Grécka hudba obdobia antiky
Z Wikipédie
Hudba obdobia antiky je obsahom a rozsaho veľká a mnohostranná. Je odrazom niektorých osobitých momentov sociálneho a kultúrneho života starovekých Grékov, tiež aj prvou vyvinutou a ucelenou hudobnou kultúrou a svojimi hodnotami položila základy celej ďalšej európskej hudobnej kultúre.
Obsah |
[úprava] Vznik názvu pre hudbu
Už názov pre hudbu, ktorý sa vyskytuje vo väčšine erópskych jazykov sa pochádza od slova múza. Múz bolo deväť - Calliope, Clio, Erato, Euterpe, Melpomene, Polyhymnia, Terpsichore, Thalia, Urania - a boli družkami Apolóna. Ich úlohou bolo chrániť všetky umenia. Z gréckej hudby čerpala hudba kresťanská. Priame vplyvy antickej hudby sa objavujú i vo vývine stredovekej a novovekej hudby, napríklad v operách skladateľov Florentskej cameraty - Christopha Willibalda Glucka, Richarda Wagnera, Igora Stravinského a iných. V staršom Oriente bol obzor hudobnej kultúry obmedzený a všetko umenie bolo podriadené bohoslužobným úkonom. Z ľudového základu vyrástlo obdivuhodné spojenie básnictva, hudby a tanca v jediný spoločný útvar nazývaný umenie múzické, ktoré sa stalo významným výchovným prostriedkom. Obsiahlo všetky disciplíny umenia.
[úprava] Delenie antickej hudby
Antickú hudbu možno bližšie deliť na:
- mýtickú (do roku 600 pred Kr.)
- klasickú (do roku 400 pred Kr.)
- helenistickú
V dobe mýtickej vystupovali speváci (Orfeus, Amfion), ktorí pripisovali spevu čarovnú moc. V Homérových eposoch Ilias a Odysea nájdeme stopy najstarších zborových piesní. Homér už poznal spojenie tanca a hry, tanca a hry a spevu. Bez spevu a hudby si nemožno predstaviť grécke ľudové slávnosti, ktoré sa konali na počesť bohov, najmä Apolóna a Dionýza. Na olympijských hrách bola hudba iba istým osviežením. Naopak, hry pýtické boli skutočnými hudobnými festivalmi. V klasickom období má hudba voľnejšie pole pôsobnosti. Mizne priepasť medzi umelcom a spoločnosťou. Znakom umenia sa stáva masovosť národných slávností a divadelných predstavení. Rozšírilo sa vyučovanie spevu, hra na gitaru a lýru, ba dokonca aj výcvik tanca. V gréckej kultúre si nemožno predstaviť hudbu bez básnického slova a poéziu bez hudby. Lyrika bola vždy spievaná so sprievodom nástroja. Delila sa na piesne sólové a zborové. Tvorcovia prvého druhu lyriky boli Alkaios, Sapfo a Anakreon. Pre vývin hudobného a dramatického umenia má veľký význam dionýzovský kult, ktorý je charakteristický mnohými prežitkami z dávnej minulosti vo forme orgiastických (hýrivých) tancov za zvuku dychových nástrojov, bubnov a tympanov. Z tzv. dityrambu (zborového spevu) sa vyvinula dráma a jej žánre komédia (z veselých spevov) a tragédia (z vážnych spevov).
[úprava] Grécka dráma
Vznikla v dobe prechodu aristokratického zriadenia v demokraciu. Zakladateľom tragédie bol Aischylos (525–456 pred Kr.) Zaviedol do hry druhého herca, čím oživil dej. Dovtedy sa rozhovor uskutočňoval len medzi jedným hercom a zborom. Aischylov mladší súčasník – Sofokles (497–405 pred Kr.) – zvýšil počet hercov na troch, ale zredukoval počet členov zboru na 15. Obmedzoval účasť zboru a stále viac uplatňoval hovorené slovo namiesto spievaného. Dráma tak strácala pôvodný charakter klasickej kantáty. Najmladší z trojice dramatikov - Euripides (480–406 pred Kr.) prekonal obidvoch zložitosťou a dramatičnosťou svojich hier, v ktorých zobrazoval konflikty ľudských vášní, a to tak vznešených ako aj nízkych. Euripidove diela sú dokonalými hudobnými drámami. Z jeho diela sa zachoval iba jediný fragment z hry Orestes. Euripidov duch však ožil v novej dobe v početných operách Glucka, Lullyho, Bendu, Berlioza a iných.
