Opera
Z Wikipédie
Opera je hudobno-dramatický žáner v ktorom sa celý príbeh vyjadruje spevom s doprovodom orchestra a často je doplnený aj baletom. Spevácke hlasy sa v opere rozdeľujú podľa hĺbky. Mužské hlasy sú (od najhlbšieho): bas, baritón a tenor, ženské hlasy sú: alt, mezosoprán a soprán. Spevácke číslo v ktorom postavy vyjadrujú svoje pocity a nálady nazývame ária. Recitatív je pomerne monotónne spievaný dialóg. Podstatou opery je vzájomný súlad literárneho, hudobného a vyzuálneho vyjadrenia, vďaka čomu je opera nepochybne jedným z vrcholov ľudskej kultúry.
[úprava] História opery
Po zániku antickej drámy a komédie doprevádzanej hrou na lýre, sa v stredoveku divadelné predstavenia obmädzili na nábožensky ladené predstavenia v chrámoch. S nástupom renesancie v 16. storočí vzrastal aj záujem oživiť antické divadlo. Texty niektorých antických divadelných hier sa zachovali, ale keďže gréci nepoznali noty, nikto nevedel (a nevie dodnes) aká hudba existovala v antickom grécku. Bolo preto potrebné vymyslieť niečo nové - spevácky štýl ktorý by vyjadroval pocity a vášne. V záujme oživenia antickej hudobnej drámy bol v poslednej štvrtine 16. storočia vo Florencii založený spolok Camerata pod vedením grófa Giovanniho Baldiniho. Prvé pokusy vykonal Vincenzo Galilei, ale 1. skutočnú operu Dafne napísal Jacopo Peri v roku 1594. V roku 1600 napísal pri príležitosti svadby Henricha IV. a Márie Medici operu Eurydice. Tieto opery ešte zďaleka nemali súčasnú formu. Boli to hudobne oveľa jednoduchšie, asi pol hodiny trvajúce diela, ale znamenali zrod novéhu úspešného žánru.
V 17. storočí, v období baroka, došlo v značnému rozvoju opery. V roku 1640 vzniklo v Benátkach 1. operné divadlo San Cassiano a čoskoro ho nalsledovali divadlá v ďalších talianskych mestách. Majstrom opery sa v tom čase stal Claudio Monteverdi, ktorý pôsobil v Mantove a neskôr v Benátkach. V Neapole mu konkuroval Alessandro Scarlatti, ktorý sa so svojimi 115 operami stal najplodnejším operným skladateľom všetkých čias a zaslúžil sa aj o rozvoj árie, ako samostatnéj hudobnej jednotky. Svojou veľkoleposťou nadchla opera aj francúzske publikum a neskôr prenikla aj do nemeckých krajín a Anglicka. Benátčan Francesco Cavalli napísal operu pri príležitosti sobáša francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., Marc Antonio Cesti pri príležitosti sobáša cisára Leopolda I.. Prvé opery vznikali teda hlavne pre panskú spoločnosť. Na rozdiel od vrchnosti, mešťania túžili viac po veselosti, ako po dráme. Spočiatku sa zábavný štýl sústredil na preklenutie dlhej prestávky medzi dejstvami, keď boli potrebné komplikované prestavby scény. Za zakladateľa komickej opery (opera buffa) sa považuje Giovanni Battista Pergolesi, ktorý v roku 1752 počas prestávky dávno zabudnutej opery Il Prigioniero Superbo, uviedol svoju krátke dielo La serva padrone, ktorým sa preslávil. Komickú operu na prelome 18. a 19. storočia preslávil Dometico Cimarosa. Na neho potom nadviazali aj mnohí významní romantickí operní autori.
V období romatizmu dosiahla opera svoj najväčší rozkvet. Najvýzmanejšími skladateľmi toho obdobia boli taliani, Gioachimo Rossini, Gaetano Donizetti, ale hlavne Giuseppe Verdi. Mimo talianskych zemí sa preslávil napr. francúz George Bizet a v Nemecku Richard Wagner, ktorý je nazývaný aj „veľkým reformátorom opery“.
Ďalším vývojovým stupňom talianskej romantickej opery bol "verismus", ktorého hlavnými prestaviteľmi boli Ruggiero Leoncavallo, Pietro Mascagni a Giacomo Puccini.
K vývoju opery v 2. polovici 19. storočia významne prispeli aj iné euvrópske národy, hlavne Rusi (napr. Nikolaj Rimskij-Korsakov, Modest Petrovič Musorgskij, Petr Iljič Čajkovskij) ale aj Česi (hlavne Bedřich Smetana a Antonín Dvořák).
Aj v 20. storočí pôsobili viacerí významní operní skladatelia, ako Alban Berg, Benjamin Britten, Ján Cikker, Philip Glass, Leoš Janáček, Carl Orff, Sergej Sergejevič Prokofjev, Bohuslav Martinů, Dmitrij Šostakovič , Richard Strauss, Eugen Suchoň a iní.
[úprava] Pozri aj
