Spiš (župa)

Z Wikipédie

O súčasnom Spiši pozri Spiš (región).

Erb	Mapa
Spišská župa

Poloha župy v Uhorsku

Základné údaje (Stav v roku 1910)
Rozloha:	3668 km²
Počet obyvateľov:	172867 obyvateľov
Hustota obyvateľstva:	47,1 obyvateľ(ov)/km²
Centrum:	Levoča
Súčasné krajiny:	Slovensko, Poľsko
Zloženie obyvateľstva (Stav v roku 1910)
Národnostné zloženie:	Slováci 56,1% Nemci 22,2% Maďari 10,8% Rusíni 7,1%
Náboženské zloženie:	Rímskokatolícke 67,9% Evanjelické a.v. 15,3% Gréckokatolícke 11,4% Židovské 4,3%

Spišská župa na severovýchode Slovenska

Spiš (po latinsky: Scepusium, po maďarsky: Szepes, po poľsky: Spisz, po nemecky: Zips) je názov historického komitátu, stolice a župy Uhorska a do 31. decembra 1922 aj v Česko-Slovenska. Spišská župa sa rozkladala prevažne v severovýchodnej časti dnešného Slovenska.

Jej malá časť leží v dnešnom južnom Poľsku, medzi riekami Dunajec a Bialka a štátnou hranicou so Slovenskom.

Dnes je to len historický názov príslušného územia bez politickej subjektivity (ako Burgundsko či Baskicko vo Francúzsku), resp. označenie jedného z oficiálnych turistických regiónov Slovenska, no medzi ľuďmi je názov tohto regiónu stále zaužívaný. Pozri Spiš (región).

[úprava] Geografia

Spišská stolica susedila na severe s Poľskom (resp. 1772-1918 s rakúskou provinciou Halič (dnešné juhovýchodné Poľsko a západná Ukrajina)) a župami Liptov na západe, Gemer-Malohont na juhu, Abov-Turňa na juhovýchode a Šariš na východe.

Hranice župy boli prirodzene ohraničené Tatrami na severozápade, Dunajcom od Tatier až po hranicu so Šarišom na severe, Spišským rudohorím na juhu a Levočskými vrchmi spolu s Braniskom na východe.

Rozloha Spiša bola v roku 1910 3668 km². Jadrom Spiša sú kotliny riek Poprad a Hornád, v ktorých žije prevažná väčšina obyvateľstva a Vysoké Tatry. Počas celej histórie bolo územie Spišskej župy charakteristické vysokým podielom lesov, ešte koncom 19. storočia lesy pokrývali viac ako 42% územia Spiša.

V súčasnosti územie župy zodpovedá územiu týchto okresov: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves a Stará Ľubovňa. Súčasťou Spiša neboli z okresu Poprad obce Vernár (Gemer), Štrba, Tatranská Štrba, Štrbské Pleso a Liptovská Teplička (všetky Liptov) a z okresu Stará Ľubovňa celá časť na východ od Ľubovne.

[úprava] Centrum

Centrom Spiša bol Spišský hrad podľa ktorého je región aj pomenovaný (meno župy sa odvodilo od názvu sídelneho hradu u väčšiny uhorských žúp). Hrad bol postavený v 12. storočí. Počas tatárskych vpádov v 13. storočí bol útočiskom pre obyvateľov okolitých miest a dedín. Od 16. storočia bola centrom Spiša Levoča (po maďarsky: Lőcse).

[úprava] Rody vládnúcich županov

V dobe, keď sa funkcia župana Spišskej stolice zastávala dedične, pochádzali župani z týchto rodov:

Zápoľský, (po maďarsky: Zápolya) (1464-1527)
Turzo,(po nemecky: Thurzo) (1531-1636)
Čáki, (po maďarsky: Csáky) (1638-1848)

[úprava] Dejiny

[úprava] Hranice a vznik

Územie Spiša bolo pôvodne osídlené Slovanmi. Spiš bol súčasťou Veľkomoravskej ríše. V 11. storočí bolo územie Spiša z juhu obsadzované Uhorským kráľovstvom a zo severu Poľským kráľovstvom. V tom čase bol Spiš pokrytý prevažne pralesmi a riedko osídlený. Koncom 11. storočia tvorila hranicu Uhorska na Spiši rieka Hornád, na ktorej za účelom obrany severnej hranice Uhorska Maďari zakladali tzv. strážne osady. Spišský komitát (comitatus Scepusiensis) bol vytvorený v druhej polovici 12. storočia. V 50-tych rokoch 13. storočia sa uhorská hranica posunula na severe k Podolíncu a na severozápade na rieku Dunajec, niektorí poľskí historici však pripojenie nadhornádskej časti Spiša k Uhorsku pripisujú mieru uzavretému medzi Uhorskom a Poľskom v Spišskej Starej Vsi roku 1193. Región okolo Hniezdneho a Starej Ľubovne (nazývaný districtus Podoliensis) bol včlenený do Uhorska až na konci 13. storočia. Severná hranica stolice bola stabilizovaná až na začiatku 14. storočia.

