Zmluva o Ústave pre Európu

Z Wikipédie

Tento článok nie je úplný. Pomôžte Wikipédii vylepšiť ho. Jeho obsah má byť prekladom en:European Constitution

Zmluva o Ústave pre Európu, bežne označovaná ako európska ústava či euroústava je medzinárodná zmluva, ktorá si kladie za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu. Má najmä nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv, ktoré v súčasnosti definujú vzťahy medzi členskými štátmi a nadnárodnými inštitúciami EÚ a zjednodušiť rozhodovanie v organizácii, ktorá má v súčasnosti už 25 členov. Napriek svojmu názvu sa však týka iba Európskej únie, nie celej Európy v geografickom zmysle.

Návrh ústavy zverejnil Konvent 18. júla 2003. Po dlhých rokovaniach návrh schválila aj medzivládna konferencia, ktorá prebiehala od októbra 2003 do júna 2004. Ústavná zmluva bola podpísaná predstaviteľmi členských štátov 29. októbra 2004 v Ríme a v súčasnosti je v procese ratifikácie vo všetkých členských štátoch (podľa niektorých názorov je ratifikácia už prerušená). Ak bude proces úspešný, zmluva by mala nadobudnúť účinnosť 1. novembra 2006, čím nahradí existujúce zmluvy, menovite Maastrichtskú a Rímsku. Keďže však v roku 2005 v referende vo Francúzsku (29. máj) a Holandsku (1. jún) občania túto zmluvu odmietli, ďalší osud ústavy zostáva nejasný.

V niektorých krajinách o návrhu zmluvy rozhodujú národné parlamenty, inde sú na tento účel vypísané referendá.

Zmluva o Ústave má 4 časti obsahujúce 448 článkov. Ďalej k nej patrí 36 protokolov, 30 vyhlásení k ústavným ustanoveniam, 11 vyhlásení k protokolom a 9 vyhlásení členských krajín. V anglickej jazykovej verzii má celý dokument 852 strán -- 382 strán protokolov a príloh, 121 strán vyhlásení.

Obsah 1 Obsah ústavy 2 Kritika ústavy 3 Ratifikácia 3.1 Ratifikácia na Slovensku 3.2 Pristupujúce krajiny 4 Externé odkazy

[úprava] Obsah ústavy

Ústava se skládá z preambuly a štyroch častí:

• Preambula – poukazuje na spoločné dedičstvo Európy, historické skúsenosti, presvedčenie o spoločnej budúcnosti v rámci európskej integrácie a obsahuje tiež poďakovanie Konventu.
• Časť I. (nepomenovaná) – je úvodom do zmluvy, popisuje vymedzenie, ciele a právomoci Únie, stanovuje základné slobody a práva a definuje občianstvo EÚ. Obsahuje aj definíciu symbolov Únie. V hlave IV sa definujú orgány a inštitúcie Únie, v hlave V sa potom opisujú princípy výkonu ich právomocí. Hlava V opisuje demokratické princípy platné v EÚ. Hlava VII sa venuje financovaniu Únie. Hlavy VIII a IX opisujú vzťah Únie s okolitými štátmi a podmienky pre vstup do Únie a vystúpenie z Únie.
• Časť II. – Listina základných práv Únie, založená najmä na Európskej dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd, deklaruje základné nedotknuteľné práva, slobody a zásady.
• Časť III. – Politiky a fungovanie Únie – je najrozsiahlejšia časť ústavy. Jej základom sú existujúce základné zmluvy EÚ, ktoré z veľkej časti preberá. V hlave II sa deklarujú zásady rovnosti a nediskriminácie, hlava III podrobne opisuje vnútornú politiku EÚ, vrátane otázok jednotného vnútorného trhu, hospodárskej a menovej politiky, fungovania meny euro, politiky zamestnanosti, poľnohospodárstva a rybolovu, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, sociálnej politiky, dopravnej, telekomunikačnej a energetickej infraštruktúry, výskumu (vrátane výskumu vesmíru a spolupráce s ESA), či energetiky. V kapitole IV sa ďalej definuje tzv. priestor slobody, bezpečnosti a práva: nachádza sa tu opis agendy sektorov spravodlivosti a vnútra a niektorých ďalších činností, kde Únia vykonáva iba podpornú činnosť. Hlava IV je venovaná niektorým zámorským teritóriám. Hlava V upravuje vonkajšie aktivity Únie, spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú, obrannú a obchodnú politiku, humanitárnu a inú spoluprácu s tretími krajinami a medzinárodné zmluvy. V hlave VI je podrobnejšie rozvedené fungovanie Únie a jej inštitúcií, vrátane pravidiel pre tzv. posilnenú spoluprácu.
• Časť IV. – Všeobecné a záverečné ustanovenia – opisuje právnu kontinuitu Únie pri procese prijímania ústavy, ruší niektoré skoršie zmluvy, definuje postupy pre zmeny a doplnenia ústavy a stanovuje dobu platnosti.

