Meč
Z Wikipédie
Meč je sečná zbraň.
Meč má 2 základné časti:
- rukoväť - slúži na držanie meča drží v ruke,
- čepeľ - slúži na sekanie alebo bodanie.
Obsah |
[úprava] Druhy mečov
Mečov poznáme niekoľko typov:
- Klasický meč - Rovná čepeľ, krížová rukoväť
- šabľa - druh meča so zahnutou čepeľou určený hlavne na sekanie, ale aj bodanie špeciálne pre jazdu. Všimnite si na obrázku krvnú drážku pozdĺž čepele.
- rapír - Rovný meč s dlhou tenkou čepeľou určený len a len na bodanie - čepeľ z toledskej ocele bola extrémne pružná, a preto sa s ním nedalo sekať. Vo svojej dobe to bol najdrahší druh meča vôbec. Vytlačil klasické meče (bodať sa dá asi 3x rýchlejšie ako sekať a body sú skoro vždy smrteľné). Rozpoznať sa dá podľa typického koša na rúčke.
- kord - ako rapír, ale dalo sa s ním aj sekať
- klejmor - obojručný superťažký meč - bojovať s ním mohli len najsilnejší vojaci - neskôr ho používali len kati na popravy.
[úprava] História
[úprava] Bronzová doba
V kamennej dobe sa ako zbraň používal kyjak, pästný klin prípadne kamenná sekera. Tieto príklady neboli volené náhodne: Kyjak preto, že jedine drevo bolo dostatočne pružné, aby sa pri údere nezlomilo, pästný klin preto, že jedine pazúrik bol dostatočne tvrdý na bodanie a sekera ako istý druh kompozitu oboch bola skôr predĺženou variantou pästného klinu s väčším momentom sily vďaka rúčke.
Žiaden vtedy známy materiál nemal vlastnosti dostačujúce na výrobu meča. S príchodom bronzu sa ale situácia dramaticky zmenila. Odrazu mohla vzniknúť zbraň, ktorá mohla slúžiť na bodanie, ako aj sekanie bez rizika, že sa pri prvom náraze zlomí. Meč v sebe zahŕňal vlastnosti všetkých vyššie spomenutých zbraní. Navyše jeho dlhé ostrie poskytovalo voči nim ťažko kompenzovateľné výhody. Vojská vyzbrojené mečmi si mohli podmaniť (a spravidla aj podmanili) národy, ktoré touto zbraňou nedisponovali. Známym príkladom je podmanenie si Egypta Hyksósmi na sklonku strednej ríše.
[úprava] Železná doba
Aj napriek pomerne skorému objaveniu železa sa tento materiál pri výrobe meča presadzoval pomerne ťažko. Na objasnenie problémov, ktoré tomu stáli v ceste, pozri kapitolu Technológia výroby - Železo. V krátkosti možno povedať, že spočiatku sa použitie železa, vzhľadom na jeho krehkosť a inak aj nedefinovaťeľné vlastnosti, v zbrojárstve obmezovalo na výrobu výrobne nenáročných sekier prípadne kopijí, t.j zbraní, kde základ určovala tvrdosť. Pravdepodobne sa vyskytli pokusy spevňovať ostrie bronzového meča železom, ale priame doklady o tom nemáme.
Prvé doklady o hromadnom použití železných mečov máme z doby tzv. morských národov, ktoré vyvrátili niektoré ríše bronzovej doby, medzi iným ríše Achájcov a Chetitov.
Slávnym bol aj známy Gladius hispaniensis alebo krátko hispano používaný rímskymi légiami. Vyznačoval sa malou dĺžkou a určený bol najmä na bodanie, hoci vhodný aj na sekanie. V spolupráci s veľkým štítom Scutum to bola mimoriadne účinná zbraň, ktorá sa významným dielom pričinila o ovládnutie celého vtedy známeho kultúrneho sveta Rimanmi.