[úprava] Grécka tragédia
Grécka tragédia sa vyznačovala rozmanitosťou obrazov, majstrovským veršom, dokonalým jazykom, aktualizáciou historických a mytologických námetov, boli v nej časti spievané, deklamované, melodramatické, zborové a sólové spevy, samostatné inštrumentálne vložky a tanec. Záujem o rečnícke umenie spôsobil odklon od hudby, takže napokon prevládla reč bez hudobného sprievodu. Zbor nevystupoval na scéne s hercami, ale v priestore zvanom orchester.
[úprava] Grécka komédia
Majstrom gréckej komédie bol Aristofanes (450–338 pred Kr.). Kritizoval a zosmiešňoval politické, literárne a spoločenské pomery. Rovnako ako tragédia, tak aj komédia využívala prostú deklamáciu sprevádzanú nástrojmi a spevom, ktorý čerpal najmä z ľudových a pouličných piesní.
[úprava] Grécka hudobná teória
Gréci si vytvorili tónový systém – notové písmo a osobitnú hudobnú teóriu, – ktorú otec hudobnej vedy Aristides Quintilianus zjednotil. Základom gréckej hudobnej teórie je náuka o harmónii (v dnešnom slova zmysle to bola všeobecná náuka o hudbe). Gréci vypracovali princíp tonality. Poznali celý rad stupníc, z ktorých každej prisudzovali charakter (tzv. étos). Tieto tónové rady sa počítali zhora nadol. Základné stupnice (dórska, frygická, lydická) dostali názvy podľa národných kmeňov.
- dórska – e d c h a g f e
- frygická – d c h a g f e d
- lydická – c h a g f e d c
Každá stupnica vznikla spojením dvoch rovnakých tetrachordov, pričom tetrachordy sa od seba líšia usporiadaním poltónov.
- dórsky tetrachord – 1 1 ½ 1
- frygický tetrachord – 1 ½ 1 1
- lydický tetrachord – ½ 1 1 1
V tónovom systéme Gréci rozoznávali tri zvukové rody:
- diatonický
- chromatický
- enharmonický
Chromatika spočívala v dvoch poltónových krokoch v rámci tetrachordu. Staršia enharmonika sa opierala o orientálne vplyvy. V konečnom dôsledku to bola tzv. pentatonika. Mladšia enharmonika používala štvrťtónové postupy. Systém pentatoniky (bezpoltónovej anhemitonickej stupnice založenej na tónoch f-g-a-c-d) poznali už Číňania v 3. tisícročí pred Kr. Melódia v tomto obmedzenom výbere jednotlivých tónov má síce charakter akejsi monotónnosti, ale dodáva jej osobitný národný ráz. Zo základných stupníc predponami hypo- (o kvintu nižšie):
- hypodórska – a g f e d c h a
- hypofrygická – g f e d c h a g
- hypolidická – f e d c h a g f
a hyper- (o kvintu vyššie) boli odvodené ďalšie vedľajšie stupnice:
- hyperdórska – h a g f e d c h
- hyperfrygická – a g f e d c h a
- hyperlidická – g f e d c h a g
Grécka hudba bola jednohlasná (monodiálna) a nástrojová hudba v nej mala iba sprievodnú funkciu. Rytmus bol odvodený od zákonov reči a bol najvyspelejšou stránkou antickej hudby. Za Aristotela mernou hodnotou bola slabika, od dôb Aristoxena (4. storočie pred Kr.) chronos protos, t. j. najmenšia merná hodnota v rytmickom rade. Vyšším útvarom je takt, ktorý sa skladá z doby ťažkej (thesis) a ľahkej (arsis).
[úprava] Grécka notácia
Bola založená na písmenách gréckej abecedy. O vzniku notového písma však existujú iba dohady. Grécka notácia je dvojaká – nástrojová a vokálna. Staršia nástrojová notácia bola určená diatonike a prípadné chromatické zmeny sa v nej značili zmenou písma (= c, = c + ¼, = cis). Vokálna notácia bola založená na novoiónskej abecede a bola určená pre chromatiku. Vždy jedno písmeno zaznamenávalo jeden tón.
[úprava] Zdroj
- Stredoškolské skriptá z dejín hudby pre 1. ročníky konzervatórií, Grajcárová Zuzana, 2004, Bratislava
