Pechota
Z Wikipédie
|
|
|---|
| Dejiny vojenstva |
| Éry |
| Pravek · Starovek · Stredovek · Éra pušného prachu · Vedecko-technická revolúcia · Súčasnosť |
| Prostredia |
| Vzduch · Vyloďovacie operácie · Sneh a ľad · Púšť · Džungla · Hory · Rieky a moria · Lyže · Vesmír · Mesto · |
| Zbrane |
| Delostrelectvo · Biologické zbrane · Jazdectvo · Chemické zbrane · Elektronický boj · Pechota · Informácie · Obrnené vozidlá · Atómové zbrane · Psychológia · Rádioaktivita · Ponorky |
| Taktika |
|
Nerovnováha · Vyhladzovanie · Konvenčný boj · |
| Zoznamy |
| Vojny · Bitky · Občianske vojny · Velitelia · Invázie · Operácie · Obliehania · Taktiky |
Pechota je druh pozemného vojska, v ktorom sa vojaci pohybujú v boji pešo a sú vyzbrojení individuálnymi zbraňami (unesie ju jediný pešiak). Pechota je v modernej dobe základom prakticky všetkých armád na svete, je schopná všetkých základných druhov bojovej činnosti, čo z nej robí najflexibilnejší druh vojska. V súčasnosti je štandardnou zbraňou pešiaka najčastejšie útočná puška. Pechota môže byť na bojisko privezená rôznymi druhmi dopravných prostriedkov, preto poznáme námornú pechotu, výsadkovú pechotu, mechanizovanú pechotu. Zvláštnosti horského terénu umomžnili vznik špecializovanej horskej pechoty.
Obsah |
[úprava] História
[úprava] Pravek
Pechota je najstarší druh pozemného vojska a preto je jej vznik spojený so vznikom armády ako takej. Od najstarších dôb, keď žili ľudia v tlupách mali muži povinnosť chrániť svoju tlupu. Ak bolo nebezpečenstvo obzvlášť veľké stavali sa po boku mužov na obranu i ženy. Muži však zvykli byť lovci a vedeli lepšie zachádzať so zbraňami. Pri loveckých výpravách sa zároveň naučili používať rôzne lsti na polapenie korysti, neskôr neváhali tieto metódy aplikovať aj pri boji proti iným tlupám, či rodom. Títo prví vojaci boli vyzbrojení kamennými sekeromlatmi, oštepmi s pazúrikovými hrotmi alebo jednoduchými drevenými kyjakmi nezriedka prakmi, kameňmi či iba holými rukami. Neskôr bol objavený luk. Sprvu sa ich odev dozaista nijak nelíšil od bežných nevojakov, ale postaviť sa cudziemu rovnako vyzbrojenému a dobre vycvičenému bojovníkovi nebolo to isté ako uloviť jeleňa do nastraženej pasce. Bojovníci sa naučili obranné manévre, i to ako odrážať útoky oštepov a sekeromlatov. Lovci dobre poznali i to, že preniknúť kamennými zbraňami cez silnú medvediu alebo turiu kožu nie je jednoduché a pre to sa sami naučili chrániť rovankými kožami, omotanými v niekoľkých vrstvách okolo tela. Bolo to pratkicky prvé jednoduché pancierovanie.
[úprava] Starovek
[úprava] Mezopotámia a blízky východ
Najstaršie známe armády vznikali medzi riekami, ktoré dnes voláme Eufrat a Tigris. V polovici 4. tisícročia pred Kr. sa tam presťahoval najstaršie historicky doložený národ sveta - Sumeri. Sústredenie ľudí, práce a výdobytkov spoločnosti v tamojších mestách, umožnilo vďaka dostatku potravín vytvárať organizované skupiny bojovníkov, ktorých úlohou okrem ochrany panovníka a celej spoločnosti bolo aj podmaňovanie si okolitých národov. Už v týchto dobách sa vojsko delilo na jazdectvo s bojovými vozmi a pechotu. Pechota sa ďalej členila podľa výzbroje na ľahkú a ťažkú pechotu. Ľahká pechota sa líšila najmä odevom, ktorý pozostával zo suknice, koženej čiapky, či akejsi prilby. Namiesto štítu nosili ovčie rúno prehodené cez ľavé rameno. Ich zbraňami boli zväčša bronzové nože či krátke mečíky. Výstroj ich predurčovala na rýchly prienik narušenými radami nepriateľských zostáv, kde mohli využiť svoju lepšiu pohyblivosť. Vo frontálnom útoku proti rovnako početnej ťažkej pechote by však neuspeli. Ťažká pechota bola chránená koženým alebo silným látkovým plášťom s našitými medenými alebo bronzovými krúžakami. Hlavu bojovníkov pokrývali kožené, možno i bronzové prilbice. Chránení boli tiež veľkým zväčša štvorhranným štítom z prútia, potiahnutého silnou byvoliou alebo ovčou kožou. V strede bol štít spevnený bronzovým alebo medeným kotúčom poprípade viacerými po celom povrchu. Vojaci bojovali zoradení v rade so štítmi pred sebou alebo pri boku (tak aby si chránili ľavú časť tela) a s vysunutými kopiami v pravej ruke. Takáto formácia sa nazýva falanga. Ich vedľajšou zbraňou boli krátke bronzové nože alebo mečíky.