Okrem gladiusu používala rímska jazda dlhý meč spatha, ktorý bol dlhšou verziou gladiusu. Z neho sa možno vyvinul neskorší rytiersky meč.
[úprava] Stredovek
Najprelomovejšími mečmi boli vikingské meče. Založené boli na revolučnom tvare čepele, ktorá sa zužovala smerom ku hrotu, čo výrazne zvyšovalo odolnosť proti zlomeniu. Tvar navyše uľahčoval bodanie a adl sa o niečo ľahšie vytiahnuť z rany, čo bolo dôležité pri boji proti viacerým protivníkom.
Kvalita týchto mečov bola vysoká, ale tomu zodpovedala aj cena, preto najobľubenejšou (a aj najnebezbečnejšou) zbraňou vikingov zostávala ich typická bojová sekera (často bohato zdobená).
[úprava] Technológia výroby
[úprava] Bronz
Meč sa prvýkrát na Slovensku aj v Európe vôbec objavil počas strednej doby bronzovej v polovici druhého tisícročia. Vznikol z predĺžených dýk, konkrétne z medzitvaru nazývaného krátky meč - rapír. Predžovaním ostria postupne získali dĺžku okolo pol metra. Vlastnosti bronzu značne limitovali použitie mečov doby bronzovej a ich odlievanie vyžadovalo skutočné majstrovstvo - pri nízkom obsahu cínu voči medi bol meč príliš mäkký, pri vyššom sa stával tvrdým no krehkým. Používal sa ako bodná, nie sečná zbraň (túto úlohu plnila sekera či bojový sekeromlat). Až do doby železnej však zostáva elitnou zbraňou, prestížnym symbolom bojovníka, ktorý je pre svoju vysokú hodnotu vyhradený iba istým dôležitým osobám. To potvrdzujú nálezy mečov v depotoch, často v riekach a prameňoch ako obeta bohom.
Rozlišujeme meče s jazykovitou rukoväťou (rukoväť z organického materiálu sa nezachovala) a s plnou liatou rukoväťou (zdobenou rytím). Počas mladšej a neskorej doby bronzovej vzniká na severnom Slovensku v lužickej kultúrnej oblasti centrum výroby mečov s plnou liatou rukoväťou delenou troma plastickými priečnymi rebrami, nazývaných Liptovským typom. Tieto boli známe svojou kvalitou i krásou, takže sa rozšírili až do stredného Nemecka a na Balkán. Kompletnú výbavu elitného bojovníka mladšej doby bronzovej ilustrujú nálezy v bohatých tzv. kniežacích mohylách kultúr popolnicových polí. Na Slovensku ide predovšetkým o mohyly v Očkove pri Piešťanoch a v Čake (okres Levice). Meč, štít, prilba, náholenníky, dve sekery, kopija a oštep, spolu s pancierom tvoria výzbroj a výstroj bojovníka, ako ho spodobujú antické báje napr. Ilias (dobitie Tróje).
[úprava] Železo
V niektorých filmoch (Barbar Conan, Pán prsteňov, Kráľovstvo prsteňa) sa železné meče odlievali. V skutočnosti sa prácne skúvali z menších kusov železa.
Problém pri výrobe meča je ten, že musí byť zároveň tvrdý aj pevný, čiže taký, aby sa nezlomil. Preto v stredoveku stál jeden meč toľko ako 20 kráv. Jedna z technológií výroby (v Európe) bola takáto:
[úprava] Čepeľ
Čepeľ sa rozdelila na 2 časti:
- Pružné jadro z málouhlíkatej ocele (žíhanej, popúšťanej)
- Ostrie z tvrdej uhlíkatej ocele (kalenej)
Prúty z ktorých sa skúvalo jadro sa oduhličovali vykúvaním. Oduhličoval sa len povrch, preto sa vždy znovu zahrievali, aby sa uhlík difúziou rovnomerne rozložil v hmote. Dalo sa to dosiahnuť aj vyklepaním prútov natenko a následným skutím, ale potom by dochádzalo k materiálovým stratám (železo by zhorelo).
