Pentateuch

Z Wikipédie

Pentateuch (gr. päťzvitková kniha) alebo Päť kníh Mojžišových alebo u židov Tóra je názov pre päť kníh Mojžišových v Starom zákone, ktoré tvoria jeho úplne prvú časť.

Názov Tóra (hebr. Príkaz, Zákon, Zozbierané) sa používa od babylonského exilu Židov, pretože knihy obsahujú zjavenie Božej vôle na vrchu Sinaj (2. k. Mojžišova 19 - 4. k. Mojžišova 10, 10).

Preklad do gréčtiny pochádza z 3. stor. pred Kr. (tzv. Septuaginta). Samaritáni si v 4. stor. pred Kr. po oddelení od Izraelitov pentateuch ponechali ako jedinú svätú knihu.

[úprava] Jednotlivé knihy

• Genesis = 1. kniha Mojžišova: obsahuje stvorenie sveta (1. k. Mojžišova 1-11), príbehy židovských praotcov (1. kniha Mojžišova 15-50)
• Exodus = 2. kniha Mojžišova: obsahuje pobyt Izraelitov v Egypte a odchod z Egypta (2. k. Mojžišova 1-15), putovanie púšťov a udalosti na Sinaji (2. k. Mojžišova 15 - 4. k. Mojžišova 10)
• Levitikus = 3. kniha Mojžišova: obsah pozri vyššie + podáva obradné a obetné predpisy
• Numeri = 4. kniha Mojžišova: obsah pozri vyššie + sčítanie Izraelitov, liturgické predpisy, príchod k hraniciam prisľúbenej zeme (posledné od 4. k. Mojžišovej 10)
• Deuteronómium = 5. kniha Mojžišova: opakuje Božie príkazy formou Mojžišovej predsmrtnej reči + Mojžišovu smrť

Obsah je opísaný aj v hesle Starý zákon.

[úprava] Autor / Pramene pentateuchu

Podľa samotného Starého zákona sa spomína Mojžiš ako autor len pre niektoré časti. Až Filón Alexandrijský a Jozef Flavius spomínajú Mojžiša ako autora celého pentateuchu, čo potom prevzal aj Nový zákon (napr. Lukáš 24, 44) a napr. aj židovská tradícia. Už v staroveku bolo Mojžišovo autorstvo sporné, takisto v stredoveku (najmä u židovského učenca menom Abraham Ben Meir Ibn Esra), až napokon v čase osvietenstva došlo k popretiu Mojžišovho autorstva (Hennig Bernhard Witter, Jean Astruc, J. G. Eichhorn).

Pozorovania jazyka, názvov Boha (Jahve, Elohin), opakovaní a protirečení a odlišných náboženských názorov v texte umožnujú identifikovať viaceré písané pramene. Od konca 19. stor. sa presadilo nasledovné (dodnes veľmi sporné) členenie prameňov podľa J. Wellhausena:

• Jahvista (Jahvistická tradícia): asi 10. stor. pred Kr. na dvore kráľa Šalamúna
• Elohista (Elohistická tradícia): asi v 9. stor. pred Kr. v severnej ríši
• Deuteronómium (Deuteronomistická tradícia)
• Kňazský spis (Kňazská tradícia)

Podrobnosti pozri pod Starý zákon.

Po rôznych redakciách, si posledný „redaktor“ vzal za základ Kňazský spis a pridal k nemu Deuteronómium a medzičasom zlúčené pramene Jahvista a Elohista (Jehovista). Neskoršie ešte pribudli niektoré časti opisujúce Božie prepisy.