[úprava] Provincia X spišských kopijníkov

Do roku 1802 existovala na Spiši zvláštna samostatná malá provincia nazývaná Provincia X spišských kopijníkov (Parvus comitatus či Sedes superior), ktorá sa rozprestierala na východ od Popradu a bola vytvorená za účelom obrany severnej hranice Uhorska. Provincia mala svoje osobitné práva: žiaden z kopijníkov neplatil dane, oslobodení boli od platenia cla na jarmokoch a hraničných colných úradoch, tí čo mali zem na 8 popluží (150 jutár, 86,31 ha) boli povinní poslať pod prápor kráľa jedného ozbrojeného bojovníka, inak posielali štyria jedného. Volili si sudcov, ktorí mali právo súdiť v menších veciach, okrem krádeže a peňazí a stoličný súd teda nemal právo súdiť ich. Kto zomrel bez potomka, toho majetok zdedil ten, za koho sa vydala jeho vdova či dcéra. Tieto práva kopijníkov boli potvrdené kráľmi Belom IV. (1243), Karolom Róbertom (1314), Vladislavom II. (1511) či dokonca aj Ferdinandom I. (1552). Obyvatelia týchto osád boli prevažne Slováci, rovnako tak aj mená osád. Súčasťou provincie boli tieto osady: Abrahámovce, Betlanovce, Filice (dnes časť Gánoviec), Hadušovce (dnes časť Spišských Tomášoviec), Hôrka (aj s časťami Kišovce, Svätý Ondrej, Primovce), Hozelec, Jánovce (vrátane Čenčíc a Machaloviec), Komárov, Levkovce (dnes časť Vlkovej), no v skutočnosti bolo tých osád viac.

Kopijníci boli šľachtici (zemania). Provincia netvorila súvislé územie, no mala autonómnu vládu podobnú vládam jednotlivých stolíc aj keď formálne bola podriadená Spišskej stolici. Až do 15. storočia bol jej centrom Spišský Štvrtok, ktorý však nebol súčasťou Provincie, od roku 1726 boli centrom provincie Betlanovce.

[úprava] Nemecká kolonizácia

Väčšina spišských miest sa rozrástla príchodom Nemcov. Nemci na Spiš (ale aj iné oblasti Uhorska) prišli hlavne po tatárskom vpáde v 13. storočí, ktorý zmenil Spiš ako aj iné stolice Uhorska na málo zaľudnené oblasti (Spiš stratil až 50% obyvateľov). Následne kráľ Belo IV. pozval Nemcov kolonizovať Spiš a iné oblasti Slovenska, dnešného Maďarska a Sedmohradska (dnešné Rumunsko). Nemci pochádzali prevažne z oblastí okolo Baltického mora, ktoré boli v tom čase spustošené záplavami a zo Švábska (región v dnešnom Bádensku-Württembersku). Boli to prevažne odborníci v rôznych odvetviach a baníci. Mestá zakladané Nemcami väčšinou vznikali hneď vedľa slovenských usadlostí, s ktorými sa neskôr zlúčili, keďže nemecké mestá mali dlhoročné daňové úľavy, ktoré sa spojením so slovenskými osadami rozšírili aj na ich slovenských obyvateľov. Na juhu Spiša vznikali prevažne banícke usadlosti, neskôr mestá. Vďaka nemeckej kolonizácii mal Spiš veľkú nemeckú populáciu až do konca 2. svetovej vojny. Posledná vlna Nemcov prišla na Spiš v 15. storočí.

Na začiatku 13. storočia si obyvatelia Spiša vytvorili svoju vlastnú cirkevnú organizáciu nazvanú Bratstvo 24 duchovných kráľovských farností, ktorá užívala množstvo výhod miestnych predstavených. Organizácia bola obnovená po tatárskych vpádoch roku 1248.

