Rudi Dutschke
Z Wikipédie
Rudi Dutschke, celým menom Alfred Willi Rudolf Dutschke (* 7. marec 1940, Schönefeld Okres Jüterbog-Luckenwalde, Brandenbursko – † 24. december, 1979, Århus, Dánsko), promovaný sociológ, bol jednou z najznámejších osobností študentského hnutia neskorých šesťdesiatych rokov 20. storočia v Spolkovej republike Nemecko.
Obsah |
[úprava] Mladosť v NDR
Dutschke sa narodil v Schönefelde pri Luckenwalde (blízko Berlína), na území, ktoré sa po vojne stalo súčasťou NDR, ako syn poštového úradníka. V blízkom Luckenwalde navštevoval gymnázium a stal sa členom evanjelickej mládeže a mládežníckej organizácie FDJ. Po povstaní v Maďarsku roku 1956 začal zastávať pozície demokratického socializmu s odstupom od USA ako aj od ZSSR. O rok neskôr sa verejne prihlásil k pacifizmu a odmietol nastúpiť na výkon vojenskej služby (verejne k tomu vyzýval aj iných). Týmto postojom sa dostal do rozporu s platnou ideológiou NDR a po maturite v roku 1958 ho neprijali na štúdium športu. Dutschke sa vyučil za obchodníka a stále častejšie navštevoval Západný Berlín, kam sa krátko pred stavbou berlínskeho múra v roku 1961 presťahoval.
V Západnom Berlíne študoval Dutschke na Slobodnej univerzite (1961-1968) sociológiu, etnológiu, filozofiu a dejiny, roku 1973 promoval (témou jeho záverečnej práce bol maďarský marxista György Lukács).
[úprava] Študentské hnutie
Počas štúdia Dutschkeho ovplyvnil Heideggerov existencializmus, najmä marxistickí filozofi ako György Lukács a Ernst Bloch, veľmi sa zaujímal o takzvanú kritickú teóriu Frankfurtskej školy (Theodor W. Adorno, Max Horkheimer, Herbert Marcuse), aj o práce rôznych teológov (jeho neskoršia manželka, Gretchen Klotz-Dutschke, študovala teológiu).
Roku 1962 založil v Berlíne radikálnu skupinu Subverzívna akcia (Subversive Aktion), s ktorou roku 1964 vstúpil do Socialistického nemeckého študentského zväzu (SDS, Sozialistischer Deutscher Studentenbund), o rok neskôr sa stal jeho funcionárom. Dutschke organizoval mnoho zhromaždení a demonštrácií proti vojne vo Vietname a proti vytvoreniu veľkej koalície medzi SPD a CDU. Patril k hlavným iniciátorom mimoparlamentnej opozície APO. V máji 1966 organizoval spolu s SDS kongres o Vietname, ktorý dočasne zjednotil mnoho prúdov vtedajšej západonemeckej ľavice a vyústil v tom čase v najväčšiu demonštráciu proti vojne vo Vietname.
Napätá situácia sa vystupňovala v júni 1967, keď bol v Západnom Berlíne na návšteve perzský šach Réza Páhlaví. Počas študentskej demonštrácie zameranej proti tejto návšteve zastrelil jeden západoberlínsky policajt študenta Benno Ohnesorga.
[úprava] Atentát
Po týchto udalostiach sa v bulvárnej tlači, najmä v novinách Springerovho koncernu zosilnila kampaň proti študentskému hnutiu. Na tomto pozadí spáchal pomocný robotník Josef Bachmann 11. apríla 1968 atentát na Dutschkeho. Bachmann bol známy ako pravicový radikál; atentát vyvolal mnoho medzinárodných protestov a búrlivých demonštrácií.
Rudi Dutschke atentát prežil s ťažkým poranením mozgu, musel sa dokonca znovu učiť rozprávať. Rekonvalescenciu prežil vo Švajčiarsku, Taliansku a Veľkej Británii, kde sa chcel usadiť a začal študovať v Cambridgi, bol však britskými úradmi kvôli údajnej subverzívnej činnosti vypovedaný. Dutschke sa neskôr usadil v dánskom Århuse, kde pôsobil ako docent na tamojšej univerzite.
