János Esterházy

Z Wikipédie

Gróf János Esterházy alebo Ján Esterházi (* 14. marec 1901, Veľké Zálužie – † 8. marec 1957, Mírov, Česko) bol významný politický činiteľ maďarskej menšiny v Česko-Slovensku.

Obsah

1 Pôvod
2 Začiatok politickej kariéry
3 Výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany
4 Politická činnosť počas Slovenského štátu
5 Postoj k vysťahovaniu Židov
6 Pred retribučným súdom
7 Pokusy o rehabilitáciu
8 Zdroje
9 Externé odkazy

[úprava] Pôvod

Gróf János Esterházy pochádzal zo šľachtickej rodiny, matka Elisabeth Tarnowska bola Poľka, otec Mihály Antal Esterházy patril do galantskej (sedmohradskej) vetvy rodu Esterháziovcov. Otec zomrel, keď mal János 4 roky. Študoval na gymnáziu a obchodnej akadémii v Budapešti, neskôr začal hospodáriť na rodinnom veľkostatku. 15. októbra 1924 sa oženil s grófkou Líviou Serényiovou, počas manželstva sa im narodili deti János a Alice.

[úprava] Začiatok politickej kariéry

V roku 1931 stál na čele Ligy maďarskej spolupatričnosti v Československu (Csehszlovákiai Magyar Népközösségi Liga), ktorá pôsobila pri Spoločnosti národov. O rok neskôr 11. decembra 1932 sa stal predsedom Krajinskej kresťanskosocialistickej strany v ČSR (Országos Keresztényszocialista Párt). Po voľbách v r. 1935 bol zvolený v košickom volenom obvode za poslanca Národného zhromaždenia. Vo svojom prvom parlamentnom vystúpení povedal: „Proti našej vôli nás pripojili ku Slovensku, preto žiadame, aby česko-slovenská vláda v plnej miere dodržiavala naše menšinové, jazykové, kultúrne a hospodárske práva“. Podporil i požiadavku HSĽS na vyhlásenie autonómie Slovenska. Po odstúpení Masaryka z funkcie prezidenta sa maďarskí poslanci podobne ako poslanci za HSĽS, priklonili na stranu Edvarda Beneša, čím mu umožnili stať sa prezidentom.

[úprava] Výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany

Po zlúčení maďarských strán na novozámockom zjazde 21. júna 1936 v Zjednotenú maďarskú stranu (Egyesült Magyar Párt) bol János Esterházy zvolený za jej výkonného predsedu. János Esterházy v tom čase odmietol ponuku Beneša prijať kreslo ministra v česko-slovenskej vláde. Jeho politickým cieľom, ktorý sledoval počas celej svojej kariéry, bola revízia trianonských hraníc. V tomto úsilí koordinoval svoj postup s maďarskou vládou, ktorá ho podporovala. János Esterházy pôsobil ako agent Maďarska v Česko-Slovensku pod menom „Szalma“ s číslom „221“. V roku 1938 sa opakovane stretol s vedúcim britskej misie lordom Runcimanom. V memorande odovzdanom britskému diplomatovi maďarskí poslanci požadovali uplatnenie samourčovacieho práva pre maďarskú menšinu v zmysle Wilsonových zásad. János Esterházy viedol zahraničné rokovania v Maďarsku, Poľsku a Taliansku. V dňoch 17. a 18. apríla 1938 sa zúčastnil na rokovaniach v Poľsku, na ktorom predložil program vypracovaný maďarskou vládou, ktorého cieľom bolo rozbitie Česko-Slovenska a úplné začlenenie Slovenska do Maďarska. János Esterházy sa snažil aj o účasť na komárňanských rokovaniach o revízii česko-slovensko/maďarských hraníc na základe mníchovskej dohody, česko-slovenská delegácia vedená Jozefom Tisom však jeho prizvanie odmietla.

[úprava] Politická činnosť počas Slovenského štátu

Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 János Esterházy, ako poslanec za mesto Košice, vítal Miklósa Horthyho vchádzajúceho do mesta. Sám sa však rozhodol ostať na slovenskom území a založiť Maďarskú stranu na Slovensku (Szlovenskói Magyar Párt). Hájila menšinové práva 70 tisíc Maďarov žijúcich v prvej slovenskej republike a súčasne požadovala od maďarskej vlády dodržiavanie práv slovenského obyvateľstva na znovupripojených územiach. V Bratislave začal János Esterházy vydávať noviny Új Hírek (Nové správy). Po ich zákaze v roku 1939, keď bol János Esterházy umiestnený pod policajný dohľad, začal s vydávaním novín Magyar Hírlap (Maďarský spravodaj). V súvislosti s pozemkovou reformou v Maďarsku sa vo vyhlásení adresovanom maďarským šľachticom zasadzoval za uskutočnenie reformy. Vo vyhlásení uverejnenom v tlačovom orgáne svojej strany sa oficiálne dištancoval od myšlienok národného socializmu a politiky vedenej v jej mene. Opakovane rokoval s prezidentom Jozefom Tisom o právach maďarskej menšiny na Slovensku, v rovnakej veci vystupoval aj na pôde slovenského snemu, kde bol jediným poslancom za maďarskú stranu. V rozhlasom príhovore 14. marca 1939 privítal vznik Slovenského štátu. V roku 1941 založil v Bratislave knižné vydavateľstvo Madách, v roku 1942 obnovil činnosť predtým zakázaného kultúrneho spolku Szemke.