[úprava] Provincia 24 spišských miest

Súčasne si nemeckí obyvatelia Hornádskej a Popradskej kotliny vytvorili zvláštnu politickú jednotku s vlastnou správou. Prijali kolektívne privilégiá od kráľa Štefana V. roku 1271, ktoré boli potvrdené a rozšírené kráľom Karolom Róbertom roku 1317, pretože spišskí Nemci mu pomohli poraziť uhorských oligarchov v bitke pri Rozhanovciach 1312. Toto územie malo garantovanú samosprávu podobnú tej, ktorú mali kráľovské slobodné mestá. V roku 1317 toto územie zahrňovalo 43 obcí, vrátane Levoče a Kežmarku, ktorí z neho vystúpili roku 1344. Od roku 1370 41 obcí používali spoločný systém Spišského práva (zvaný v nemčine Zipser Willkür). Spočiatku bolo toto územie nazývané Communitas Saxonum de Scepus resp. Provincia Spišských Sasov. Od polovice 14. storočia sa zredukovalo na 24 obcí a jeho názov sa zmenil na Communitas Saxonum de Scepus resp. Provincia XXIV spišských miest. Na čele Provincie stál Gróf volený sudcami 24 miest.

Na Spiši sa nachádzalo ešte jedno privilegované územie: do roku 1465 existoval na juhu Spiša privilegované nemecké banícke mestá: Gelnica, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, Helcmanovce, Prakovce, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Jaklovce, Margecany, Smolník, Slovinky, Krompachy), ktoré boli tiež vyňaté spod jurisdikcie Spišskej stolice.

[úprava] Spišské mestá v poľskom zálohu

Hlavný článok: Spišské mestá v poľskom zálohu

Provincia 24 spišských miest bola rozpustená v roku 1412, pretože uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal do poľského zálohu 13 miest tejto provincie a panstvo Ľubovnianskeho hradu a Podolínec, aby mohol financovať vojnu proti Benátkam. Výmenou za to dostal 37 000 kôp českých grošov. Podobné zálohy boli v tom čase bežné, keďže za finančné pôžičky sa nevyberali úroky. Veriteľ dostal do zálohu určité mesto či región, z ktorého následne mohol užívať všetky daňové príjmy až do zaplatenia dlžnej sumy. Nikto však nečakal, že tento dočasný záloh bude trvať až dlhých 360 rokov.

V poľskom zálohu sa ocitli tieto mestá: Poprad, Ľubica, Matejovce, Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce (zaniknutá obec vo Vojenskom výcvikovom priestore Javorina pri Kežmarku), Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Tvarožná a Vrbov a panstvo Ľubovnianskeho hradu s mestom Stará Ľubovňa a Hniezdne a panstvo mesta Podolínec. Tieto mestá netvorili súvislé územie. Tieto mestá si udržali svoje privilégiá (i keď tentokrát vo vzťahu k poľskému kráľovi, ktorý tieto privilégiá potvrdil) a vytvorili Provinciu 13 spišských miest. Zvyšných 11 miest z bývalých 24 vytvorilo Provinciu 11 spišských miest, ktorá si však nedokázala udržať svoje práva a roku 1465 bola úplne včlenená do Spišskej stolice a mestá sa stali panstvom pána Spišského hradu. Väčšina z nich sa zmenila na dediny a stratila svoj nemecký charakter. Zálohované územia zostali integrálnou súčasťou uhorského kráľovstva (aj Ostrihomskej arcidiecézy), predmetom zálohu bol len ekonomický prospech z týchto miest. Poľsko bolo oprávnené menovať správcu („starostu“) týchto miest sídliaceho v Starej Ľubovni. Spravovať ich ekonomické a daňové záležitosti a udržiavať vojenské jednotky na dôležitých cestách dokonca aj mimo týchto miest. Vďaka ich medzinárodnej sprostredkovateľskej pozícii (nemecké mestá so Slovákmi v Uhorsku zálohované Poľsku) tieto mestá zažili ekonomický rozkvet. Používanie poľštiny bolo podporované poľským starostom a študentmi z týchto miest navštevujúcich Poľskú Univerzitu v Krakove.