K zmluve sú priložené protokoly, prílohy a prehlásenia.

[úprava] Kritika ústavy

Návrh ústavnej zmluvy zaznamenal sériu kritických ohlasov, ktoré jej vytýkajú hlavne:

• Dĺžku a zložitosť – zmluva má asi 50 000 slov na cca 320 stranách (a k tomu takmer dvakrát toľko strán príloh, protokolov a vyhlásení), čím výrazne presahuje rozsah akejkoľvek bežnej ústavy. Text zmluvy je naviac písaný právnickým a úradníckym jazykom, ktorý je pre bežného občana často takmer nezrozumiteľný. Podľa kritikov tak od občanov možno len veľmi ťažko žiadať rozumné zhodnotenie kladov a záporov ústavy a kvalifikované rozhodnutie o jej (ne)prijatí. Kritici ústavy ďalej tvrdia, že jej text obsahuje nejasnosti a rozpory. Jej obhajcovia argumentujú tým, že aj napriek tejto zložitosti je ústava stručnejšia a jednoduchšia než obrovské množstvo existujúcich a platných zmlúv, ktoré fungovanie Únie riadia dnes.
• Zrušenie princípu jednomyseľnosti – oproti súčasnej praxi jednomyseľného prijímania rozhodnutí v Únii v základných otázkach zavádza ústava v 26 oblastiach pre rozhodovanie princíp kvalifikovanej väčšiny. Tým podľa niektorých kritikov ohrozuje suverenitu jednotlivých krajín. Jej zástancovia argumentujú tým, že ide o jediný spôsob, ako môže v rozšírenej Únii rozhodovanie v praxi fungovať.
• Prednosť pred právom jednotlivých krajín – podľa ústavy majú európske zákony prednosť pred zákonmi jednotlivých krajín, čo podľa kritikov predstavuje neprijateľné obmedzenie suverenity členských štátov. Zástancovia však upozorňujú na skutočnosť, že tento princíp už platí dlhšie, veď ratifikované európske zmluvy majú prednosť pred národným právom. Stále však zostáva otvorenou otázkou, či ide o prijateľný všeobecný princíp.
• Premena na európsky superštát – ústava upravuje niektoré prvky, ktoré sa tradične spájajú výhradne so suverénnymi štátmi (napr. vlajka). Aj slovo ústava naznačuje, že Európska únia sa blíži k vytvoreniu „Európskeho štátu“, čo je pre euroskeptikov neprijateľná predstava.
• Demokratický deficit – podľa kritikov prepožičiava ústava príliš veľkú moc Európskej komisii, ktorá nie je priamo volená. Európsky parlament, ako jediná inštitúcia priamo volená občanmi EÚ, má v mnohých ohľadoch obmedzené právomoci, napr. nemôže navrhovať zákony. Obhajcovia ústavy upozorňujú na fakt, že Európsky parlament má právo zaviazať Komisiu k legislatívnemu návrhu, čo považujú za dostatočné.
• Výkonná, zákonodarná a súdna moc - tieto štátne moci zostávajú aj naďalej neoddelené, čo je v rozpore so zásadou ich prísneho oddeľovania. Táto zásada tvorí základ demokratických systémov tvoriacich sa od 18. storočia. Napríklad Európsky súd de facto svojimi rozhodnutiami tvorí zákonné normy Únie a Komisia tiež okrem svojich exekutívnych úloh vystupuje ako legislatívny orgán.
• Obranná politika – kritici sa domnievajú, že spoločná európska obranná politika si kladie za cieľ hlavne obmedziť vplyv NATO, prípadne Spojených štátov.
• Ekonomická politika – podľa kritikov je už samotné zahrnutie niektorých ekonomických otázok priamo do ústavy nevhodné. V existujúcích ústavách sa táto problematika nevyskytuje, ekonomika je v kompetencii konkrétnych vlád, ktoré vznikajú v pravidelných voľbách. Napr. podľa článku I.3.3 má byť hospodárstvo EÚ založené na sociálne trhovom hospodárstve smerujúcom k plnej zamestnanosti a spoločenskému pokroku, čo je pre niektorých pravicových politikov neprijateľne socialistická formulácia.

Všeobecná kritika európskej ústavy smeruje k tomu, že pred jej vznikom neboli jasne zodpovedané otázky, či EÚ vôbec nejakú ústavu potrebuje, aké hlavné požiadavky sa na ňu kladú a čo má ústava riešiť. Podľa kritikov tiež nebola splnená úloha, ktorú obsahuje vyhlásenie z Laekenu, ktoré požaduje viac demokracie a Európu bližšiu občanom.

[úprava] Ratifikácia

Tento článok nie je úplný. Pomôžte Wikipédii vylepšiť ho. Jeho obsah má byť prekladom fr:Traité de Rome de 2004#.C3.89tat des positions actuelles des .C3.89tats membres sur la ratifications

V súčasnosti prebieha ratifikačný proces Európskej ústavy jednotlivými členskými štátmi.

