HD video

Z Wikipédie

HD video (z angličtiny High Definition Video) alebo video s vysokým rozlíšením všeobecne označuje video systém s vyšším obrazovým rozlíšením než je štandardné rozlíšenie (SD – Standard Definition), čiže NTSC, PAL a SECAM. Je dôležité zdôrazniť rozdiel medzi všeobecným pojmom HD video (video s vysokým rozlíšením – po angl. high-definition video) a špecifickými aplikáciami v televízii (HDTV), profesionálnymi video formátmi (HDCAM, HDCAM-SR, DVCPRO-HD, D5-HD), spotrebiteľským video formátom (HDV) a optickými diskovými systémami (HD DVD a Blu-ray). Na snímanie, spracovanie a prezentáciu HD videa sa používa digitálny spôsob.

[úprava] Základné informácie

Na sledovanie HD signálu je potrebné použiť televízny prijímač s vysokým rozlíšením (HDTV) alebo počítačový monitor. HD video má pomer strán 16 : 9 (1,78 : 1). Originálne širokouhlé filmy majú obvykle pomer strán 1,85 : 1 alebo 2,4 : 1. Pri štandardnom televíznom signále je tento pomer 4 : 3 (1,33 : 1).

Televízia s vysokým rozlíšením má horizontálne 1080 alebo 720 riadkov. Naproti tomu štandardné rozlíšenie digitálnej televízie (SDTV) je len 486 riadkov pri norme NTSC alebo 576 riadkov pri normách PAL/SECAM. Aj keď sa HD signál šíri digitálnou cestou, nesprávne sa zamieňa pojem digitálnej televízie s televíziou HD. Takisto rozlíšenie DVD diskov nezodpovedá štandardu HD. Nové optické formáty HD DVD a Blu-ray sú už formátmi s vysokým – HD rozlíšením.

Analogové formáty PAL, NTSC, SECAM majú viac než 60 rokov. Ale príchod digitálneho vysielania a hlavne HD formátov v najbližších rokoch postupne vytlačí analógové formáty, ktoré sa stanú už len históriou.

[úprava] Porovnanie zobrazenia SD a HD

Rozlíšenie SDTV	Rozlíšenie HDTV je približne 4 krát vyššie než SDTV

[úprava] Formáty a rozlíšenie HD videa

Optimálna veľkosť formátu pre vysielanie HD závisí na type médií použitých pre záznam a charakteristík objemu dát a šírky prenosového pásma. Fyzické rozlíšenie a obnovovací kmitočet by mali zodpovedať zdroju videa. Naproti tomu, veľmi vysoká rozlišovacia schopnosť vyžaduje väčšiu šírky pásma než je k obvykle dispozícii. Pri všetkých digitálnych HD systémoch sa používa stratová kompresia, ktorá však môže zapríčiniť určité skreslenie.

Filmový pás určený pre klasické kiná má vysokú rozlišovaciu schopnosť a snímková frekvencia je z historických dôvodov 24 obr./s. V závislosti na dostupnej šírke pásma, množstve detailov a pohybu na obraze je optimálna rozlíšenie pre video prenos buď 720 alebo 1080 riadkov progresívne pri 24 obr./s. V krajinách ktoré používajú normu PAL, musí byť film prekonvertovaný na 25 snímok za sekundu, čo spôsobuje jeho zrýchlenie o 4 %. Pri použití NTSC štandardu (s frekvenciou prekladaných 60 obr./s) sa používa technika '3:2 pulldown'. Jedno filmové políčko sa použije pre tri obrazové políčka videozáznamu (1/20 sekundy) a potom nasledujúca filmová snímka použije dve obrazové políčka (1/30 sekundy). Celý tento proces sa opakuje, a tak sa dosahuje korektná filmová rýchlosť s dvomi filmovými políčkami, ktoré sa zobrazia 1/12 sekundy.

Obrazové záznamy, ktoré sú zaznamenané priamo digitálne sa ukladajú vo formátoch 720p (720 riadkov progresívne, čiže neprekladane) alebo 1080i (1080 riadkov prekladane). Formát určený priamo pre televízne HDTV vysielanie závisí od vysielacej spoločnosti. V iných prípadoch však voľbu formátu ovplyvňuje množstvo faktorov. Všeobecne, formát 720p je vhodnejší na rýchle akčné scény. Formát označený ako 1080i používa prekladané snímky a jeho obrazová kvalita je pri rýchlejších scénach nižšia, poskytuje však kvalitné zobrazenie statickejších scén. Okrem toho, 720p je používaný častejšie na internetovú distribúciu HD videa, pretože všetky počítačové monitory sú progresívne, a väčšina grafických karty nie je optimalizovaná na prehrávanie prekladaného videa v reálnom čase. Výhodou videa 720p sú tiež nižšie nároky na pamäť a procesor než 1080i alebo 1080p, a málo ľudí zatiaľ vlastní zobrazovacie zariadenie schopné plného zobrazenia 1920 x 1080 bez nutnosti zníženia skutočného rozlíšenia.