Polabčina
Z Wikipédie
Polabčina je mŕtvy jazyk Polabských Slovanov v severnom Nemecku. Zrejme sa podobala viac poľštine a kašubčine ako ďalšiemu vymierajúcemu slovanskému jazyku na nemeckom území, lužickej srbčine. Spolu s ňou však niekedy býva označovaná ako vendčina; Slovanom žijúcím na nemeckom území sa najmä v starších prameňoch často hovorí Vendovia.
O podobe jazyka používaného v ranom stredoveku na rozsiahlom území v dolnom povodí Labe sa môžeme iba dohadovať z zachovaných miestnych názvov. Len jedno nárečie, používané kmeňom Drevanov v okolí dolnosaského Lüneburgu, sa udržalo až do 18. storočia a vznikli v ňom krátke texty, ktoré sa nám dochovali. Ani tie nemajú jednotný pravopis. Polabčina totiž vymizla skôr, ako sa stačila ustanoviť ako spisovný jazyk.
[úprava] Vzorový text
[úprava] Aita nos (Otče náš)
|
polabsky |
Aita nos, tâ toi jis wâ nebesai, sjętü wordoj tüji jaimą; tüji rik komaj; tüja wüľa mo są ťüńot kok wâ nebesai tok no zemi; nosę wisedanesnę sťaibę doj nam dâns; a wütâdoj nam nose greche, kok moi wütâdojeme nosim gresnarem; ni bringoj nos wâ warsükongę; toi losoj nos wüt wisokag chaudag. Pritü tüje ją tü ťenądztwü un müc un câst, warchni Büzac, nekąda in nekędisa. Amen. |
|
slovensky |
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, - ale zbav nás Zlého. Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky. Amen. |
