Katarína II. (Rusko)
Z Wikipédie
Katarína II., nazývaná Veľká (po rusky: Екатерина Великая- Jekaterina Velikaja, rodným menom Sofia Frederika Augusta) (* 2. máj 1729, Štetín – † 17. november 1796, Petrohrad) bola ruská imperátorka ("cárovná") z rodu Anhalt-Zerbst, ktorá vládla od 28. júna 1762 do svojej smrti.
[úprava] Pôvod a cesta do Ruska
Anhaltsko-zerbstská princezná Sofia Frederika Augusta, ako bola Katarína pokrstená, prežila svoju mladosť v nemeckom Zerbste, v rezidencii jedného z trpasličích nemeckých ríšskych kniežatstiev, ktorému vládol jej otec, a v Štetíne, kde knieža slúžil ako pruský veliteľ pevnosti.
V roku 1744 si ju ruská cárovná Alžbeta I. Petrovna vybrala ako vhodnú manželku pre svojho synovca Petra, vojvodu holštajnsko-gottorpského, ktorého predurčila za dediča ruského trónu. Budúci manželia boli vzdialenými príbuznými, pretože Sofiina matka Johanna pochádzala z rodu holštajnských kniežat. Pre princeznu z nepatrného nemeckého kniežatstva predstavoval tento sobáš, ktorým sa mala stať ženou panovníka jedného z najmocnejších európskych štátov, závratné spoločenské povýšenie. Napriek svojej mladosti dokázala tomuto cieľu podriadiť všetko a zakrátko sa v cudzej vzdialenej krajine pragmaticky prispôsobila tamojším pomerom a naučila sa všetkému, čo sa od nej vyžadovalo. Napríklad čoskoro po príchode do Ruska konvertovala Sofia na pravoslávie a prijala meno Jekaterina Alexejevna, napriek tomu, že pravoslávne náboženstvo nikdy celkom nepochopila a počas dlhých obradov sa vraj nudila.
[úprava] Manželstvo a materstvo
Potom, čo Katarína prestúpila na pravoslávie, mohla sa vydať za následníka ruského trónu a stať sa veľkokňažnou. Katarínino manželstvo s Petrom nebolo príliš šťastné. Zo začiatku si s o rok starším následníkom celkom dobre porozumela a stali sa priateľmi, ale časom, kedy sa začala prejavovať Petrova infantilita, sa od seba vzďaľovali. Manželstvo zostávalo dlho bezdetné, čo bolo veľkým problémom. Cárovná Alžbeta si totiž želala predovšetkým to, aby následník splodil potomka, ktorého ona sama, oficiálne nevydatá, nemala. Katarínino postavenie pri ruskom dvore tak zostávalo dlho neisté a hrozilo jej, že pokiaľ nesplní svoju základnú materskú povinnosť, bude sa musieť vrátiť do Nemecka. Až roku 1754 porodila syna Pavla a v roku 1757 ešte dcéru Annu, ktorá však po dvoch rokoch zomrela. Ich otcom pravdepodobne nebol Peter. Pri Pavlovi sa najviac uvažuje o otcovstve grófa Sergeja Saltykova, ale tiež o Augustovi Poniatowskom, budúcom poľskom kráľovi. Výchovu detí prevzala cárovná Alžbeta, Katarína sa do nej prakticky nemohla miešať a s deťmi sa stýkala iba vynímočne. Narodenie syna však razom zmenilo jej pozície. Teraz sa stala skutočnou ruskou veľkokňažnou, matkou následníka trónu. Bolo takmer isté, že ak sa cárovnou nestane ako manželka Petra III., bude ňou ako regentka za neplnoletého syna Pavla, pokiaľ by Peter z nejakých dôvodov na trón nenastúpil.
Napriek tomu, že cárovná snažila Katarínu úplne izolovať tiež od politiky, podarilo sa jej postupne nadviazať kontakty s vplyvnými kruhmi.
[úprava] "Dámska" revolúcia
V roku 1762 nastúpil Katarinin manžel na ruský trón ako Peter III. Rusko v tom čase bojovalo v sedemročnej vojne na strane Rakúska. Peter však bezprostredne po nástupe na trón tento kurz zmenil a priklonil sa k pruskému kráľovi Fridrichovi II., ktorého bezmedzne obdivoval. To proti nemu skoro vyvolalo silnú opozíciu. Skupina gardových dôstojníkov v čele s bratmi Orlovými zosnovala proti neobľúbenému Petrovi sprisahanie a v júni 1762 ho zosadila. Krátko nato bol Peter vo väzení zabitý počas hádky s dôstojníkmi, ktorí ho strážili. Cesta na trón sa tak uvoľnila pre Katarínu. Do Petrohradu vtiahla na koni v čele gardy v obleku dôstojníka. Sprevádzala ju kňažná Daškovová. Preto býva tento prevrat nazývaný dámskou revolúciou. V septembri 1762 bola Katarína korunovaná v Uspenskom chráme moskovského Kremľa na ruskú cárovnú ako Katarína II.
