Andrej Andrejevič Vlasov

Z Wikipédie

Andrej Andrejevič Vlasov
sovietsky generál, ktorý prešiel na stranu nacistov
Narodenie	14. september 1901 Lomakino (Nižnonovgorodská oblasť), Rusko
Úmrtie	2. august 1946 Moskva
Pozri aj Biografický portál

Andrej Andrejevič Vlasov (po rusky: Андрей Андреевич Власов) (* 14. september 1901, Lomakino, Nižnonovgorodská oblasť; † 2. august 1946, Moskva) bol sovietsky generál, ktorý sa cez 2. svetovú vojnu dostal počas bojov o Leningrad do nemeckého zajatia a začal spolupracovať s nacistami. Stal sa veliteľom Ruskej oslobodeneckej armády známej tiež ako ROA.

Obsah

1 Život
- 1.1 Raná kariéra v armáde
- 1.2 Druhá svetová vojna
2 Pozri aj
3 Externé odkazy

[úprava] Život

[úprava] Raná kariéra v armáde

Vlasov vstúpil do Červenej armády v roku 1919 a bojoval proti bielogvardejcom. Vyznamenal sa ako dôstojník a aj po skončení občianskej vojny rýchlo postupoval v rebríčku vojenských hodností. V roku 1930 vstúpil do komunistickej strany. Od roku 1935 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii. Stalinove čistky v armáde prežil ako člen vojenského súdu. Medzi 1937 - 1938 rokom si následne získal dôveru sovietskeho vodcu. V rokoch 1938 - 1939 bol vojenským poradcom v Číne, za čo obdržal od Čankajška Rad zlatého draka. Čoskoro na to mu boli udelené aj sovietske vyznamenania (Rad červenej zástavy, Leninov rad). V predvečer druhej svetovej vojny velil ako generálmajor 4. mechanizovanému zboru Kyjevského vojenského okruhu.

[úprava] Druhá svetová vojna

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa vyznamenal v bojoch pri Ľvove a bol menovaný za veliteľa 37. armády brániacej Kyjev. Pri ústupe z Ľvova sa musel prizerať ako jednotky NKVD pobili ukrajinských politických väzňov, ktorých už nemali možnosť evakuovať, namiesto toho aby ich prepustili, alebo použili v boji proti Nemcom. Niektorí považujú práve túto skúsenosť so skutočnou tvárou Stalinovho režimu, za prvú ktorá ho viedla na dráhu neskoršieho boja po boku nacistov. Po ťažkých bojoch, v ktorých bol ranený, sa každopádne so zbytkami svojich jednotiek dokázal prebiť na východ k svojim. Po doliečení ho Stalin v novembri 1941 poveril sformovaním 20. armády určenej na obranu Moskvy. Začiatkom januára 1942 viedol úspešné protiútoky svojej armády pri Volokolamsku asi 100 km na severozápad od metropoly. Aj tu si Vlasov viedol úspešne a okrem ďalších vyznamenaní sa dočkal i povýšenia na generálporučíka.

