Erazmus Rotterdamský

Z Wikipédie

Erasmus Rotterdamský na obraze Hansa Holbeina z roku 1523

Erazmus Rotterdamský alebo Erasmus Rotterdamský, po latinsky zvaný Desiderius, (27. október 1467 Rotterdam – † 12. júl 1536 Bazilej), vlastným menom Gerrit Gerritszoon alebo Gerhard Gerhards, bol holandský mysliteľ, predstaviteľ zaalpskej renesancie a humanizmu.

[úprava] Život

Holandský filólog a filozof Erazmus sa narodil roku 1469 zrejme v Rotterdame (novšie výskumy však ukazujú, že sa mohol narodiť aj v Goude) ako Geert Geertsen v Rotterdame. Omylom sa domnieval, že meno Gerrit pochádza zo slova „túžiť“, preto si zvolil latinizované meno Desiderius. Patril medzi najvýznamnejších a najvplyvnejších predstaviteľov európskeho humanizmu, je považovaný za predchodcu reformácie, hoci sám sa staval veľmi kriticky k jej prejavom (opustil napríklad kvôli reforme bazilejskej univerzity svoju milovanú Bazilej). V náboženských sporoch prvej polovici 16. storočia bol prívržencom náboženskej tolerancie.

Najprv bol augustiniánskym mníchom, od roku 1492 po svojom kňazskom vysvätení pôsobil v službách biskupa v Cambrai. V rokoch 1495 až 1499 študoval v Paríži, ako kňaz precestoval celú Európu a stal sa slávnym učencom. Medzi rokmi 1506 a 1509 žil v Taliansku a medzitým pobudol v Nizozemsku a Anglicku. V rokoch 1514 až 1521 žil v Bazileji, odkiaľ vycestovával, aby dal u svojho priateľa Johanna Frobena tlačiť svoje knihy. Od roku 1524 znova býval v Bazileji, avšak po získaní mesta na stranu reformácie Ulricha Zwingliho odišiel na protest do Freiburgu. Je pochovaný v bazilejskej katedrále.

[úprava] Dielo

Prvým vážnejším Erazmovým dielom je Enchiridion militis christiani (Príručka kresťanského vojaka), 1503. V tejto krátkej práci sa snažil Erazmus vytvoriť pohľad na normálny kresťanský život, ktorý neskôr do konca svojho života dotváral. Za hlavné zlo doby považoval formalizmus, rešpekt ku tradíciam bez ohľadu na skutočné Kristovo učenie. Ponúkal liek: každý sa má pýtát v každom okamihu, čo je zásadné a čo je dôležité bez strachu.

Svojim najznámejším spisom, satirou Chvála bláznovstva (Encomium moriae, 1509), sa s výsmechom aj vážnosťou venoval hlboko zakoreneným omylom doby a farbisto ich zobrazoval.

Roku 1516 vydal Výchovu kresťanského kniežaťa (Institutio principis christiani), ktorého vydanie inicioval pravdepodobne jeho tretí a posledný pobyt v Anglicku v tom roku. Knihu venoval ako radu mladému kráľovi Karolovi V. Všeobecné princípy cti a uprímnosti aplikoval Erazmus na konkrétne úlohy kniežaťa, ktorého zobrazil ako služobníka svojho ľudu. Dielo býva porovnávané s Macchiavelliho Vladárom (1537) ako najvýznamnejší spis o vláde 16. storočia.

Erazmus ako textový kritik a vydavateľ stál na začiatku modernej filológie. Ustanovil okrem iného aj v súčasnosti používanú (aj keď nesprávnu), takzvanú „humanistickú“ výslovnosť klasickej gréčtiny. Roku 1516 vydal kritické vydanie gréckeho textu Nového zákona s vlastným latinským prekladom a poznámkami. Túto knihu venoval papežovi Levovi X. a na vydanie textu použil novo obnovené rukopisy. V druhom vydaní zaviedol pre pomenovanie Nového zákona v latinskom jazyku namiesto termínu instrumentum dnes bežné testamentum.

Erasmov kritický text použili napríklad na anglický preklad prekladatelia kráľa Jakuba I. (King James Bible), z prvých českých prekladov ho použil Václav Beneš Optát. Erazmov text bol neskôr označovaný ako textus receptus. Okrem prvého vydania má Erazmus zásluhy aj na ďalších vydaniach (1522, 1527 a 1535).

Erazmove reformačné aktivity neboli vítané ani z katolíckej, ani z reformačnej strany. Posledné roky života mu sťažovali spory s ľuďmi, ktorí mu boli dovtedy sympatickí. Medzi týmito spormi je významný predovšetkým jeden s Ulrichom von Hutten, výrazným géniom, ktorý sa pridal na Lutherovu stranu. Erazmus Ulricha obviňoval, že prekrútil či nepochopil jeho výroky ohľadom reformácie a opakoval svoju pozíciu nenadržiavať žiadnej zo stran.

Najvýznamnejšou prácou posledných rokov Erazmovho života bol Ecclesiastes (Kazateľ, 1535), v ktorom opisoval kázeň ako najdôležitejšiu úlohu kresťanského kňaza. Krátky traktát z roku 1533, Príprava na smrť, poukazuje aj na iné Erazmove dôrazy a tendencie, keď sa snažil vyzdvihnúť dobrý život ako nevyhnutnú podmienku šťastnej smrti.

Krátko pred svojou smrťou napísal knihu De puritate ecclesiae christianae (Čistota kresťanskej cirkvi), v ktorej sa obe znepriatelené strany v reformačných sporoch snažil uzmieriť. V niektorých svojich snahách je považovaný aj za predchodcu osvietenstva.