Ľudovít XIV.

Z Wikipédie

Ľudovít XIV.

Ľudovit XIV., nazývaný tiež Kráľ Slnko (* 5. september, 1638 – † 1. september, 1715) bol francúzskym kráľom z dynastie Bourbonovcov.

Obsah

1 Život
2 Vláda
3 Vojny
4 Hospodársky pokles
5 Externé odkazy

[úprava] Život

V čase smrti otca mal iba 4 roky. Do doby plnoletosti vládla ako regentka jeho matka Anna Rakúska a Talian, kardinál Giulio Mazzarini, určený ako regent ešte za svojho predchodcu kardinála Richelieua. Mazzarini pokračoval v politike upevňovania centrálnej moci. Mimo iného rozpustil parížsky parlament. Fronta stúpencov parlamentu, vystupujúcich zvlášť za rozšírenie účasti meštianstva v politickom živote, a proti absolutizmu kráľa, zostala úplne potlačená, keď bolo použité vojsko.

[úprava] Vláda

Ľudovít XIV. fakticky prevzal samostatnú vládu až po smrti Mazzariniho v r. 1661, vo veku 23 rokov. Pripravoval sa na to veľmi starostlivo a už v prvom roku svojho panovania vydal 17 ediktov, zahájil tým široké a všestranné reformy vo Francúzsku. Obsahovali zákonodárstvo, financie, hospodárstvo, nové administratívne rozdelenie krajov, vojsko, verejný poriadok, dane, clá a iné. Všetky mierili k upevneniu moci a úlohy štátu a kráľovskej centrálnej vlády. Ľudovít XIV. chcel sám riadiť aj rozhodovať o všetkom, čo sa dialo v kráľovstve. Známy je jeho výrok: „Štát, to som ja!". Svoj kult vlády budoval aj na výstavnosti a bohatstve kráľovského dvora, ako aj organizovaním častých slávností, plesov, divadelných predstavení oslavujúcich monarchiu i jeho činy.

Obklopoval sa kompetentnými a schopnými úradníkmi. Takými boli minister financií Jean B. Colbert (1661-83), ktorý, dbajúc o rozvoj obchodu a manufaktúr, významne zväčšil kráľovský poklad, a tiež komisár opevnení Sebastian Vauban, ktorý vybudoval rozľahlý systém pevností a opevnení pozdĺž východných a severných hraníc štátu. Kráľ podporoval a dbal aj o rozvoj kultúry, vedy a umenia. V období jeho panovania bolo postavených mnoho monumentálnych stavieb, realizovaných v barokovom štýle. Hlavným z nich je palác vo Versailles (architekt Jules Mansart), miesto pobytu kráľovského dvora.

Ľudovít XIV. nebol tolerantným vládcom. V r. 1685 anuloval nantský edikt Henricha IV. z roku 1598 o náboženskej slobode. S tým spojená vlna represálií vyvolala emigráciu viac ako 200 tisíc hugenotov a negatívne sa prejavila na hospodárstve štátu aj v politických pomeroch so štátmi protestantskej Európy. Okrem iného Nemecko odmietlo príspevok Francúzska v jeho konfliktoch s katolíckymi Habsburgovcami.

[úprava] Vojny

Ľudovít XIV. viedol rôzne vojny. Vo vojne so Španielskom v rokoch 1667-1668 a vo vojne s Nizozemskom v rokoch 1672-1679 sa územie Francúzska zväčšilo o pás území pozdĺž severovýchodných hraníc, od Álp po Lamanšský prieliv. Okrem iného Francúzsko v roku 1670 obsadila Lotrinsko, a v r. 1681 Alsasko a Štrasburg. Naopak žiadne územné zisky nedosiahol v deväťročnej vojne so štátmi tzv. Augsburgskej ligy (Anglicko, Španielsko, Rakúsko, Bavorsko, Sasko a iné), v rokoch 1689-1697 a tiež vojna o španielske dedičstvo v prvom desaťročí XVIII. storočia.

Všetky tie vojny Francúzsko stáli veľmi veľa. Rovnako bola veľmi drahá koloniálna expanzia, čím sa v roku 1697 francúzske koloniálne panstvo zväčšilo, napríklad o ostrov Santo Domingo (Haiti) v Karibiku.

V r. 1701 sa Francúzsko dostalo do vojny o nástupníctvo na španielsky trón, po smrti španielskeho kráľa Karola II. z rodu Habsburgovcov, ktorý zomrel bez potomkov. Vo svojom testamente určil za následníka vnuka Ľudovíta XIV. Filipa z Anjou. Vytvorilo to podmieky na zmenu rovnováhy síl v Európe. Toto sa stalo podnetom na vytvorenie anglicko-nizozemsko-nemeckej vojnovej koalície, namierenej proti Francúzsku a Španielsku. Vojna o španielsky trón zachvátila celú západnú Európu a ukázala sa, najmä pre Francúzsko, vysilujúca a veľmi drahá. Skončila sa v r. 1713 mierom v Utrechte. Od toho času sa španielsky trón dostal do rúk francúzskej dynastie Bourbonovcov, Francúzsko ale stratilo svoje pozície prvej mocnosti v Európe a na svete v prospech Anglicka.

[úprava] Hospodársky pokles

Vojny vedené Ľudovítom XIV. sa pričinili o to, že Francúzsko sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila krajinu v období niekoľkých posledných rokov jeho panovania. K poklesu hospodárstva prispela aj neúroda, v spojení so živelnými katastrofami, ktoré postihli poľnohospodárstvo v r. 1709 a aj v niekoľkých nasledujúcich rokoch. Kríza bola značne citeľná, čo sa prejavilo hlavne v produkcií potravín, čo vyvolalo hladomor v celých regiónoch.

Kráľ Ľudovít XIV. zomrel v r. 1715, zanechajúc po sebe veľký, zmodernizovaný štát so scentralizovanou, absolutistickou kráľovskou vládou, budúcim vzorom pre veľa iných štátov Európy, napriek prechodnému krachu hospodárstva a financií kráľovstva. Francúzsky dvor vo Versailles sa zasa stal vzorom módy a etikety. Paríž sa rozrástol, dosiahol viac ako štvrť milióna obyvateľov, získal nové elegantné oblasti, miesta, bulváry, mosty, parky, ako aj početné architektonické objekty. Od tej doby sa na veľa storočí stalo hlavné mesto Francúzska architektonickým a aj kultúrnym centrom celej Europy. Francúzština sa stala jazykom európskej diplomacie a aristokracie.

Ľudovít XIV. bol najdlhšie panujúcim európskym monarchom, pretože panoval až 72 rokov (vrátane regentstva).