Bunka
Z Wikipédie
Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, víroidov a vírusoidov), ktorá má všetky základné vlastnosti života.
Môže byť samostatným organizmom alebo len časťou celku neschopnou samostatného života (napr. nervová bunka).
Obsah |
[úprava] Delenie podľa štruktúry
Základné delenie je na:
- prokaryotické bunky – pozri prokaryoty
- eukaryotické bunky – pozri eukaryoty
Rozdiel je ten, že prokaryoty majú v bunkách len niektoré organely v porovnaní so zložitejšími bunkami eukaryotov.
Základný rozdiel medzi rastlinnými a živočíšnymi bunkami je zas ten, že rastlinné bunky majú bunkovú stenu, plastidy a viac vakuol.
[úprava] Vlastnosti
Všetky bunky majú schopnosť syntézy bielkovín, rozmnožovania, stálej látkovej a energetickej výmeny s okolím, samoregulácie a prispôsobovanie, ukladania a premeny energie a látok (=metabolizmus= asimilácia a disimilácia), rastu a diferenciácie, prijímania a spracúvania podnetov, ako aj pohybu.
Všetky tieto vlastnosti súvisia s pôsobením a vznikom biomolekúl, ktorých vnútorná štruktúra sa značne líši od anorganickej hmoty. V bunke ich nájdeme v určitých štruktúrach, najcharakteristickejšími sú membránové sústavy z lipidov a bielkovín a bunkové organely.
Vírusy nemajú všetky uvedené vlastnosti, preto sú vlastne len pomerne samostatne existujúcimi bunkovými časťami.
Živá bunka je otvorený, vysoko usporiadaný a dynamický systém. Cez plazmatickú membránu si neustále vymieňa látku, energiu a informácie s okolím. Prebieha to tak, že hoci cez bunku stále tečie hmota a energia, je koncentrácia stavebných látok v bunke približne rovnaká. Reakcie vyžadujúce energiu sú spojené s reakciami uvoľňujúcimi energiu.
Látky prijímané bunkou sú potrebné na:
- krytie spotreby energie (tuky, cukry)
- stavbu bunky (bielkoviny, cukry)
- riadenie bunkovej činnosti (enzýmy, hormóny, bielkoviny)
- metabolizmus (vitamíny, voda, ióny)
Látky vylučované bunkou sú také, ktoré:
- bunka nepotrebuje alebo sú jej škodlivé (CO2, močovina)
- potrebujú iné bunky (hormóny, vitamíny, enzýmy)
- treba na ochranu (protilátky)
[úprava] Tvar
Bunky môžu mať rozmanitý tvar. Základným tvarom je guľovitý, s ktorým sa prevažne stretávame u voľných buniek. Bunky zoskupené do tkanív nadobúdajú rôzne tvary, ktoré sú závislé od ich funkcie a miesta, ktoré v organizme zaberajú. V živočíšnom tele sa stretávame s celou škálou tvarov od guľovitého až po vláknitý s rôznymi prechodmi. Bunky krycích epitelov bývajú kubické, prípadne valcovité, svalové bunky bývajú vretenovité, väzivové bunky nadobúdajú hviezdicovitý tvar, nervové a kostené majú mnoho výbežkov.
[úprava] Veľkosť
Podobne sa bunky odlišujú aj veľkosťou. Väčšina buniek svojimi rozmermi neprekročí 10 – 30 µm. Niektoré bunky však dosahujú extrémne rozmery (napr. axóny niektorých nervových buniek človeka dosahujú dĺžku až 1m). Medzi najväčšie bunky patria živočíšne vajíčka. Najväčšou známou bunkou je vajce pštrosa, ktoré obsahuje veľa prídavných látok a má obsah niekoľko litrov. (Vajcia najväčších druhohorných dinosaurov boli, samozrejme, ešte väčšie.) Medzi najmenšie bunky patria spermie. Čo sa týka dolnej hranice, priemer bunky nemôže klesnúť pod 20 nm. Najmenšie bunky sú tzv. mykoplazmy.
Zaujímavé je, hoci to nie je pravidlom, že rozmery buniek a organizmov sú si úmerné. Veľké živočíchy mávajú veľké bunky. Bunky zhodných orgánov u rôznych jedincov majú obyčajne zhodné rozmery. Podobne aj počet buniek v telách živočíchov toho istého druhu kolíše v určitom rozmedzí.(Človek má približne 25 x 1015 buniek.) Poznáme aj prípady, keď je počet buniek stály. Tento jav sa nazýva eutélia a pozorujeme ho u niektorých hlístovcov a iných pseudocoelomových živočíchov.
Hmotnosť živočíšnych buniek je priemerne 2 ng.
[úprava] Bunková diferenciácia
U mnohobunkových organizmov spravidla dochádza k bunkovej diferenciácii, čiže sa bunky špecializujú na určité funkcie celého organizmu. Zhluk rovnako diferencovaných (teda rovnako špecializovaných) buniek sa nazývajú tkanivo.
Bunky mnohobunkovcov mávajú oproti bunkám jednobunkovcov často aj dodatočné štrukturálne a funkčné vlastnosti, ktoré vyplývajú z nutnosti spolupráce bunky s tkanivom, vedenia látok a vzruchov, mechanického spevnenia a podobne.
[úprava] Štruktúra bunky
Bunka sa skladá z častí:
- plazmatická membrána, u prokaryotov a v rastlinných bunkách aj bunková stena
- vnútrobunkové membrány (=cytomembrány; len u niektorých siníc (tylakoidy) a baktérií)
- organely
- organely v širšom zmysle ( cytosól (základná plazma), bičík, ribozóm, nukleozóm, cytoskelet, plazmodezma)
- plastidy
- vakuoly
- chromozómy
- bunkové inlúzie (kvapôčky, zrnká, kryštáliky zásobných a odpadových látok)
Cytoplazma je v eukaryotických bunkách označenie pre cytosól (základná plazma)+ organely + bunkové inklúzie. Cytosól je gélovitý, čo spôsobuje najmä cytoskelet v ňom.
Väčšina eukaryotických buniek má ako informačné centrum jedno jadro. Ak splynú bunky, vznikajú dvoj- alebo viacjadrové bunky (tzv. syncýciá, napr. svalové bunky stavovcov). Viacjadrové bunky vznikajú aj vtedy, ak po delení jadra nenasleduje delenie bunky.
[úprava] Rozmnožovanie a vývin bunky
Bunky sa vždy rozmnožujú delením – pozri Bunkové delenie. Treba však poznamenať, že mitóza a meióza sa vyskytujú len u eukaryotov.
Vývin bunky medzi dvoma mitózami sa nazýva bunkový cyklus. Trvanie tohto cyklu je geneticky naprogramované a určuje dĺžku života bunky (u niektorých baktérií 30 minút, niektoré jednobunkovce 24 hodín, nervové bunky toľko ako organizmus). V bunkovom cykle často vznikajú diferencované (teda rôzne) bunky.
[úprava] Pozri aj
[úprava] Externé odkazy
- Cytology and Genetics - časopis "Cytológia a Genetika"
