Berlínsky kongres
Z Wikipédie
 |
Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku. |
Tento medzinárodný kongres sa uskutočnil v čase od 13. júna do 13. júla v roku 1878. Bol zvolaný západnými štátmi, konkrétne Anglickom a Rakúsko-Uhorskom. Okrem týchto dvoch štátov sa na ňom zúčastnili aj Rusi, Francúzi, Nemci, Taliani a Osmanská ríša. Balkánske krajiny reprezentovalo Grécko, Srbsko, Rumunsko a Čierna hora. Bulharsko, o ktorého osud išlo, sa na konferencii, žiaľ, nezúčastnilo.
Rýchly koniec Rusko-tureckej vojny v roku 1878 znepokojoval západné európske štáty pred možným stále viac silnejúcim vplyvom Ruska na Balkáne. Oni odmietli podpísať Sanstefanskú zmluvu, a tak vojnou spustošená a ekonomicky podvýživená krajina bola prinútená prijať pozvánku od Osmanskej ríše na Berlínsky kongres, na ktorom sa mali riešiť niektoré nezrovnalosti zaznamenané v zmluve zo San Stefana.
Ešte pred začiatkom kongresu zohrala dôležitú úlohu anglická diplomacia. 18. mája 1878 bola v Londýne tajne podpísaná anglicko-ruská dohoda, podľa ktorej Rusko bolo prinútené súhlasiť s rozdelením práve oslobodeného Bulharska na dve časti – bulharské kniežactvo (s hranicami medzi riekou Dunaj a pohorím Stará Planina) a východnú Rumeliu (ďalej na juh od Starej Planiny). Na tomto území východnej Rumelie kompetencie preberal jeden z ruských gubernátorov.
25. mája 1878 vo Viedni bola podpísaná ďalšia tajná zmluva, tentokrát s Rakúsko-Uhorskom. Okrem rozdelenia Bulharska na už spomínané dve časti sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo skrátiť čas pôsobenia ruskej armády na území Bulharska. Tieto dohody sa neskôr stali základom rozhovorov medzi západnými európskymi štátmi a Ruskom na Berlínskom kongrese.
Kongresu predsedal nemecký kancelár Otto von Bismarck. Okrem otázky pôsobenia Ruska v Bulharsku účastníci kongresu – anglický predseda vlády Disraeli spolu s lordom Becansfordom, rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrásy, ruský kancelár Gorčakov a nemecký kancelár Otto Bismarck – debatovali aj na tému hraníc novooslobodeného bulharského štátu a osud Bosny a Hercegoviny. Predstavitelia západných veľmocí, zvlášť lord Becansford a rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrásy sa snažili o to, aby hranice bulharského územia boli čím menšie, aby v ňom teraz, keď už Bulharsko nebolo súčasťou Osmanskej ríše, mohli uskutočniť svoje ekonomické záujmy. A v Bosne a Hercegovine chcelo Rakúsko-Uhorsko bez vedomia ostatných štátov získať väčšie práva ako mali ostatní. Čo sa týkalo petície o opätovnom pripojení Bulharska k Osmanskej ríši, ktorú inicioval bulharský národ, na ňu účastníci kongresu nebrali vôbec ohľad.
Na konci kongresu v roku 1878 boli všetky riešenia spísané do bodov Berlínskej zmluvy. Vplyv Rusov na Balkáne radikálne oslabol a bulharský národ mal sťaženú pozíciu v boji za svoju národnú slobodu a záujmy.
Bulharsko nikdy neprijalo riešenia o rozdelení krajiny, ktoré boli napísané v Berlínskej zmluve. Reakciou na ne bola organizácia Kresensko-Razlogského povstania v roku 1878 - 1879. Toto povstanie sa skončilo viacmenej úspešne - bulharskému národu sa podarilo spojiť bulharské kniežactvo s Východnou Ruméliou.