Železné 4-hranné prúty z mäkkej ocele sa po dvoch skrútili dohromady a vyklepali na hladký plátok a potom niekoľko takých na seba, alebo sa každý jeden samotný skrútil do špirály a potom sa skulo niekoľko takých dokopy (4×1, 3×2, 4×2). Výkovok sa potom olemoval pásmi z tvrdej uhlíkatej ocele (tie potom tvorili ostrie) a to sa skulo dohromady za pomoci boritu. Z pružného jadra vyčnieval veľmi dôležitý tŕň na nasadenie rukoväte.
[úprava] Rukoväť
Rukoväť sa nasadzovala na tŕň, a to najprv záštita (diel krížom k čepeli), potom rúčka a nakoniec protiváha. Nakonci sa tŕň rozklepal (na hríbik) a rúčka bola držaná pokope. Rukoväť bola tiež dôležitá preto, lebo rozhodovala o vyváženosti meča, a tým aj o celkovej účinnosti v boji.
[úprava] Damascén
Ďalšou metódou bola tzv. damascénska metóda (kedy vznikla?). Zakladala sa na nakúvaní tenkých plátkov s rôznym obsahom uhlíka na seba. Vzniknutá čepeľ bola pružná a tvrdá, prakticky nezlomiteľná Boli to najdrahšie meče. Rozpoznať sa dali podľa hodvábneho vzoru na povrchu.
[úprava] Japonská katana
Japonské meče, katana a wakizači sa vyrábali trochu odlišnou technológiou:
Materiál čepele sa asi 20-krát preložil na polovicu a vyklepal. Takto podobne ako pri lístkovom ceste vzniklo asi 1 000 000 vrstiev. Tým sa eliminovalo hrubé zrno ocele a uhlík, vtedy hlavne ako perlit, sa vykul a rozložil rovnomernejšie. Podobný efekt sa dnes dá dosiahnuť legovaním kremíkom a niklom. Naviac sa dovnútra čepele dal pásik z mäkkej žíhanej ocele, aby sa táto čepeľ tak ľahko nezlomila. Ostrie sa pri silnom párovaní na rozdiel od iných mečov neotupilo, ale odlúpla sa jedna vrstva a odkryla ďalšiu ostrú vrstvu.
Ohnutie katany sa dosahovalo nerovnomerným zakalením, kým ostrie sa zakalilo, chrbát meča sa popúšťal (alebo sa nechal pomaly vychladnúť). Popúšťaný chrbát sa zmrskol, kým ostrie ostalo dlhšie.
Meč bol optimalizovaný, celkom s japonskou bojovou filozofiou ako čo najľahší a najobratnejší a preto rukoväť nebola tak vyvažovaná. Zato bývala bohato zdobená. Nebol stavaný na bodanie ale na sekanie. Optimálna technika bola rozkrojiť protivníkovú hruď hrotom meča (čelných 10 cm).
Pravá a precízne vypracovaná katana bola skôr ozdobná zbraň do mierových časov. Katana do vojny bola paradoxne mäkšia, aby sa v ostrom boji nezlomila. Aj napriek tomu si však zachovávala svoju ostrosť.
Najkrajšie vypracované boli meče šogúnov a iných mocných šľachticov, tam bola čepeľ dokonca prekladaná aj 1 000-krát.
[úprava] Mytológia
Význam mečov v mytológii bol obrovský. Bola to nákladná zbraň s kolísavou kvalitou výroby, ktorá vyžadovala dlhý a dôkladný výcvik. Mečom bývali pripisované niekedy aj ľudské vlastnosti (podľa mnohých legiend vedeli dokonca aj myslieť a konať). Symbolom vznešenosti ostali aj dodnes.
