo svojej rozľahlosti (diaľkový obchod) a ktorý ponechával svojim obyvateľom dovtedajšiu vieru aj lokálne zvyklosti. Ani sociálna mobilita nebola v jeho rámci celkom vylúčená, aj keď nebola bežná. Ak ide o formálne neobmedzenú moc kráľa kráľov, často odsudzovanú ako tyrania či despotizmus, tá rozhodne nebránila rozkvetu perzského štátu. Neskorší macedónski vládcovia ju nakoniec v plnom rozsahu prevzali a ďalej rozvinuli.
[úprava] Dejiny
- asi 559 - Achajmenovec Kýros II., syn Kambýsov, preberá moc v anšanskom kráľovstve v Párse (Perside), tvoriacom súčasť médskej ríše.
- 550/549 - Kýros II. poráža médskeho kráľa Astyaga (Ištumegu) a dobýva jeho hlavné mesto nazývané Ektabana (dnes Hamadán); vznik Staroperzskej ríše.
- 547/546 - Kýros víťazí nad lýdskym kráľom Kroisom a obsadzuje celú Malú Áziu vrátane Sárd. (Bitka pri Pterii, Bitka pri Tymbre)
- 530 - Kýros zomiera v boji s Massagetmi na rieke Syrdarja (Jaxartés); nástupcom Kambýses II.
- 522 - vzbura mága Gaumátu, ktorý získava podporu v celej ríši; Kambýsova smrť; úspešný protipuč Achajmenovca Dareia, syna Hystaspa.
- 522/521 - Dareios I. potláča revolty, ktoré po Gaumátovom zavraždení zachvátili väčšinu perzských dŕžav.
- okolo 515 - Dareios zakladá administratívne centrum achajmenovskej monarchie - Perzepolis.
- 513 - 510 - Dareiova neúspešná výprava proti Skýtom; obsadenie Trácie; macedonskí králi uznávajú perzskú zvrchovanosť; ovládnutie oblastí v povodí Indu.
- 500/499 - 495/494 - vzbura gréckych obchodných osád v Malé Ázii (tzv. iónske povstanie) je Peržanmi potlačená. (Bitka pri Efeze, Bitka pri Ladé)
- 490 - kráľov pokus opanovať Atény končí neúspešne (bitka pri Maratóne).
- 480 - 479 - Xerxova výprava proti európskemu Grécku končí vážnymi porážkami pri Salamíne a Platajách.
- 465 - zavraždenie Xerxa I. a následníka trónu Dareia; na perzský trón zasadá mladší Xerxov syn Artaxerxes I.
- asi 449 - tzv. Kalliov mier mezi Aténami a perzskou ríšou (jeho historicita je sporná).
- 424 - 423 - dynastické otrasy po smrti Artaxerxa I. vynášajú k moci kráľovho ľavobočka Dareia II. (Ócha).
- 423 - 404 - Dareios II. získava opäť kontrolu nad Malou Áziou; počas peloponézskej vojny podporuje (najmä finančne) Spartu.
- 404 - vlády sa ujíma Dareiov syn Artaxerxes II.; povstanie v Egypte vedie k odtrhnutiu tejto dôležitej provincie.
- 401 - v bitke pri Kunaxe je usmrtený Artaxerxov brat Kýros Mladší, ktorý sa s pomocou gréckych žoldnierov snažil ovládnuť perzskú ríšu; najatým Grékom sa po strastiplnej ceste podarí dostať domov (anabáza).
- 387/386 - v tzv. kráľovskom (alebo Antalkidovom) mieri Gréci s konečnou platnosťou uznávajú perzské právo na Malú Áziu.
- 359 - moc preberá Artaxerxov syn Artaxerxes III., ktorému sa v rokoch 343/342 podarí znovu ovládnuť Egypt; zlikvidované sú aj povstania v Malej Ázii a Fenícii.
- 336 - Dareios III. z mladšej línie rodu (jeho starým otcom bol Dareios II.) zasadá na perzský trón.
- 334 - macedonský kráľ Alexander Veľký vstupuje na pôdu Malej Ázie a poráža perzské vojská na rieke Granikos.
- 333 - vojská Dareia III. sú rozdrvené v bitke pri Isse (na hraniciach Sýrie a Malej Ázie); Alexander vstupuje do Fenície.
- 332 - Alexander dobýja Egypt.
- 331 - bitka pri Gaugaméle končí útekom Dareia III.
- 330 - Alexander Veľký plieni Perzepolis; zavraždenie Dareia III. na impulz bakterského satrapu Béssa; koniec achajmenovskej ríše.
[úprava] Pozri aj
- Chronológia starovekých iránskych dejín
- Achajmenovci
- Seleukovská ríša
- Partská ríša
- Novoperzská ríša
- Irán