[úprava] Provincia 16 spišských miest

Keďže Poľsko nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch 1419, 1426 a 1439) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Keď potom začali byť mestá príliš zneužívané najmä za vlády Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy a grófa Henricha Brühla rakúska cisárovná a česká a uhorská kráľovná Mária Terézia sa rozhodla získať tieto mestá silou. Využila vzbury šľachty v Poľsku v druhej polovici 18. storočia a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom delení Poľska roku 1772 a v roku 1773 keď bol záloh zrušený. V roku 1778 13 spišských miest znova získalo práva z roku 1271, ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné 3 bývalé zálohované mestá a bola založená Provincia 16 spišských miest. Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Avšak tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku 1876 úplne rozpustená a včlenená do Spišskej stolice.

[úprava] Niektoré iné udalosti

Pobočka Uhorskej komory (najvyššieho ekonomického a finančného úradu kráľovského Uhorska) zodpovedná za východné Slovensko a priľahlé oblasti (nie len Spiš), sa nazývala Spišská komora. Jej centrom boli Košice (jeden čas Prešov) a existovala medzi rokmi 1563 a 1848.

Okolo roku 1550 vyznanie spoločnosti (bratstva) spišských kňazov -Confessio Scepusiana, nasledovalo po vyznaní viery piatich východoslovenských miest (Levoča, Prešov, Košice, Bardejov a Sabinov) Confessio Pentapolitana a siedmich stredoslovenských miest Confessio Heptapolitana, v ktorých definovali svoje konfesijné zásady, keďže prívrženci reformácie často čelili obvineniam z kacírstva. Podľa augsburského mieru sa však jasne vymedzené konfesie rešpektovali.

Luteránska synoda, nazývaná tiež Spišská synoda, sa konala na Spiši v roku 1614. Rokovalo sa o protestantskej organizácii Spišskej a Šarišskej stolice.

V roku 1776 bolo založené Spišské biskupstvo pokrývajúce územie stolíc Spiš, Orava a Liptov.

V roku 1868 21 spišských obcí poslalo svoje požiadavky, nazvané Spišská petícia, Uhorskému snemu. Požadovali zvláštne postavenie pre Slovákov v rámci Uhorského kráľovstva.

[úprava] Národnosti

Podľa sčítania obyvateľov v Uhorsku v roku 1869 (1900, 1910) na Spiši žili tieto národy:

Slováci 50,4% (58,2%, 58,0%)
Nemci 35,0% (25,0%, 25,0%)
Rusíni 13,8% (8,4%, 8,0%)
Maďari 0,7% (6,0%, 6,0%)

Na Spiši však počas celej histórie nežili takmer žiadni Maďari (len pri obsadzovaní Spiša na začiatku 11. storočia tvorili obyvateľstvo strážnych obcí, a na konci 1. svetovej vojny žilo veľa Maďarov v Krompachoch, pracujúcich v tamojšej hute). Náhly nárast počtu obyvateľov maďarskej národnosti po roku 1869 sa dá vysvetliť štatistickou manipuláciou (kritériom bolo najpoužívanejší jazyk) a silná maďarizácia najmä medzi Nemcami.

Na severe Spiša, hlavne v bývalom okrese Spišská Stará Ves, ale tiež na Orave a poľskom Spiši a Orave, žije malá menšina, nazývajúca sa Gorali. Rozprávajú jazykom blízkym tak slovenčine, ako aj poľštine a obsahuj[cim aj mnoho karpatizmov. Táto jazyková menšina vznikla v dôsledku troch migračných vĺn: zo Sączského regiónu a Nižného Podhalia (13. až 17. storočie) ako aj Skalného Podhalia 18. storočie. Poľština/goralčina koncom 18. storočia bolo v kostoloch a školách postupne nahradzovaná slovenčinou. Tým, že ich poľská vláda v roku 1918 považovala za Poliakov a tak aj vznikli požiadavky Poľska na tento región. Oni sami seba považovali za Slovákov už aspoň od 18. storočia.

[úprava] Okresy

Od začiatku 15. storočia bola Spišská stolica rozdelená na 3 slúžnovské okresy, vrokoch 1598-1773 sa volali:

Prvý (Processus primus)
Druhý (Processus secundus)
Tretí (Processus tertius)

V roku 1798 za Jozefa II. sa ich počet zvýšil na 4:

Horský slúžnovský okres (Processus Montanus)
Levočský (Processus Leuchoviensis)
Magurský (Processus Maguranus)
Tatranský alebo i Karpatský (Processus Carpaticus) začiatkom 19. storočia sa nazýval i Podtatranský s.o. (Processus Sub-Carpaticus)

V druhej polovici 19. storočia sa Spiš delil už na 6 okresov a neskôr na týchto 8: