Spartakus
Z Wikipédie
 |
Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Spartakus (?-71 pred Kr.) bol rímsky otrok a vodca Spartakovho povstania otrokov v rokoch 73-71 pred Kr. v Starovekom Ríme. Utiekol z gladiátorskej školy, vytvoril armádu ktorá udelila mnoho trpkých porážok rímskym légiám. Toto povstanie je známe ako Tretia vojna otrokov, jedno z troch otrockých povstaní v starovekom Ríme. Táto vojna bola zaznamenaná ako „GLADIÁTORSKÁ VOJNA“. Jeho matka zomrela pri pôrode. Spartakovho otca ukrižovali ešte keď bol Spartakus ešte malý, pretože sa mu nepodarilo zaplatiť na čas dane.
Obsah |
[úprava] Pred Spartakom
V 2. a 1. storočí pred n. l. sa v Itálii prudko zvýšil počet otrokov čo mal za následok fakt, že vojny vedené Rimanmi priniesli obrovské množstvo vojnových zajatcov, ktorí sa predávali na trhoch ako otroci. Pochádzali najmä z Grécka a Malej Ázie. Väčšinou ich využívali na prácu na veľkých poľnohospodárskych majetkoch Latifundiách ako robotníkov alebo sa stali pastiermi v pastierskych oblastiach, ako bola Sicília. Tí, čo mali najmenej šťastia a najviac fyzickej sily boli predaní do gladiátorských škôl, a tým odsúdení na smrť v aréne. Životné podmienky väčšiny z nich boli veľmi ťažké. Poľnohospodárski otroci boli obyčajne priviazaní reťazou, zle živení a často museli ujsť, aby prežili. Otrokom použitým na boj v aréne bol vypaľovaní znak, aj keď neskôr sa vypaľoval len otokom na úteku. Na Sicílii sa vytvorili bandy pastierov, ktoré vykrádali farmy a napádali pocestných ľudí. Títo ľudia boli pripravení na všetko, snažili sa dostať s pod vlády majiteľov, čo vysvetľujú mnohé otrocké vzbury v tomto období, zvlášť na Sicílii. V 2. storočí pred Kr. okolo roku 140 Sýrčan Eunous, ktorý sa vyhlásil za veštca, viedol otrockú vzburu v Henne(dnes Enna). Keď ho vyhlásili za kráľa, založil ozajstné kráľovstvo a nazval sa Antiochos. S 200 000 armádou ovládal počas siedmich rokov veľkú časť ostrova a porazil ho až v roku 132 pred Kr. V roku 104 pred Kr. vypukli na Sicílii ďalšie vzbury, ktoré podporoval nový veštec Salvius. K vzbúrencom sa pridávali aj slobodní muži a mnohí otroci na úteku. Salvius sa dal vyhlásiť za kráľa pod menom Tryfon a usadil sa v meste Triocala, ktorému dal vybudovať hradby. Po smrti Salvia nastúpil na trón jeho generál Aténion, ktorý pokračoval v plienení Ríma až do roku 101 pred Kr., kedy konzul Manius Aquillius vzbúrencov totálne rozdrvil.
[úprava] Vzbura gladiátorov
Začala sa v lete roku 73 pred Kr. v gladiátorských kasárňach v meste Capue-Kampánia: sedemdesiat gladiátorov premohlo mužov, ktorí ich mali strážiť a ušli. Na čele týchto vzbúrencov bol muž menom Spartakus, o ktorom vieme z histórie veľmi málo. Narodil sa v Trácii, v kmeni sídliacom pri rieke Strymon(dnes Struma). Podľa niektorých prameňov bol obyčajným pastierom, z iných zdrojov vyplýva vraj až kniežací pôvod. Ako mnohí v tej dobe, bol násilne zverbovaný do rímskej armády, ale šoskoro sa mu naskytla situácia k úteku. Keď ho chytili, stal sa otrokom a bol odvedený do Ríma, aby ho predali. Cvičiteľ gladiátorov Lentulus Battiatus si všimol jeho mohutnu postavu a kúpil ho, aby bojoval v aréne ako gladiátor, Spartakus sa teda ocitol v ludus gladiátorskej škole svojho nového pána, v Capue, v spoločnosti iných gladiátorov, ktorí mali ten istý osud ako Spartakus, skôr či neskôr umrieť v aréne. Ale Battianus urobil chybu, dal dokopy silných mužov hovoriacich tým istým jazykom, hoci pravidlo opatrnosti bolo, aby gladiátori neboli schopní sa medzi sebou dorozumievať, a teda spojiť sa proti svojmu pánovi. Utečenci sa z Capuy presunuli do Neapolského zálivu a cestou sa k nim pridávali mnohí otroci pracujúci na majetkoch v Kampánii. S pomocou dvoch galských dôstojníkov Crixosa a Oenomaeusa Spartakus zoradil svoje jednotky a získal pre ne zbrane a potraviny plieniac okolité veľké majetky. Gladiátori, ktorí sa dobre vyznali v boji, dali novým prišelcom vojenský výcvik. Ako desaťtisícová armáda sa vzbúrenci usadili na svahoch Vezuvu.
[úprava] Spartakus v Itálii
Rimanom trvalo nejaký čas, kým zareagovali, pretože podceňovali hnutia a brali to ako súkromnú záležitosť: ušlého otroka mal nájsť a potrestať jeho pán. Navyše, bojovať s akousi hŕstkou vzbúreneckých barbarských otrokov nemohlo priniesť nijakú slávu. Podstatné však v tom čase boli dve veľké vojenské operácie, ktoré zamestnávali rímske jednotky: boj proti vzbúrenému generálovi Sertoviovi v Hispánii a proti ponstkému kráľovi Mitridatovi, ktorý sa zmocni rímskej provincie v Bithýnii. Keď nakoniec vyslali Rimania svoje jednotky proti vzbúreným otrokom, tí boli už dobre pripravení a zorganizovaní a Rimanov ľahko porazil. Prétor Glaber sa rozhodol rozmiestniť svoje jednotky pod svah Vezuvu, aby vzbúrencov zablokoval, ale tým sa podarili preniknúť cez stráže a zvíťaziť. Po tom víťazstve sa mnohí pastieri z okolia pridali k Spartakovi, ktorého armáda už v zime v roku 73 pred Kr. dosahovala 7000 mužov, a to Trákov, Germánov a Keltov. Vtedy Spartaus rozhodol vziať časť svojej armády smerom k Alpám v úmysle, aby sa bojovníci dostali každý do svojej krajín. Niektorí z nich však chceli zostať v Kampánii a žiť z rabovania tejto bohatej krajiny. 30 000 mužov pod vedením Crixa zostúpilo do Apúlie, ale porazil a zmasakroval ich konzul Gellius Publicola. Pokiaľ ide o armádu vedením Spartakom, dostala sa na planinu Pádu, pričom sa k nej po ceste pridávali mnohí otroci na úteku. Pri Modene presvedčivo zvíťazila nad vyslanými rímskymi légiami. Namiesto prechodu cez Alpy, čo mal Spartakus pôvodne v pláne, sa odklonil smerom na juh. Prečo ten náhly obrat? -niet na to doteraz jasnej odpovede, ale zdá sa, že veľký počet jeho mužov, ktorým sláva stúpla do hlavy, sa odmietlo vrátiť do svojich krajín a túžilo zmocniť sa Ríma.
[úprava] Pád Spartaka
Spartakus teda tiahol na juh, ale odmietol ísť na Rím, rovnako ako Hannibal pred 150-timi rokmi. Zmocnil sa mesta Thurii, bývalého gréckeho mesta Sybaris, a na niekoľko týždňov sa tam usadil. Aby sa jeho muži nedali zlákať bohatstvom, zakázal obeh zlata a striebra v meste. Zatiaľ sa v Ríme vo Voľbách Marcus Licunius Crassus uchádzal o funkciu prétora s ambíciou potlačiť vzburu. Po zvolení dostal na splnenie svojho cieľa desať légií. Táto veľká armáda sa vydala rýchlym tempom sa cestu. Hoci výsledky prvých bitiek boli nerozhodné, Spartakus pochopil, že protivník je silnejší. Rozhodol sa preto odísť na Sicíliu. Keď chcel prejsť s jednotkami Messinskú úžinu, dohodol sa s tureckými pirátmi a dal im veľkú sumu peňazí. Tí však zmizli. Spartakus teda viedol svojich bojovníkov na polostrov Rhegium (dnes Reggio di Calabria). Crassus tam videl príležitosť, ako ho zablokovať a dal vyhĺbiť hlbokú priekopu naprieč polostrovom Bruttium. Vzbúrenci trpeli hladom, ale Spartakovi sa vďaka noci a snehovej búrke podarilo preniknúť cez rímske jednotky. Po mnohých potýčkach sa v Lukánii odohrala posledná bitka. Po dlhom a prudkom boji boli otroci porazení a Spartakus zahynul v boji. Jeho telo sa však nikdy nenašlo. Crassus dal ukrižovať 6000 zajatcov pozdĺž Via Appia medzi Capuou a Rímom. Toto potrestanie malo odradiť akýkoľvek nový pokus o vzburu.
[úprava] Zaujímavosti
Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. Gotthold Ephraim Lessing,Franz Grillparzer, Stanislav Kostka Neumann, Aram Chačaturjan (balet), Jaroslav Vrchlický a iní. Karol Marx označil Spartaka za svojho hrdinu, preto malo Spartakovo povstanie napríklad v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité miesto.
