Pius VII.

Z Wikipédie

Pius VII.

Pôvodné meno	Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti
Začiatok pontifikátu	14. marec 1800
Koniec pontifikátu	20. august 1823
Predchodca	Pius VI.
Nástupca	Lev XII.
Narodenie	14. august 1740 Cesena, Taliansko
Úmrtie	20. august 1823 Rím, Taliansko

Pius VII. vlastným menom Giorgio Barnaba Luigi Chiaramonti (* 14. apríl 1742 – † 20. júl 1823), bol pápežom od 14. marca 1800 do 20. júla 1823.

Narodil sa 14. apríla 1742 v Cesene v Emilii v šľachtickej rodine. Ako štrnásťročný vstúpil do rádu benediktínov a prijal rehoľné meno Gregorio. Študoval v Padove a v Ríme, v rokoch 1766 – 1775 bol profesorom v Parme a v rokoch 1775 – 1781 v San Anselme v Ríme.

V roku 1782 ho pápež Pius VI. vymenoval za biskupa tivolského a v roku 1785 povýšil na kardinála. Štrnásť týždňov trvalo, kým bol ako kompromis zvolený 14. marca 1800 za pápeža. Voľba sa konala v Benátkach pod rakúskou ochranou. Odolal nátlaku, aby ostal na rakúskej pôde a už 3. júla 1800 sa presťahoval do Ríma.

Chcel sa dohodnúť s revolučným Francúzskom aj za cenu ústupkov, pokiaľ to však katolícke princípy dovoľovali, a reagujúc na priateľské náznaky Napoleona Bonaparte, uzavrel s ním 16. júla 1801 konkordát. Vyplynuli z toho určité výhody pre katolíkov vo Francúzsku. Tie však čoskoro boli obmedzované takzvanými organickými článkami, ktoré Napoleon jednostranne 6. apríla 1802 pripojil k dohode s pápežom. Toto bolo upevnenie francúzskej štátnej moci nad cirkvou. V septembri roku 1803 Pius dohodol podobný, no pre cirkev výhodnejší konkordát s Talianskou republikou. Nemohlo však uzavrieť konkordát s Nemeckom.

V roku 1804, napriek varovaniam pápežskej kúrie, sa Pius VII. vybral do Paríža na korunováciu Napoleona za cisára (2. decembra 1804) v nádeji, že Napoleon pozmení organické články. Nič také sa nestalo. Po vypuknutí novej vojny v Európe sa vzťahy pápeža s cisárom zhoršili až natoľko, že Napoleon 2. februára 1808 obsadil Rím a 17. mája 1809 zvyšky pápežského štátu.

Pius VII. 10. júna 1809 exkomunikoval všetkých „lúpežníkov Petrovho dedičstva“. Hoci Napoleona výslovne nespomenul, dal ho cisár 5. júla 1809 internovať do úplnej izolácie v Savone pri Janove. Neskôr (máj – jún 1812) bol premiestnený do Fontainebleau. Tu ho vyčerpaného a chorého prinútil 25. januára 1813 podpísať koncept konvencie takzvaného „Fontainebleauského konkordátu“, v ktorom pápež urobil ďalekosiahle ústupky, dokonca sa zriekol i pápežského štátu.

Svoj podpis 24. marca 1813 odvolal, no zvrat vo vojne viedol Napoleona k tomu, že pápeža v januári 1814 opäť poslal do Savony. Prepustil ho 10. marca 1814. Pápežov pohnutý život pokračoval. 24. marca 1814 sa síce vrátil do Ríma, no už na jar 1815, keď Napoleon ušiel z Elby, musel Pius hľadať útočisko v Janove. Do Vatikánu sa konečne vrátil 7. júna 1815.

Pius VII. sa viac zaujímal o náboženské ako o politické problémy. 31. júla 1814 obnovil Spoločnosť Ježišovu – jezuitov, otvoril semináre, ktoré Francúzi zatvorili, podporoval umelcov a snažil sa z Ríma urobiť opäť centrum umenia. Pokúsil sa pápežstvo prispôsobiť modernému svetu. Skutočnosť dokazovala, že pri jeho smrti malo pápežstvo väčšiu vážnosť ako v čase, keď nastupoval do úradu.

Pre Slovensko má Pius VII. zvláštny význam v tom, že 21. septembra 1818 v Bazilike Santa Maria Maggiore ustanovil nové gréckokatolícke biskupstvo v Prešove, po oddelení územia z mukačevského biskupstva. Urobil tak bulou nazvanou „Relata semper“, čo vo voľnom preklade znamená „Rozhodnutie navždy“.

Predchodca:
Pius VI.

Pápež