Cnosť

Z Wikipédie

Cnosť je súbor stálych pozitívnych morálnych vlastností osobnosti, skupiny ľudí alebo spoločnosti. Cnosť je individuálna schopnosť alebo spôsobilosť (zahrňujúca vytrvalosť a silu vôle) vzhľadom k individuálnemu správaniu zodpovedajúcemu určitým morálnym normám a požiadavkám.

Protikladom cnosti je neresť.

Podľa Aristotela je cnosť absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.

Podľa Gassendiho je to rozumom usmerňovaný návyk zachovávania náležitej miery (zlatý stred) v navzájom si odporujúcich vášňach.

Podľa katolicizmu je to trvalá a pevná dispozícia konať dobro.

Podľa Leibniza je podmienená existenciou morálneho zla.

Podľa Platóna je to harmónia jednotlivých častí duše. Harmóniou rozumovej duše je múdrosť, srdnatej duše mužnosť, žiadostivej duše striedmosť alebo umiernenosť; cnosť, ktorá dbá, aby v týchto troch dušiach spolu bol náležitý poriadok, je spravodlivosť.

Rozhodujúcou cnosťou v ľudskom živote je múdrosť. Keď ju človek má, má aj ostatné cnosti.

Podľa Sokrata je to vedenie toho, čo je dobré, spravodlivé a čestné, cnosť sa dá naučiť.

Podľa stoicizmu je to schopnosť rozoznať dobré od zlého; vnútorná morálna sila človeka, ktorá mu umožňuje ovládať všetky túžby, vášne a rozumu odporujúce sklony a podriaďovať ich požiadavkám rozumnej ľudskej prirodzenosti.

Existujú tri druhy cností: fyzické cnosti, etické cnosti a logické cnosti.

Spomedzi cností sú najcennejšie štyri: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebauspokojenie, oslobodenie a získanie nezávislosti (apatie).

Cnosť je to isté, čo múdrosť.