[úprava] Usporiadanie poľských záležitostí
Katarína II. sa zakrátko zbavila politickej závislosti na Prusku, zdedenej po Petrovi III., napriek tomu sa Rusko na bojisko sedemročnej vojny už nevrátilo. Naopak roku 1764 uzavrela cárovná dohodu s Fridrichom II. o kontrole vnútropolitického vývoja v Poľsku, pretože potrebovala priazeň pruského kráľa, aby sa mohla miešať do poľských záležitostí. Vnútorne slabé Poľsko sa už roky zmietalo v anarchii. Tento stav ruskej diplomacii veľmi vyhovoval, lebo poľský štát sa tak postupne dostal celkom do ruského vplyvu. Roku 1764 zvolil sejm pod „kontrolou“ ruských vojenských jednotiek za posledného poľského kráľa v podstate bezvýznamného litovského šľachtica Stanislava Poniatowského, ktorý za vlády Alžbety Petrovny prebýval v Petrohrade, kde sa zblížil s Katarínou osobne. Všetkým snahám reformovať politický systém Poľska, a upevniť tak poľský štát zvnútra ruská vláda zabránila.
[úprava] Zákonodárna komisia
V tej dobe si Katarína písala s poprednými osvietenskými mysliteľmi západnej Európy, ako bol Voltaire, Montesquieu, Diderot alebo d'Alambert, čo jej prinieslo v Európe veľkú popularitu. Jej oficiálne deklarované osvietenské postoje však boli často v rozpore s jej konkrétnou politikou a mnohí historici ich preto berú ako púhu pózu. Roku 1767 zvolala veľkú zákonodárnu komisu, ktorá mala vypracovať pre Rusko nový zákonník. Pokiaľ by sa účastníci riadili jej propozíciami, v ktorých - ako sa sama v korešpondencii priznala - „vymačkala prezidenta Montesquieua“, stalo by sa vtedy ruské impérium razom nejslobodomyselnejším štátom. Komisia, ktorej jednania poznamenali rozpory medzi jednotlivými sociálnymi skupinami, však boli nasledujúceho roku rozpustené pod zámienkou začínajúcej vojny s Tureckom. K obnoveniu jednaní už nikdy potom nedošlo.
[úprava] Prvá rusko-turecká vojna
V rusko-tureckej vojne v rokoch 1768-1774 dosiahlo Rusko, napriek tomu, že sa zdalo byť k boju nie celkom pripravené, absolútnu prevahu na súši aj na mori. V júli 1770 zvíťazila ruská flotila pri Česmenskom zálive v Stredozemnom mori a rok neskôr obsadili Rusi územie krymského chanátu, ktorý bol vazalom Turecka. Mierovou zmluvou z Küčük-Kainardži medzi osmanskou ríšou a Ruskom bola Katarína Veľká prehlásená „ochrankyňou pravoslávneho obyvateľstva“ v celej tureckej ríši a Krym sa stal nezávislým na Turecku. Fakticky však podliehal od samého začiatku ruskej kontrole. Rusko získalo Azov a rad ďalších významných pevností v Čiernomorí. Ruské loďstvo konečne smelo plávať Bosporom a Dardanelami. Čierne more, ktoré sultán dosiaľ strážil „ako pannu vo svojom háreme“ prestalo byť výlučne tureckou zónou.
[úprava] Prvé delenie Poľska
Napriek tomu, že petrohradskému dvoru daný stav vyhovoval, nechali sa Rusi nakoniec presvedčiť pruským kráľom Fridrichom II. a spoločne s Rakúskom si medzi sebou rozdelili roku 1772 časť poľského územia. Rusko si tak kompenzovalo náklady na vojnu s Tureckom.
[úprava] Pugačevovo povstanie
V rokoch 1773 - 1774 prepuklo vo východnom a juhovýchodnom Rusku rozsiahle povstanie kozákov pod vedením Jemeľana Pugačova, ktorý sa vydával za zachráneného Petra III. (samozvanectvo malo v Rusku hlboké korene). Po veľkých počiatočných úspechoch sa podarilo schopnému generálovi Alexandrovi Vasilievičovi Suvorovovi povstanie potlačiť. Katarínina vláda sa tak znova upevnila.
[úprava] Druhá rusko-turecká vojna
V roku 1783 anektovalo Rusko Krym. Cárovná nato poverila svojho vtedajšieho milenca Grigorija Potemkina správou tohto územia a južnej Ukrajiny a udelila mu titul knieža tauridský (Tauris sa nazývalo toto územie v staroveku). Jeho úlohou bolo vybudovať tu Novorossiju, prosperujúcu oblasť, čo sa mu aj podarilo.
