Funkcionalizmus (architektúra)
Z Wikipédie
Funkcionalizmus je architektonický smer modernej architektúry, v ktorého tvorbe je všetko podriadené funkcii. Jeho zásady formuloval v roku 1927 švajčiarsky architekt Le Corbusier.
[úprava] Charakteristika
Všetko je podriadené funkcii, uplatňuje sa tu minimalizmus a zrušenie všetkého zbytočného. Patrí medzi avantgardnú architektúru spolu so štýlmi ako konštruktivizmus, purizmus, kubizmus, rondokubizmus alebo aj expresívny kubizmus. Viaže sa na obdobie prvej polovice 20. storočia. Jeho počiatky môžeme vidieť v neoplasticizme (inšpirácie v dielach Pieta Mondriana) a v časopise mladých umelcov De Stijl (1917). Je to vlna tzv. čistej architektúry, ktorá zaplavuje celý pokrokový svet, ktorý po vojne stavia rýchlo, ekonomicky a s novou krásou. Trvalo pomerne dlho, kým spoločnosť začala tolerovať „nahé konštrukcie a steny s ničím“ aj inde ako na stavbách hangárov, skladov, či mostov.
[úprava] Počiatky
Za počiatky funkcionalizmu, alebo aspoň myšlienok k nemu smerujúcich, môžeme považovať návštevu Chicaga rakúskym architektom Adolfom Loosom, kde pochopil, kam smeruje vývoj architektúry a publikovanie jeho eseje Ornament je zločin v roku 1908. V tejto eseji Loos odmieta ozdoby a ornamenty, ktoré považuje za prežitok, nevkus a zločin. Požaduje obnaženie krásy čistej funkčnej konštrukcie. Jeho stavba Steinerova vila vo Viedni z roku 1910 je kľúčovým dielom budúceho funcionalizmu a stavebného puritánstva. Loos ich presadzoval aj v Slobodnej škole architektúry, ktorú založil vo Viedni.
Ďalšie počiatky funkcionalizmu môžeme vidieť v založení prvej umeleckej priemyselnej školy Bauhaus v roku 1919 vo Weimare. Založil ju avantgardný architekt Walter Gropius a do svojej umeleckej školy dokázal priviesť najväčšie umelecké osobnosti tých čias ako boli Kandinsjkij, Klee, Schlemmer, Moholy-Nagy a iný. Gropius videl budúcnosť umenia v spojení remesla s umením, s tzv. Gesamtkunstwerk. To znamená, že jeho žiaci nenavrhovali iba budovy, navrhovali aj kreslá, svietidlá, žehličky… Vrcholom ich snaženia bolo Totálne divadlo. Najskôr to bol triadický balet – pohyb herca v abstraktom kubickom prostredí, experimenty pokračovali v mechanicko balete – s pohybom mechanických konštrukcií v mechanickej scéne s koľajnicami, točňami a povestnými mechanickými bábkami s vysoko abstrahovaným telom. Najďalej zašli kinetické a svetelné partitúry Moholy-Nagya. Nazval ich excentrická mechanika, v ktorej do totálneho divadla vstupuje pohyb, zvuk, svetlá a farebné reflektory, filmové projekcie, vône, pachy… Spoločným estetickým kritériom je krása funkčnej konštrukcie – najjednoduchšie kovové trubky a moderné materiály v službách ergonomiky, či biomechaniky človeka v prostredí predmetov a strojov, to je predloha funkcionalizmu.