V marci 1942 sa stal zástupcom veliteľa Volchovského frontu, ktorého cieľom bolo preraziť do obkľúčeného Leningradu. Namiesto vedenia útoku však Vlasovovu 2. údernú armádu čakali ťažké obranné boje a hroziace obkľúčenie. 27. marca prerazil so sibírskymi údernými brigádami od západu závoru pri prieseku Erika. Napriek tomu, že bola široká iba 2 km, predsa len to bola medzera, ktorou bolo možné viesť aspoň nejakým spôsobom zásobovanie. Medzi jednotkami nemeckej 58. pešej, policajnej divízie SS a Vlasovovými vojskami sa rozpútali úporné boje, ako sa ich Nemci snažili vytlačiť z prieseku. Prvý nemecký pokus o útok sa nepodaril, až druhý útok, ktorý po dôkladnej príprave uskutočnila posilnená 58. pešia divízia, viedol začiatkom mája 1942 k úspechu, čo malo za následok pevné spojenie s policajnou divíziou SS, ktorá bojovala severne od lesného prieseku. Vtedy sa Vlasov rozhodol z močaristého pekla na Volchove uniknúť. Ale jeho ťažko skúšané pluky už nemohli postupovať cez rozmrznuté močiare a v tichosti sa pohybovať naprieč lesmi. Podmáčaná lesná pôda a močiare vyháňali sovietskych vojakov na cesty. Z pekla, v ktorom sa ocitli jeho vyčerpaní vojaci existovala iba jedna cesta, bola vyrobená z guľatiny a viedla cez priesek Erika. Koncom mája už ťažké boje na Volchove doznievali. Tie jednotky Vlasovovej 2. údernej armády, ktorým sa nepodarilo prebiť z obkľúčenia sa ocitli v pasci. 9 streleckých divízií, 6 streleckých brigád a časti jednej tankovej brigády boli stratené. Ich koniec bol strašný. 32 000 mužov padlo do nemeckého zajatia. Desiatky tisíc mŕtvych červenoarmejcov ležali v lesoch a močiaroch - utopili sa, zomreli od hladu či na následky zranení. V chaose ktorý vypukol po zničení údernej armády sa vo vnútornej časti volochovského kotla pohybovalo ešte množstvo sovietskych vojakov, ktorí sa nemienili vzdať. Medzi nimi sa nachádzal aj Vlasov so svojim štábom. Nemci zhodili nad dedinami tisíce letákov so zatykačom na Vlasova aj s jeho fotografiou. Za jeho dolapenie bola vypísaná vysoká odmena.

To, že boje v lesoch Volchova boli nesmierne kruté a nezmyselné iba potvrdzuje skutočnosť, že sa Vlasov jeden z politicky najspoľahlivejších sovietskych generálov, po jej skončení stal Stalinovým odporcom. 11. júla 1942 bol zajatý nemeckými vojskami. Ako k tomu presne došlo sa pramene rozchádzajú. Podľa prvej verzie sa vzdal dobrovoľne, podľa druhej ho vydali miestni obyvatelia. Akékoľvek už boli okolnosti jeho dolapenia, v zajateckom tábore pre vyšších dôstojníkov, prijal nemecké návrhy a začal spolupracovať.

Keď ponúkal Hitlerovi svoje služby, hovoril o tom, že chce „bojovať po boku Nemecka za socialistické Rusko a zbaviť svoju vlasť Stalinovho systému krutovlády.“ Jeho vyjednávanie však prebiehalo v období bitky o Stalingrad, kedy situácia vyzerala tak, že je Červená armáda na kolenách. A keďže v obdobiach kedy nemecké armády víťazili Hitlera skôr zaujímali rasové čistky, a tak si Vlasov musel ešte určitú dobu počkať, kým jeho armádu začali brať nacisti vážne. Vytváranie čisto Ruskej oslobodeneckej armády (ROA), pod vedením generála Vlasova však po celú dobu narážalo na množstvo prekážok a ROA nikdy nebola plne sformovaná a bojaschopná vojenská sila. V priebehu roku 1943 sa však Vlasovovi bez vedomia Nemcov podarilo zostaviť jadro generálneho štábu, ktorý mal riadiť jeho novú armádu, či už na strane Nemcov alebo proti nim.

Na konci druhej svetovej vojny ustupovali Vlasovove jednotky cez územie Čiech na západ společne s oddielmi Waffen-SS len aby nepadli do rúk Červenej armády. Dve divízie Ruskej oslobodeneckej armády sa nacházali koncom apríla 1945 asi 50 km od Prahy. Vlasovci v tej dobe už odmietali bojovať po boku nemeckých vojsk proti Sovietom, stŕhali si z uniforiem nemecké dištinkcie a v armáde zavládla anarchia. Po vyhláseniach, že budú bojovať proti Sovietom i Nemcom, vyrazili jednotky pod jeho velením na pomoc Čechom, ktorí v Prahe začali povstanie, cestou útočiac na Nemcov. Povstanie pri tom podporili v najkritickejšej chvíli, no boli nakoniec z mesta vypudení. Vojskám, ktoré sa za každú cenu pokúšali dostať na západ sa ich cieľ nakoniec splnil. Nie však na dlho. Vlasovovi sa pokus o azyl vo Švajčiarsku nepodaril. Väčšina z jeho vojakov bola onedlho na čele so svojim veliteľom vrátená do Sovietskeho zväzu. Vlasov bol predaný sovietskym orgánom 12. mája 1945.