V rokoch 1787-1792 vypukla nová rusko-turecká vojna, v ktorej proti osmanskej ríši vystúpilo spoločne s Ruskom aj Rakúsko, kde vtedy vládol cisár Jozef II. Rakúskej armáde, ktorej velil cisár osobne, sa na Balkáne neviedlo príliš dobre, preto uzatvorilo roku 1791 separátny mier. Rusku sa opäť darilo na súši, kde velil Suvorov, aj na mori, čo bolo zásluhou admirála Fjodora Fjodoroviča Ušakova. Katarína po niekoľkých víťazstvách nad tureckou armádou zamýšľala obsadiť celý (slovanský) Balkán, dobyť Istanbul, stredoveký Konštantínopol, a dokonca obnoviť byzantskú ríšu na čele so svojim vnukom Konštantínom. Proti tejto snahe ale vystúpili niektoré európske veľmoci. Oddiely Švédskeho kráľa Gustáva III. prekvapivo vtrhli na ruský sever (1788-1990), ale boli odrazené. Začiatkom roka 1792 uzatvorilo Rusko s Tureckom mier v Jasoch. Napriek úspechom bolo nútené vzhľadom na medzinárodnú politickú situáciu sa uspokojiť s návratom k ustanoveniam küčük-kajnardžskému mieru a opustiť dobyté Moldavsko a Besarábiu.
[úprava] Druhé a tretie delenie Poľska
Nie dlho po uzatvorení mieru vpadli ruské vojská na územie poľského štátu. Vojna vyústila do druhého delenia Poľska, ku ktorému Katarína prinútila v roku 1793 Prusko. Rakúsko zostalo teraz bokom. Zúčastnilo sa až tretieho, konečného delenia v roku 1795, ktorým bola samostatnosť Poľska zlikvidovaná definitívne.
[úprava] Veľká francúzska revolúcia
Napriek v mladosti proklamovaným osvietenským ideálom sa Katarína stala zásadnou odporkyňou francúzskej revolúcie, ktorú považovala za neprístojný zásah proti korunovanému panovníkovi a právoplatnému režimu. Rusko prisľúbilo účasť v protifrancúzskej koalícii. Do bojov sa však zapojilo až po Kataríninej smrti.
Po svojej smrti bola Katarína Veľká pochovaná vo Svätopeterskej pevnosti v Petrohrade. Jej nástupcom sa stal syn Pavol.
[úprava] Cárovná a jej milenci
Ako „ovdovená“ panovníčka nemala Katarína núdzu o ctiteľov. V tomto ohľade bola celkom bez škrupulí a nenamáhala sa niečo predstierať. Dvor si postupne zvykol na jej početné milostné dobrodružstvá. Cárovniným favoritom boli udelované funkcie generálneho adjutanta s platom 10 tisíc rubľov mesačne. V tejto funkcii sa vystriedalo celkom 21 mužov, väčšinou mladých dôstojníkov priemerných kvalít. Menili sa pomerne rýchlo a cárovná bola natoľko prezieravá, že im nedovolila zasahovať do vlády.
Existovali však dve výnimky. Tou prvou bol gardový dôstojník Grigorij Grigorievič Orlov, jeden z hlavných iniciátorov prevratu v roku 1762. Favoritom cárovnej a jej blízkym radcom sa stal bezprostredne potom a zostal ním po desať rokov. Cárovná ho hýčkala prepychovými darmi (nechala mu napríklad vystavať honosný zámok v Gatčine), ale nehodlala splniť jeho najväčšie prianie, to znamená vydať sa za neho. Postavenie Grigorija Orlova a jeho brata Alexeja totiž vzbuzovalo obrovskú žiarlivosť v garde, ktorá dokonca vraj pomýšľala na vraždu. Cárovná si však dobre uvedomovala, že sa nemôže bez gardy obísť, pretože to boli práve gardoví dôstojníci, kto rozhodoval pri všetkých palácových prevratoch 18.storočia. Napriek tomu dokázala zaistiť svojmu milencovi skvelé postavenie pri dvore, a to aj potom, čo ho roku 1772 vystriedal vo funkcii generálneho adjutanta jeden z oných bezvýznamných dôstojníčkov, Alexej Vasilčikov.
Vasilčikov však nebol favoritom cárovny príliš dlho. Roku 1774 ju požiadal o udelenie funkcie adjutanta ďalší hrdina dámskej revolúcie, ktorý sa preslávil v prvej rusko-tureckej vojne, Grigorij Alexandrovič Potemkin. Potemkin rozhodne nebol pekný muž, mal krivé nohy, o jedno oko prišiel v ruvačke s dôstojníkmi, na druhé škúlil - zato bol schopný, rozumný a priamo hýril fantastickými plánmi. Ani s ním nežila cárovná príliš dlho, aj keď sa špekuluje o ich tajnom sobáši. Omnoho dôležitejší ako osobný vzťah Potemkina a cárovny bola totiž spolupráca, pri ktorej sa ich odlišné povahy báječne dopĺňali. Potemkin vraj dával Kataríninmu triezvemu uvažovaniu rozlet, zatiaľ, čo jej pragmatickosť približovala Potemkinove nápady realite. Táto spolupráca pretrvala veľa rokov potom, čo sa ako partneri už dávno rozišli, prakticky až do Potemkonovej smrti v roku 1791.
