Willy Brandt

Z Wikipédie

Willy Brandt (* 18. december 1913 – † 8. október 1992) bol nemecký ľavicový politik a kancelár NSR od roku 1969 do 1974. Sociálny demokrat Brandt (Sociálnodemokratická strana Nemecka, SPD, Sozialdemokratische Partei Deutschlands) dostal Nobelovu cenu mieru v 1971 za prácu na zlepšení vzťahov s NDR, Poľskom a Sovietskym zväzom. V Nemecku sa jeho osoba považuje za veľmi kontroverznú a musel odstúpiť po špionážnej afére.

[úprava] Mladosť (1913 – 1945)

Brandt sa narodil ako Herbert Ernst Karl Frahm v Lübecku v Nemecku, matke, ktorá pracovala ako pokladníčka v obchode. Otec bol účtovník. Vyučil sa za pracovníka v lodnom priemysle. V roku 1929 vstúpil do Socialistickej mládeže a v roku 1930 aj do Sociálnodemokratickej strany (SPD). Neskôr opustil SPD a vstúpil do viac ľavicovej Socialistickej strany pracujúcich (SAP), ktorá mala príbuzné strany v Španielsku (POUM) a vo Veľkej Británii (ILP).

V roku 1933 využil svoje kontakty z učňovských čias v lodiarstve a utiekol na lodi do Nórska, aby sa uchránil pred nacistickým prenasledovaním. V tomto čase aj prijal pseudonym Willi Brandt, aby unikol nacistickým agentom. V roku 1934 vstúpil do tzv. Medzinárodného výboru revolučných mládežníckych organizácii, kde bol vybraný do sekretariátu. Nemecko navštívil od septembra do decembra 1936 v prestrojení ako nórsky študent Gunnar Gaasland. V roku 1937 pracoval ako novinár v Španielsku. V 1938 mu Nemecko zrušilo občianstvo takže požiadal o Nórske. Keďže Nórsko bolo v 1940 okupované, bol väznený. Neprišlo sa však na jeho pravú identitu, pretože mal na sebe nórsku uniformu. Po prepustení utiekol do neutrálneho Švédska, kde mu bolo konečne priznané nórske občianstvo. Na nórskej ambasáde v Štokholme dostal aj pas a tam žil až do konca vojny.

[úprava] Politický vzostup

Koncom roku 1946 sa vrátil do Berlína, kde pracoval pre Nórsku vládu. V 1948 vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Znovu sa stal nemeckým občanom a prijal svoj pseudonym Willy Brandt za svoje oficiálne meno. Vystupoval proti sovietskej politike vo vzťahu k Maďarskej revolúcii (1956), ako aj voči plánu Chruščova urobiť z Berlína tzv. „slobodnú zónu“. Preto bol zaraďovaný vo svojej strane skôr k pravicovému krídlu. Toto zaradenie sa však skoro zmenilo. Brandt bol silno podporovaný novinárom Axelom Springerom. Od 3. októbra 1957 do roku 1966 bol starostom Západného Berlína. Bol starostom práve v najťažších časoch stavby Berlínskeho múru.

V roku 1964 sa stal predsedom SPD a zotrval na tomto poste až do roku 1987. V roku 1961 bol kandidátom SPD na post kancelára, ale prehral s konzervatívnym kandidátom CDU Konradom Adenauerom. V 1965 sa o to pokúšal opäť. Znovu však prehral s populárnym Ludwigom Erhardom. Koalícia Erharda však bola krátko trvajúca a bola vytvorená veľká koalícia CDU a SPD. Brandt sa stal ministrom zahraničia a vice-kancelárom. Po voľbách roku 1969, keď opäť stál na čele kandidátky SPD, sa mu konečne podarilo uspieť. Po troch týždňoch rokovaní s malou liberálnou FDP sa mu podarilo vytvoriť vládnu koalíciu.