Pri svojich cestách do Nemecka nadviazal v NDR kontakt s disidentami Wolfom Biermannom a Robertom Havemannom; roku 1978 sa angažoval pri založení západonemeckej strany Zelených.
Dutschke zomrel 24. decembra 1979 na následky atentátu (mal epilepsiu). Svoje nekonvenčné názory manifestoval aj pri narodení svojho prvého syna (mal tri deti), ktorý dostal meno "Hosea-Che" – po biblickom prorokovi Hosea a kubánskom revolucionárovi Che Guevarovi.
[úprava] Dutschkeho pozícia a názory
Názory Rudi Dutschkeho sú veľmi kontroverzné. Mnohí hovoria o nábožensky fundovanom socializme, niektorí (aj zastáncovia západonemeckej ľavice) ich označovali ako ľavicový fašizmus a teoretický základ neskoršej teroristickej organizácie RAF. V každom prípade boli silno provokujúce, pričom ústredným pojmom tu bola otázka násilia.
Dutschke, sám veľký kritik nielen monopolného kapitalizmu, ale i diktatúry sovietskeho razenia, síce zastával stanovisko, že v prípade neriešiteľnosti konfliktov (nereformovateľnosť buržoáznej spoločnosti, vykorisťovanie) je použitie násilia legitímne, toto násilie sa však dá použiť len proti veciam (a represívnemu systému), nie proti jednotlivým ľuďom. Vychádzal tiež z toho, že rôzne provokačné akcie môžu vychádzať i z malých skupín (najprv bez podpory obyvateľstva); takéto akcie potom motivujú iné, zatiaľ len potenciálne revolučné skupiny a ústia do revolučného procesu, ktorý je podporovaný väčšinou; cieľom spoločenskej premeny je potom socialistická republika rád.
Tým sa odsadil nielen od neskorších akcií teroristických skupín (ako RAF), chápajúcich revolučný proces ako atentáty (nielen) na predstaviteľov kapitalistického politického a hospodárskeho systému, ale i od niekoľkých tuctov skupín a takzvaných strán prevažne dogmaticky-maoistického razenia, ktoré mali v sedmdesiatych rokoch v Spolkovej republike konjunktúru.
Počas roku 1968 sa tiež živo – aj keď kriticky – zaujímal o proces Pražskej jari v Česko-Slovensku, kde sa zúčastnil na rôznych diskusiách na pražských fakultách.
[úprava] Pozri aj
[úprava] Dielo ( po nemecky)
- Rudi Dutschke: Jeder hat sein Leben ganz zu leben - Die Tagebücher 1963-1979 (Hrsg. v. Gretchen Dutschke), Kiepenheuer & Witsch, Köln 2003
- Rudi Dutschke: Mein langer Marsch. Reden, Schriften und Tagebücher aus zwanzig Jahren (Hrsg. von Gretchen Dutschke-Klotz, Helmut Gollwitzer und Jürgen Miermeister), Rowohlt 1980
- Rudi Dutschke: Aufrecht gehen - Eine fragmentarische Autobiographie, Olle und Wolter, Berlin 1981
- Rudi Dutschke: Lieber Genosse Bloch… - Briefe Rudi Dutschkes an Karola und Ernst Bloch (Hrsg. v. Karola Bloch und Welf Schröter), Talheimer Verlag 1988
- Rudi Dutschke: Versuch, Lenin auf die Füße zu stellen. Über den halbasiatischen und den westeuropäischen Weg zum Sozialismus, Wagenbach, Berlin 1984
- Uwe Bergmann/Rudi Dutschke/Wolfgang Lefèvre/Bernd Rabehl: Rebellion der Studenten oder die neue Opposition. Eine Analyse, Rowohlt, Reinbek b. Hamburg, 1968.
- Frank Böckelmann/Herbert Nagel (Hrsg.): Subversive Aktion. Der Sinn der Organisation ist ihr Scheitern, Verlag Neue Kritik, Frankfurt/Main 1976.
