Caligula

Z Wikipédie

Caligula, celým menom Gaius Caesar Caligula alebo Gauis Caesar Augustus Germanicus (31. august 12 – 41) bol od marca 37 do 24. januára 41 cisárom Rímskej ríše z júliovsko-klaudiovskej dynastie.

Pri nástupe na trón bol medzi obyvateľmi dosť populárny, ale hýrivým životom čoskoro minul všetok Tibériov (čiže štátny) majetok. Tento majetok nahradzoval konfiškáciami majetku senátorov. Jeho politické metódy sa stávali čoraz viac výstrednejšími. Zaviedol procesy za velezrady a mnohí ho označovali za blázna. V roku 40 bolo proti nemu zosnované sprisahanie a bol zavraždený príslušníkmi pretoriánskej gardy.

[úprava] Podrobný životopis

Caligula bol syn Tiberiovho synovca a adoptívneho syna Germanica. Narodil sa 31. augusta roku 12. Od útleho detstva sa so svojím otcom pohyboval po vojenských kasárňach a bol vojakmi zbožňovaný. Tiež od nich dostal meno, pod ktorým vošiel do dejín. Keď sa ako päťročný chlapec objavil po otcovom boku na triumfálnom vojenskom voze, oblečený v kompletnej legionárskej uniforme, začali mu vojaci hovoriť Caligula, čo v latinčine znamená vojenská topánka. Keď bolo Caligulovi sedem, zomrel jeho obľúbený otec, zanechal Tiberia v podozrení z otravy. Od tej doby bol Caligula nútený čeliť stále sa zvyšujúcej Tibériovej nevraživosti.

Cisára Caligulu povolal v jeho osemnástich rokoch na Capri v snahe dostať ho pod bližší dohľad. Zatiaľ jeho starší bratia boli vyhlásení za nepriateľov štátu a umučení, Caligula preukázal obratnú prispôsobivosť. Podľa niektorých zdrojov sa údajne zúčastnil orgií, ktoré na Capri usporadúval Tiberius. O jeho sexuálnom živote je nesporných dôkazov dosť. Počínajúc jeho vzťahom k manželke prefekta pretoriánov Macrona Ennia a končiac pohoršivým vzťahom k vlastnej sestre Drusille. To však priamo súviselo s jeho až chorobným obdivom k Egyptu.

Ťažko povedať, čo všetko prebehlo Caligulovi hlavou, keď ho 18. marca 37, po smrti Tiberia, vyhlásili za principa - cisára, a dvadsaťtriročnému mladíkovi bola vložená do rúk absolútnu moc. Spočiatku skutočne plnil rolu múdreho a láskavého vládcu, ktorý miluje svoj ľud. Vedený svojimi skúsenými poradcami, predovšetkým veliteľom prétoriánov Macronom, upevňoval až obdivuhodne svoju autoritu a popularitu. Ihneď po nástupe dostal titul imperátora, ale vrátil senátu jeho právomoci. Zastavil nezmyselné Tibériove procesy pre urážku majestátu, dal amnestiu všetkým perzekvovaným a prehlásil, že „pre donášača nemá uši“.

Tieto sľubné začiatky však netrvali príliš dlho. Vlastne len niekoľko mesiacov. Po nich sa Caligula úplne nepochopiteľne zmenil. Začalo u neho šialenstvo, ktoré nemalo obdoby. Dnes sa vedci domnievajú, že jeho šialenstvo bolo následkom encefalitídy. V Caligulovom prípade išlo najskôr o menšiu poruchu v čelnom laloku mozgu. Neskôr to viedlo ku strate zábran, potom k rozpadu spoločenských návykov a nakoniec k dezintegrácií osobnosti a demencii. Caligula si za svoj vzor zvolil nie Augusta, ale Caesara, a to navyše v tom najnegatívnejšom zmysle. Jeho politickým ideálom sa stáva absolútna monarchia helenistického typu vo svojej najvýraznejšej forme, tj. egyptskej forme.

Egyptománia sa však u neho postupne rozrástla do obludných rozmerov. Obnovil kult egyptskej bohyne Isidy, zakázanej za Tibéria. Tibérius totiž, aj keď bol nakoniec tyran a mal v priebehu svojej vlády celý rad chýb, nikdy podobnej mánii neprepadol. Zo všetkého najstrašnejšie však bolo, ako sa Caligula vžil do svojej božskej úlohy. Na verejnosti vystupoval v podobe Jova, s pozláteným fúzom a s bleskami v rukách. Bol presvedčený, že je mu všetko dovolené. Žil v incestnom vzťahu so svoju sestrou Drussilou a svojmu milovanému koňovi postavil mramorové stajne so žľabom zo slonoviny a vraj z neho chcel urobiť konzula.

Toto božské vystupovanie však chcelo peniaze. Keď po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu až do dna nezmyselnými podnikmi a vlastným rozhadzovaním, začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Používal aj tie zjavne najbezprávnejšie metódy, ako sa dostať k peniazom. Zavládol čas, keď bohatí ľutovali, že nie sú chudobní.

V zahraničnej politike ukázal mimoriadnou hlúposť. Nedosiahol žiadne vojenské úspechy. Vytiahol len raz a uspokojil sa s niekoľkými šialenými a zbytočnými demonštráciami - chytal už raz zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku, nastúpenému k boji na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým, že ide o „korisť zobratú oceánu“.

Svojou choromyselnosťou a stratou všetkých zábran vyvolal cisár silné napätie medzi senátormi a jazdcami, ku ktorým sa neskôr pridali aj prétoriáni. To bol Caligulov koniec. A tak bol po svojej štyri roky trvajúcej vláde zavraždený. Koncom januára roku 41 n. l. sa na nádvorí Palatinu ako každoročne konali slávnosti na uctenie pamiatky cisára Augusta. Ten deň, 24. januára, pozoroval Caligula slávnosti už od rána. Okolo jednej hodiny opustil divadlo, aby sa vykúpal a najedol v paláci. V sprievode iba jedného senátora zamieril ku krytému priechodu, kde stála skupina chlapcov z Ázie, ktorí mali neskôr vystupovať v divadle. Caligula sa s nimi dal do reči a v tom okamžiku ho tribún prétoriánov Charea bodol mečom.(Charea si Caligula po Macronovej smrti sám vybral a patril k legionárom jeho otca, ktorí začali hovoriť pätročnému chlapcovi topánka.) Rana vraj nebola smrteľná, čepeľ skĺzla po kľúčnej kosti. Caligula vykríkol a ubehol niekoľko metrov. Potom ho chytil tribún Sabinus a vrazil mu meč priamo do hrude. Na ležiaceho Caligulu sa vrhli ďalší a jeho telo pokrylo celkom asi tridsať rán. Nenávisť ku Caligulovi bola taká veľká, že potom zabili aj jeho manželku a jednoročnú dcérku.