Willy Brandt sa stal kancelárom. Mnohé z jeho domácich reforiem boli okresané koaličnými partnermi v Bundestagu alebo narazili na odpor regionálnych zastupiteľstiev (najmä z radov CDU/CSU). Ako kancelár mal viac možností zamerať sa na zahraničnú politiku – najmä na tzv. Ostpolitik. Bol veľmi aktívny pri zbližovaní sa s Nemeckou Demokratickou republikou, Poľskom a Sovietskym zväzom. Takisto bol za zbližovanie aj s ostatnými krajinami východného bloku. Pamätným sa stal aj okamih v decembri 1970, keď položil k Pamätníku hrdinov Varšavského geta kvety. V očiach sa mu vtedy zjavili aj slzy. Bolo to prvé oficiálne ospravedlnenie sa Nemcov za nacistickú politiku. V roku 1970 sa stal osobnosťou roka magazínu TIME a dostalo sa mu cti získať Nobelovu cenu mieru. Brandtova OSTPOLITIK bola však kontroverzná a mnohí členovia jeho koalície boli odvolaní. V máji 1972 sa zdalo, že opozičná CDU má väčšina v Bundestagu a požiadala o vyslovenie nedôvery kancelárovi a voľbu nového kancelára. Na prekvapenie všetkých sa voľba skončila veľmi vyrovnaným výsledkom. Oveľa neskôr sa zistilo, že dvaja členovia CDU boli podplatení Ministrom národnej bezpečnosti, teda tzv. STASI z NDR, aby hlasovali za Brandta. Veľa Nemcov považovalo Brandtovu Ostpolitik za nebezpečnú a zradcovskú. Jeho politika s komunistickými krajinami však pomohla prelomiť určitú uzavretosť východného bloku a uvedomenie si reálneho stavu socializmu. Takisto spolu s inými skutočnosťami pomohla k jeho pádu. Aj keď bol v nemilosti mnohých nemeckých politikov, bol nesmierne populárny najmä medzi mladou generáciou. To mu pomohlo vôbec k najlepšiemu výsledku SPD vo federálnej histórii vo voľbách roku 1972. Aby vyvrátil všetky podozrenia zo sympatií ku komunizmu, presadil tvrdú legislatívu, ktorou chcel odstrániť radikálov z verejného života. Napriek tomu, že tieto zákony boli teoreticky aplikovateľné na extrémnu ľavicu aj pravicu, boli vždy považované za výlučne proti extrémnej ľavici.

[úprava] Odstúpenie

Okolo roku 1973 nemecké bezpečnostné orgány dostali informácie, že jeden z Brandtových osobných asistentov Günter Guillaume je špiónom pre NDR. Brandt bol požiadaný, aby pracoval ako zvyčajne, napriek tomu, že šiel na súkromnú dovolenku s Gallaumom. Gaullaum bol zadržaným 24. apríla 1974. V rovnakom čase sa objavili správy z jeho súkromného života o vzťahu s mladou ženou. Brandt vtedy uvažoval aj o samovražde, dokonca napísal aj poslednú vôlu. Nejako sa však pozviechal a akceptoval zodpovednosť. Odstúpil 7. mája 1974. Guillaume bol ako špión Východného Nemecka vedený Markusom Wolfom (Ministerstvo štátnej bezpečnosti NDR). Ten po zjednotení Nemecka vyhlásil, že odstúpenie Brandta si NDR nikdy neželalo a táto aféra bola jednou z najväčších chýb tajnej služby Východného Nemecka. Na kresle kancelára Brandta nahradil sociálny demokrat Helmut Schimdt, ktorý na rozdiel od neho patril k pravicovejšiemu krídlu strany. Po celý zvyšok života Brandt podozrieval svojho dlhoročného spoločníka a súpera v strane Herberta Wehnera, že práve on intrigoval s cieľom dosuahnuť jeho pád, ale dôkazy k týmto tvrdeniam nemal. Celá aféra Brandta, Gaullauma a špionáže sa dostala dokonca do divadelných hier. Známa je napríklad hra od Michaela Frayna Demokracia (Democracy).

[úprava] Zvyšok života

Na čele strany SPD zotrval Willi Brandt až do roku 1987 a udržiaval si tak miesto v Bundestagu. Bol na čele Socialistickej Internacionály od roku 1976 po 1992.V 1976 bol vymenovaný predsedom Nezávislej komisie pre medzinárodné otázky rozvoja, ktorá vydala v roku 1980 správu o nebezpečenstve vývoja vo svete. Táto správa vošla do histórie pod názvom „Brandtova správa“. V roku 1983 nastalo všeobecné znepokojenie, že Portugalsko by sa mohlo stať komunistickou krajinou. Brandt podporoval socialistov, vedených Soaresom, a aj týmto sa tam podarilo udržať demokraciu. Podporil takisto socialistov v Španielsku na čele s Gonzálezom po Francovej smrti. Koncom roku 1989 bol jedným z prvých ľavičiarov v Západnom Nemecku, ktorý presadzoval zjednotenie formou určitej federácie dvoch štátov. Pamätné sú jeho slová: „spájame spolu to, čo patrí spolu“. Brandt bol aj členom Európskeho parlamentu od roku 1979 do 1983 a čestným predsedom SPD od 1987 do smrti v roku 1992. Keď SPD sťahovala svoje ústredie z Bonnu do Berlína v polovici 90. rokov, nová centrála strany dostala meno „Dom Williho Brandta“ („Willy Brandt Haus“).