Štát	Dátum ratifikácie	Spôsob ratifikácie	Výsledok
Belgicko	28. apríl 2005 19. máj 2005     jún 2005   20. jún 2005	Sénat Chambre des Représentants Conseil flamand Conseil de la Région wallonne Conseil de la Communauté française Conseil de la Région Bruxelles-capitale Conseil de la Communauté germanophone	áno (sénat) áno (chambre)
Cyprus	30. jún 2005	parlament
Česko	jún 2006 ?	možné referendum
Dánsko	27. september 2005	referendum
Estónsko	jún-júl 2005	parlament
Fínsko	december 2005 - január 2006	parlament
Francúzsko	29. máj 2005	referendum	nie
Grécko	19. apríl 2005	parlament	áno
Holandsko	1. jún 2005 zrušené	Odporúčacie referendum parlament	nie
Írsko	jeseň 2005 ?	referendum parlament
Lotyšsko	2. jún 2005	parlament	áno
Litva	11. november 2004	parlament	áno
Luxembursko	jún 2005 10. júl 2005 fin 2005 ?	parlament (prvé hlasovanie) odporúčacie referendum parlament (druhé hlasovanie, 3 mesiace po referende)
Maďarsko	20. december 2004	parlament	áno
Malta	júl 2005	parlament
Nemecko	12. máj 2005 27. máj 2005	Bundestag Bundesrat	Áno
Poľsko	9. október 2005	referendum
Portugalsko	október 2005 ?	referendum, po úprave ústavy
Rakúsko	11. máj 2005 25. máj 2005	parlament (Nationalrat) Conseil fédéral (Bundesrat)	áno
Slovensko	11. máj 2005	parlament podpis prezidenta po rozhodnutí Ústavného súdu SR	áno
Slovinsko	1. február 2005	parlament	áno
Spojené kráľovstvo	začiatok roka 2006	odporúčacie referendum parlament
Španielsko	20. február 2005 28. apríl 2005 18. máj 2005	odporúčacie referendum Snemovňa Senát	áno
Švédsko	december 2005	parlament
Taliansko	25. január 2005 6. apríl 2005	Snemovňa Senát	áno

[úprava] Ratifikácia na Slovensku

NR SR ratifikovala zmluvu 11. mája 2005. Pri hlasovaní podporilo euroústavu 116 poslancov z koalície aj opozície (nepodporili ju poslanci KDH a KSS a niektorí nezávislí poslanci). Euroústavu musí podpisom ratifikovať prezident SR Ivan Gašparovič.

Na Ústavný súd SR v Košiciach však bola 18. júla 2005 doručená ústavná sťažnosť podľa člálnku 127 Ústavy SR, v ktorej skupina fyzických osôb namietla porušenie svojho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo (napríklad v referende). K porušeniu tohto základného práva prišlo podľa sťažovateľov tým, že NR SR dňa 11. mája 2005 vyslovila súhlas so Zmluvou o Ústave pre Európu bez toho, aby bolo zároveň vyhlásené referendum, ako to o vstupe do iných štátnych zväzkov predpokladá Ústava.

Ústavný súd vydal rozhodnutie o odklade vykonateľnosti uznesenia parlamentu, ktorým poslanci schválili euroústavu. V odôvodnení súd napísal, že odklad vykonateľnosti uznesenia znamená, že prezident do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu nemôže euroústavu ratifikovať.

[úprava] Pristupujúce krajiny

Vzhľadom na to, že Bulharsko a Rumunsko by mali do EÚ vstúpiť v roku 2007, ústavu už akceptovali v rámci ratifikácie prístupovej zmluvy.

Parlament	Dátum	Výsledok
Bulharsko	11. máj, 2005	Áno. 231 za, 1 proti.
Rumunsko	17. máj, 2005	Áno. 434 za, 0 proti.

Vývoj a štruktúra Európskej únie

Európska únia - história, zmluvy a štruktúra
· 1952	· 1958	· 1967	· 1993	· 1999	· 2003	· ?
		Európske spoločenstvá	E U R Ó P S K A   Ú N I A   ( E Ú )
Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO)
	Európske hospodárske spoločenstvo (EHS)		Európske spoločenstvo
	Euratom (Európske spoločenstvo atómovej energie, ESAE)
			Spravodlivosť a vnútorné záležitosti
				Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach
			Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
· Parížska   zmluva	· Rímske   zmluvy	· Zmluvy   o ES	· Maastrichtská   zmluva	· Amsterdamská   zmluva	· Zmluva z   Nice	· Ústava EÚ
"Tri piliere Európskej únie" - Európske spoločenstvo (ESUO, ES, Euratom), Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, Spravodlivosť a vnútorné záležitosti

[úprava] Externé odkazy

• Oficiálny slovenský text aj s dodatkami
• Informácie z oficiálneho portálu EU
• Stránky o Európskej ústave