Werner Espé

Z Wikipédie

prof. Dr. Werner Espé (* 5. september 1899, Elbling, Poľsko – † 22. jún 1970, Bratislava) bol nemecký fyzik a elektrotechnik.

[úprava] Život

Werner Espé sa narodil v Elblingu. Maturoval na humanitnom gymnáziu vo svojom rodisku (1917). Po maturite musel nastúpiť vojenskú službu a ako vojak zdravotníckej služby bol na západnom fronte. Po výbuchu granátu ho zasypalo, pričom utrpel zlomeninu panvy. Hoci mu po vyliečení priznali pracovnú schopnosť zníženú o 80 %, túto skutočnosť nikdy nevyužíval.

Po vojne sa mladý Werner zapísal na Lekársku fakultu v Bonne, ale už v r. 1919 prešiel do Berlína, kde študoval fyziku na univerzite aj na technike. Navštevoval prednášky takých osobností, ako boli Albert Einstein, Max von Laue a Heinrich Rubens. V šk. roku 1920/21 prešiel na univerzitu v Greifenwalde, známu ako stredisko výskumu v oblasti fyziky vákua. Tu sa stal doktorandom prof. Krugera, riaditeľa fyzikálneho ústavu. Experimentálne merania robil vo firme Siemens a Halske, ako aj v Röntgenovom laboratóriu firmy Werner. Koncom roku 1923 obhájil doktorskú dizertáciu o vyžarovaní elektrónov z kovov. Keďže aj jeho otec bol vojnový invalid, Werner si musel na štúdiá zarábať sám – počas prázdnin pracoval vo firme Siemens a Halske.

V roku 1924 dr. Espé nastúpil ako vedecký pracovník vo firme Siemens a zaoberal sa tu emisiou elektrónov z oxidovej katódy. Po troch rokoch sa stal vedúcim laboratória a v roku 1930 technickým vedúcim v závode na výrobu elektróniek firmy Siemens a Halske v Berlíne. Po nástupe fašizmu však v roku 1934 stratil miesto, lebo mal za manželku židovku a navyše sa netajil svojimi protifašistickými názormi. Preradili ho na viac-menej administratívne miesto v závode na výrobu elektróniek a usmerňovačov firmy Siemens–Schuckert. Firma Siemens však mala záujem o jeho rozsiahly experimentálny materiál, preto mu umožnili, aby v roku 1936 vydal v spolupráci s Maxom Knollom fundamentálnu trojzväzkovú monografiu o technológii materiálov pre vákuovú techniku.

Do života Wernera Espého podstatným spôsobom zasiahla druhá svetová vojna. Po prvé, jeho manželka musela už v r. 1939 ujsť do Anglicka, kam sa Espému neskôr podarilo prepraviť aj syna Petra. Rodina sa však už viac nespojila, pretože v roku 1949 sa pani Espéová vydala po druhý raz. Werner Espé sa po druhý raz oženil v roku 1954. Po druhé, vo februári 1944 bol po leteckom nálete ťažko poškodený závod, kde Werner Espé pracoval. Časť zariadenia presťahovali do Sudet, menovite do Rokytnice nad Jizerou. Hoci po oslobodení drvivá väčšina Nemcov musela opustiť Československo, dr. Espého nielenže ponechali, ale ho vymenovali za technického vedúceho závodu na výrobu usmerňovačov v Rokytnici. V novembri 1948 ho potom preložili do Prahy. Tu sa v závode Tesla Elektronik sústreďoval výskum v oblasti slaboprúdovej elektroniky. Svojou konzultačnou, publikačnou i pedagogickou činnosťou Werner Espé podstatne ovplyvnil vznik a vývoj celého elektronického a elektrovákuového priemyslu v Československu. Okrem toho sa zaslúžil aj o výchovu nových odborníkov: prednášal na Karlovej univerzite v Prahe, na SVŠT i na Univerzite Komenského v Bratislave.

1. mája 1955 sa Werner Espé stal mimoriadnym profesorom SVŠT. Návrh na vymenovanie bol podaný už v r. 1954, bol však dočasne pozastavený, pretože kandidát ešte neovláda l v dostatočnej miere ani slovenčinu, ani češtinu. V roku 1964 sa dr. Espé stal riadnym profesorom vákuovej technológie. Externe prednášal aj na Katedre fyziky PF UK a v Bratislave pôsobil až do smrti. Keďže sa nikdy nestal československým občanom, žil v Československu iba na po volenie k pobytu pre cudzinca.

Zomrel 22. júna 1970 v Bratislave.

[úprava] Práca

Werner Espé sa právom pokladá za zakladateľa vákuovej technológie. Spomínaná jeho monografia Werkstoffkunde der Hochvakuumtechnik z roku 1936 podstatným spôsobom prispela k rozvoju vákuovej technológie a techniky na celom svete. Vyšla v niekoľkých prekladoch: v roku 1939 v Moskve a v roku 1945 v Japonsku. Keďže sa Werner Espé zaoberal touto problematikou aj v ďalších rokoch, svoje dielo rozšíril a doplnil. Výsledkom jeho vyše dvadsaťročnej práce bola trojzväzková publikácia Technológia hmôt vákuovej fyziky, ktorá vyšla v rokoch 1957–1962 v Bratislave. Pôvodne mal W. Espé v úmysle vydať päť dielov, ale posledné dva už nestihol dokončiť. Krátko po slovenskom vydaní vyšla Espého monografia aj v nemeckom, ruskom a anglickom preklade.

Významnú úlohu zohrali aj ďalšie Espého publikácie: Hmoty pre elektrotechniku (1950 v Prahe, 1954 v Berlíne), Zirkon – jeho výroba, vlastnosti a použitie vo vákuovej technike (1952), Vlastnosti hmôt (1956), Vákuová technika v metalurgii a hutníctve (1957) a ďalšie. W. Espé sa však neobmedzoval iba na vákuovú fyziku a techniku. Svedčí o tom kniha Elementárne základy jadrovej fyziky (1951), ktorú napísal spolu s Arnom Kuhnom. Vedecká bibliografia prof. Espého obsahuje 107 titulov. Zaoberal sa v nich predovšetkým vákuovou technológiou, ale tiež technológiou skla, zváraním skla s kovmi a pod. Za zmienku stojí skutočnosť, že Espé zvládol ako jeden z prvých na svete vákuové naparovanie tenkých vrstiev.

Osobitnú kapitolu vedeckej a odbornej činnosti prof. Wernera Espého predstavujú jeho patenty. Spolu ich bolo vyše 100 a boli prihlásené nielen v bývalom Československu, ale aj v Maďarsku, Rakúsku, NDR a bývalom Sovietskom zväze. Celoživotnou snahou W. Espého bolo postaviť vákuovú technológiu na prísne vedecké základy, čo sa mu plne podarilo. Nečudo, že ho vždy vyviedlo z miery tvrdenie, že technológia je len súhrn receptúr. Profesor Espé bol nielen vynikajúci vedec, ale aj veľký humanista. Navyše sa v jeho osobe harmonicky spájal vedec a technik.