Michail Nikolajevič Tuchačevskij
Z Wikipédie
| Michail Nikolajevič Tuchačevskij | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 16. február 1893 Smolensk - (Smolenská oblasť), Rusko |
| Úmrtie | 12. jún 1937 Moskva, Sovietsky zväz |
| Pozri aj Biografický portál | |
Michail Nikolajevič Tuchačevskij (Rusky: Михаи́л Никола́евич Тухаче́вский, poľsky: Michał Tuchaczewski) (* 16. február 1893 – † 12. jún 1937) bol ruský a neskôr sovietsky armádny dôstojník a veliteľ. Bol pokrokový teoretik, autor reforiem a architekt Červenej armády na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Je považovaný za jedného z najschopnejších veliteľov Červenej armády v predvojnovom období. Svojimi schopnosťami ďaleko predbehol svojich neskorších nástupcov riadiacich vývoj a reformy Červenej armády, maršala Vorošilova a Kulika. Stal sa jednou z najznámejších obetí Stalinovej Veľkej čistky v 30. rokoch.
Obsah |
[úprava] Život
[úprava] Mladosť a raná kariéra v armáde
Tuchačevskij sa narodil v Smolensku na západ od Moskvy v rodine aristokratov poľského pôvodu. V roku 1914 dokončil stúdium na vysoké škole a pripojil sa k strážnému regimentu. V priebehu prvej svetovej vojny získal niekoľko vyznamenaní za odvahu v boji. V februári 1915 sa dostal do nemeckého zajatia. Štyrikrát im pri tom utiekol z tábora, potom ho ako nepolepšiteľného zavreli do ingolstadtskej pevnosti, kde sa mimoiného stretol s Charlesom de Gaullom. Jeho piaty útek bol úspešný, do Ruska sa vrátil v roku 1917. Po boľševickej revolúcii sa pripojil k bolševikom. Vďaka tomu sa stal dôstojníkom Červenej armády a rychlo postupoval na stupnici vojenských hodností vďaka svojím vojenským schopnostiam.
Počas ruskej občianskej vojny bol zodpovedný za obranu Moskvy. Lev Davidovič Trockij mu zveril do rúk velenie 5. armády. Viedol kampaň, ktorej cieľom bolo dobytie Sibíre z rúk admirála Alexandra Kolčaka, potom sa podielaľ na bojoch proti generálovi Antonovi Denikinovi na Kryme.
[úprava] Medzivojnové obdobie
Tuchačevskij velil Červenej armáde počas rusko-poľskej vojny v rokoch 1919-1921. Prebil se až k Varšave, kde však boli jeho vojská pri bitke o Varšavu zničené poľskými jednotkami vedenými maršálom Piłsudským. Počas tejto vojny sa prvýkrát dostal do sporu so Stalinom. Najskôr čelili rozporom o jednotky, pretože Stalin velil útoku na Ľvov a svoje úlohy zvládal iba s ťažkosťami. Odoberal preto na základe svojej politickej funkcie jednotky Tuchačevského skupine útočiacej na Varšavu. Po bitke sa navzájom obviňovali zo zavinenia neúspechu vo vojne, prehra v bitke o Varšavu sa ukázala byť rozhodujúcou. Tuchačevskij bol kritizovaný za to, že nemal dostatočnú kontrolu nad svojimi jednotkami a že pripustil obkľúčenie a zničenie svojeho zoskupenia. Sám potom namietal, že si nemohol z politických dôvodov vybrať vhodných veliteľov svojich divízií a poukazoval na to, že Stalin svojvoľne a bez jeho vedomia odobral jeho ľavému krídlu Buďonného jazdeckú armádu a kriticky ho oslabil (prielom na tejto časti bojiska potom rozhodol bitku). Tu vzniklo nepriateľstvo medzi Stalinom a Tuchačevským, ktoré zrejme nikdy neskončilo. Po porážke pri Varšave sa Tuchačevskij ešte pokúšal zvrátiť situáciu, jeho narýchlo novovytvorená armáda však bola rozdrvená v bitke na rieke Nemen a bolševické Rusko bolo prinútené požiadať najprv o prímerie a neskôr i o mier, za ktorý muselo splniť poľské podmienky.
Po občianskej vojne Tuchačevského jednotky s veľkou krutosťou potlačili niektoré roľnícke rebélie v zemi a hlavne rozdrvili povstanie námorníkov v Kronštade roku 1921 .
V rokoch 1925-1928 bol Tuchačevskij hlavou výboru Červenej armády a pôsobil ako zástupca komisára pre obranu. Snažil sa reorganizovať Červenú armádu na dobre fungujúce, profesionálne vojsko a napísal niekoľko teoretických kníh o modernom vedení vojny. Za najhodnotnejšie a dodnes podnetné sa považujú najmä knihy o teórii tankovej vojny. Avšak po celú túto dobu, i v nasledujúcich rokoch musel prekonávať odpor starej školy a amatérov: najmä Vorošilova, Buďonného a Kulika.
V roku 1931 mu bola zverená hlavná úloha pri reformách sovietskej armády a vojenstva. Snažil sa presadiť svoje moderné poňatie vojenskej stratégie a spôsobu nasadenia tankov a letectva. V roku 1935 sa Tuchačevskij dostal na vrchol, byl povýšený na maršala ZSSR. V januári 1936 postupne navštívil Britániu, Francúzsko a Nemecko. Údajne sa na týchto cestách spojil s mimoruskými odbojovými organizáciami a začal kuť plány proti samotnému Stalinovi a jeho režimu (tak bolo aspoň odôvodňované jeho zatknutie). 22. mája 1937 bol uväznený a obvinený zo spolupráce s trockistami a špionáže v prospech nacistického Nemecka. Po tajnom vyšetrovaní bol spoločne s daľšími 8 veliteľmi popravený dňa 12. júna 1937. Jeho likvidácia bola začiatkom krvavej kampane počas ktorej sa Stalin „zbavil“ veľkej časti svojho dôstojníckeho zboru.