Uradník Sargon Akkadský sa okolo roku 2340 pred Kr. zmocnil vlády v sumerskom meste Kiš. Vybudoval armádu a v niekoľkých nasledujúcich bitkách rozdrvil Sumerské armády. Základom jeho vojska bola pechota, ktorá popri ľahkej pechote obnášala aj veľký počet lukostrelcov, pred ktorými sa nedokázali ubrániť ani mocné sumerské falangy. Akkadská armáda takto čelila i chetitským vojskám, no okolo roku 2228 pred Kr. spolu s celou ríšou podľahla nájazdom početného kmeňa Gutejcov.
Novým prvkom vo vojsku tej doby bol prvý organizovaný konskripčný systém, ktorý zaviedol Babylonský panovník Chammu-rabi. Jadro jeho armády v dobe mieru tvorili vojaci z povolania. Ale do armády museli v prípade vojny nastúpiť i všetci ostatní bojaschopní muži, ktorí boli zapísaní v zoznamoch. Navyše do vojska museli nastúpiť osobne, takže za seba nemohli poslať náhradníka. Štruktúra obyvateľstva spôsobila, že najpočetnejšie zastúpené vrstvy boli hlavne roľníci a príslušníci nižšíej mestskej spoločnosti. Na vydržiavanie takejto veľkej armády museli prispievať mestá. Najdôležitejšou zbraňou babylonských vojsk bol luk. Početní lukostrelci však boli zraniteľní a pre to ich zabezpečovali vojaci - štítonosiči, ktorí nosili veľké štíty z dreva alebo prútia potiahnutého kožou. Za takéto štíty sa schovali i dvaja bojovníci. Lukostrelci v boji vzájomne spolupracovali so zbytkom armády - ťažkoodencami a bojovými vozmi.
Podstatnú úlohu v organizácii armád zohrával dôstojnícky zbor. V prvých armádach boli za dôstojníkov vyberaní hlavne štátni úradníci a veľmoži. Pri úradníkoch rozhodoval hlavne fakt, keď vedia riadiť štátnu správu, dokážu riadiť aj armádu. Vedenie vojska v tej dobe nebolo zatiaľ tak komplikované ako dnes a riadenie vojsk prebiehalo podľa ustálených pravidel. Od dôstojníkov sa očakávalo, že dokážu spoznať správny okamih na vykonanie určitého manévru, či odhaliť a využiť slabiny nepriateľského vojska. Veliteľ často používal pri premiestňovaní sa po bojisku koňa, či bojový voz. Bolo to spôsobené nielen tým, že tak mal lepší rozhľad a tým aj prehľad o bitke, ale bol to i určitý prejav nadradenosti nad ostatnými podriadenými vojakmi.
Krikom a hlukom sa jednotlivé vojská bežne pokúšali nahnať nepriateľovi strach a sami si dodať odvahu. Na to aby dokázal veliteľ ovládať svojich vojakov uprostred boja vlastným hlasom nebolo pri väčších bitkách ani pomyslenia. Prostriedkom, ktorý nahradil ľudský hlas boli predom dohodnuté signály nástrojov, ktoré vydávali zvuk, ktorý by prehlušil zvuk boja. Už od počiatkov vojen to boli najmä bubny, trúby a nástroje od nich odvodené. Tieto nástroje ovládali väčšinou na to zvlášť urečení vojaci, ktorí sa pohybovali v blízkosti veliteľa. Pri vydávaní rozkazov sa nezriedka používali aj rôzne zástavy a vlajky.
Nezastúpiteľnou súčasťou vojska, ktorá pomáhala pri rozlíšení bojujúcich vojsk a bola aj určitým symbolom boli štandardy. Zväčša išlo o dlhú tyč, ktorá mala na konci kovovú sošku alebo plastiku vyjadrujúcu mytologické výjavy alebo zobrazovala určité božstvá. Štandarda siahala vojakom vysoko nad hlavy a bola dobre viditeľná. Mala tiež zaistiť magickú ochranu vojska a posilniť dojem vlastnej nepremožiteľnosti. Zo súčastného pohľadu menej civilizované národy nosili ako štandardy ľudské lebky pripevnené na dlhých tyčiach.
[úprava] Staroveké Grécko a Macedónia
[úprava] Pechota z obdobia Rímskej ríše
Základnou jednotkou rímskeho vojska bola légia. V skoršom období existencie rímskeho štátu v nej mohli slúžiť podobne ako v grécku iba plnoprávni občania. Čoskoro s výbojnými vojnami však rímske légie začali pribverať čoraz viac vojakov spomedzi porobených národov. Legionár bol vojak z povolania, ktorý za žold slúžil najmenej 20 rokov. Po odslúžení mal od štátu nárok na pôdu, kde sa mohol usadiť. Rímske vojsko, ktorého základ tvorila skvele vycvičená a vybavená pechota, charakterizoval tvrdý výcvik a dobrá disciplína.
Kvality rímskej armády spočívali aj v schopnosti prispôsobovať sa a použíbvať účinné protitaktiky. Rímske vojská boli veľmi úspešné pri dobíjaní miest i vďaka kvalitným obliehacím strojom. Výzbroj rímskeho pešiaka sa skladala zo železného krátkeho meča, vrhacieho ošetepu, veľkého štítu a kovej prilby, hrudného panciera a náholenníkov.