[úprava] Postoj k vysťahovaniu Židov

Dňa 15. mája 1942 ako jediný poslanec Slovenského snemu hlasoval proti ústavnému zákonu č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, čím sa stal terčom útokov zo strany slovenskej tlače. Svoj postoj odôvodnil slovami: „Maďarstvo na Slovensku tvorí národnostnú menšinu, preto je úplne nemožné aby prijalo a podporilo návrh zákona, ktorý väčšine dáva právo na to, aby vysídlila menšinu… Slovenská vláda sa prednesením svojho návrhu zákona o vysídlení Židov vydala po nebezpečnej ceste, lebo tým uznala právo väčšiny jednoducho vystrnadiť menšinu z krajiny. Ja ako predstaviteľ tunajších Maďarov vyhlasujem, a prosím to zobrať na vedomie, že nehlasujem za návrh zákona, lebo ako Maďar, kresťan a katolík, považujem tento návrh za bezbožný a neľudský“. V roku 1944 János Esterházy pomohol stovkám prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov v úteku zo Slovenska cez Maďarsko. V októbri 1944 v memorande protestoval proti obsadeniu Maďarska nemeckou armádou. Príslušníci strany šípových krížov ho nakrátko internovali, Gestapo naňho vydalo zatykač.

[úprava] Pred retribučným súdom

V roku 1945 ho po oslobodení Bratislavy sovietske velenie internovalo a po 12 dňoch prepustilo. Následne János Esterházy navštívil predsedu zboru povereníkov Gustáva Husáka, aby s ním rokoval o maďarskom memorande (žiadajúcom revíziu hraníc) a protestoval proti perzekúciám voči Maďarom na oslobodenom území (ktoré boli iniciované košickým vládnym programom). Gustáv Husák ho však nechal zatknúť a odovzdal sovietskej štátnej bezpečnosti. Rok strávil v moskovskom väzení na Ljubljanke. Na základe vyfabrikovaných obvinení bol potom odsúdený na 10 rokov nútených prác a odpravený na Sibír. Dňa 16. septembra 1947 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti v priebehu jediného pojednávania odsúdil na trest smrti za úklady proti republike a kolaboráciu s fašizmom. V roku 1949 ho sovietske úrady odovzdali česko-slovenským orgánom. Na základe prezidentskej milosti mu zmiernili trest na doživotie. Zomrel 8. marca 1957 po dlhej púti v mnohých česko-slovenských väzniciach v mírovskej väznici neďaleko Olomouca.

[úprava] Pokusy o rehabilitáciu

Jeho dcéra Alica Malfattiová, podporovaná predstaviteľmi maďarskej menšiny na Slovensku, Svetovým kongresom Maďarov aj maďarskou vládou, sa od novembra 1989 pokúša o jeho rehabilitáciu. Moskva ho v roku 1993 oficiálne rehabilitovala. Na Slovensku rehabilitovaný nie je. V roku 1994 jeho dcéra požiadala o obnovenie konania, ale súd si vyžiadal od slovenských a českých historikov odborné posudky a tie vyzneli negatívne. Z príležitosti 100. výročia narodenia Jánosa Esterházyho 11. marca 2001 sa konala v maďarskom parlamente slávnosť za účasti maďarského prezidenta Ferenca Mádla. Slovenskú stranu zastupoval František Mikloško.

[úprava] Zdroje

[1] Eduard Nižňanský a spol, Kto bol kto za I. ČSR (Q111 Brat. 1993)
[2] Jozef Kamenec, Osobnosť Jánosa Esterházyho a jej kontroverzné interpretácie (Ľudia ľuďom bez hraníc, Helsinské občianske združenie v SR, Nitra 2000, s. 34)
[3] Alice Esterházy-Malfatti, Bálint Török, Esterházy János Emlékkönyv (Pamätná kniha Jánosa Esterházyho) (Századvég Bp. 2001)
[4] Ladislav Deák, Politický profil Jánoša Esterházyho (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vo vyd. Kubko Goral 1995, šírený zdarma a vydaný súčasne i v anglickej a maďarskej jazykovej mutácii) viď Externé odkazy
[5] Bohumil Doležal, K polemice pana Yehudy Lahava, Lidové noviny 21. apríla 2001
[6] Augustín Marko, Pavol Martinický, Slovensko-maďarské vzťahy. História a súčasnosť vo faktoch. Bratislava, 1995