Orlando di Lasso
Z Wikipédie
| Orlando di Lasso | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | ? 1532 Mons |
| Úmrtie | 14. jún 1594 Mníchov |
| Pozri aj Biografický portál | |
Orlando di Lasso (* ? 1532, Mons - † 14. jún 1594 Mníchov) bol flámsky hudobník a jeden z najvýznamnejších skladateľov 16. storočia. Spolu s Palestrinom tvorí skutočný vrchol polyfónnej hudby, ktorý už nikto neprekonal.
Obsah |
[úprava] Život
Orlando di Lasso sa narodil ako Roland de Latre roku 1532 v meste Mons v nizozemskej provincii Hainaut (dnešné južné Belgicko). Neskôr bol známy aj pod menom Orlandus Lassus alebo Roland de Lassus. Ako malý chlapec mal krásný hlas a preto ho dokonca trikrát uniesli.
Ako dvanásťročného ho prijali na dvor generála Ferrante Gonzagu, ktorý pochádzal z mantovského vojvodského rodu a bol miestokráľom na Sicílii. V jeho službách putoval cez Francúzsko a Taliansko až do Palerma. Od roku 1545 pôsobil v Miláne, Neapole a Ríme, kde sa roku 1553 stal kapelníkom chrámu San Giovanni in Laterano. V roku 1555 sa vrátil do Antverp.
O rok neskôr dostal pozvanie do Mníchova k dvoru bavorského vojvodu Albrechta V. Najprv sa ako tenorista stal členom vojvodskej kapely, roku 1560 sa oženil a od roku 1563 až do konca svojho života pôsobil ako kapelník jedného z najvýznamnejších hudobných telies vtedajšej Európy.
Miesto kapelníka na mníchovskom dvore bolo veľmi prestížne, ale obnášalo pre dnešného človeka nepredstaviteľné množstvo povinností. Lasso zastával úlohu dnešného dramaturga, umeleckého vedúceho, dirigenta, pedagóga chlapčenského zboru aj archivára. Okrem toho viedol vojvodskú knižnicu, zbieral pre ňu tlače a robil spoločníka vojvodovi. Kapela sa aktívne zúčastnila všetkého života na dvore, čo znamenalo každodenné bohoslužby, bankety, lovecké večierky a ďalšie spoločenské udalosti.
Za svoje zásluhy ho cisár Maxmilián II. II. v roku 1570 povýšil do šľachtického stavu a pápež Gregor XIII. mu udelil Rád zlatého rúna. Na konci života predal časť svojich kapelníckych povinností synovi Ferdinandovi a roku 1585 vykonal púť do talianského pútnického miesta Loreto, aby tak uľahčil svojej duši pri Poslednom súde. Lasso zomrel v Mníchove.
Orlando di Lasso je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov 16. storočia. Zanechal po sebe obrovské dielo, viac než 2000 skladieb všetkých vtedajších žánrov: 70 omší, 110 motet, francúzske šansóny, talianske madrigaly, nemecké piesne, liturgickú hudbu v štýle nizozemskej vokálnej polyfónie a vo výpočte jeho skladieb nechýbajú ani duchovné skladby pre potreby nemeckých protestantov. Bol to skutočný kozmopolita, umelec hodný svojej doby – vrcholiacej renesancie.
Na rozdiel od prísneho mystického štýlu svojho súčasníka Palestrinu je hudba Orlanda di Lassa vždy vrelá, vášnivá a úprimne ľudská. Skôr než na liturgické presnosti záleží Lassovi na hlbokom prežitku a dramatickej forme a štruktúre.
Lasso spolu s Palestrinom tvorí skutočný vrchol polyfonnej hudby, ktorý už nebol nikdy prekonaný. Ich mladší súčasníci sa okrem polyfónie stále viac uchyľovali k novému štýlu, v ktorom sa, na rozdiel od horizontálne chápaného viachlasu so samostatne vedenými hlasmi, stáva hlavným skladobným prvkm vertikálnej harmónie s hlasmi podriadenými prísnej hierarchii.
[úprava] Dielo
Kritickým vydaním úplného diela Orlanda di Lassa sa zaoberá Kráľovská belgická akadémia (Académie Royale de Belgique) v spolupráci s Bavorskou akadémiou vied (Bayerische Akademie der Wissenschaften).
Tvorbou Orlanda di Lassa sa zaoberal aj Alfred Einstein, nemecko-americký hudobný vedec a bratranec slávnejšieho Alberta Einsteina, vo svojej práci „The Italian Madrigal“ (1949).
[úprava] Najvýznamnejšie diela
- 7 Salmi Penitenziali (7 kajúcnych žalmov - 1560)
- 12 Prophetiae Sibyllarum (12 Sibyliných proroctiev - 1560).
- Susanne un jour (zbierka francúzskych šansónov bola mnoho desaťročí populárna v celej Európe)
- Celý rad milostných piesní na texty Petrarcových básní a ďalších renesančných autorov
- Magnum opus musicum (1604), výber 516 motet.
- “Lagrime di San Pietro” (Slzy sv. Petra, - zbierka madrigalov na cirkevné texty. Posledná veľká práca skladateľa, 1594).
