Sedmohradsko
Z Wikipédie
Sedmohradsko alebo Transylvánia (po rumunsky: Transilvania, po maďarsky: Erdély, po nemecky: Siebenbürgen/Transilvanien), je historická krajina v Rumunsku, ohraničená na východe a juhu Karpatami a na západe (v užšom chápaní) hranicami Maďarska.
Obsah |
[úprava] Starovek a sťahovanie národov
Od 6. do 1. stor. pred Kr. tu sídlili rôzne kmene a dácko-getské kmeňové zväzy.
Od roku 106 po Kr. bolo toto územie stalo súčasťou Rímskej ríše ako provincia Dácia. V roku 271 Rimania pod tlakom Gótov Dáciu opustili. Góti vládli v Dácii do roku 376, kedy územie obsadili Huni.
[úprava] Stredovek
Ďalšie dejiny až do príchodu Slovanov sú sporné. Po Hunoch sa na území striedali rôzne kmene ako Gepidi(4.-5. stor.), Alani(4. stor.), Avari (koniec 6. stor. – okolo 800) a ojedinele aj Slovania. Nakoniec začiatkom 9. stor. slovanskí Bulhari územie aj s časťou Panónie pripojili k Bulharskej ríši, roku 881 však časť dobyla Veľká Morava.
Aj dejiny po príchode Maďarov (896) do Karpatskej kotliny sú nejasné. Územie pod vplyvom Veľkej Moravy zrejme po roku 907 pripadlo maďarským kmeňom (definitívne 934), južné časti asi ostali ešte možno do roku 1000 pod vplyvom Bulharska, severovýchodnú časť každopádne (asi už okolo 900, najneskôr v 12. stor.) osídlili zvláštne maďarské kmene Sekejov (ktorí majú podľa ojedinelých názorov nemaďarský pôvod).
V 11. a 12. storočí sa Sedmohradsko stalo súčasťou arpádovského Uhorského kraľovstva, ktoré sa rozširovalo zo Zadunajska podmaňovaním maďarských kmeňov na okolí. Od 12. storočia sa začali do Sedmohradska sťahovať aj Nemci. Správa územia bola v rukách vojvodu, ktorý od polovice 13. storočia kontroloval celé územie.
Po porážke sedliackeho povstania (1437) bol politický systém založený na Unio Trium Natiorum (Spojenectvo Troch národov), ktoré zahrňovalo Maďarov, Sekejov a Sasov (Nemcov), ale nie väčšinových Rumunov, hoci niektorí z nich po konvertovaní na katolicizmus postúpili medzi tamojšiu šľachtu.
[úprava] Turecké ohrozenie
Kľúčovou osobnosťou Sedmohradska bol Ján Huňady (Ioan Corvin de Hunedoara v Rumunsku), ktorý mal rumunský pôvod. Syn valašského princa (vojvodu) za podporu nárokov Vladislava III. Jagellonského na uhorský trón bol odmenený titulom vojvodu Sedmohradska. Vďaka bojom proti Turkom mu bol udelený titul uhorský gubernátor (1446) a bol pápežom uznaný za sedmohradské knieža (1448).
Počas tureckých výbojov sa Sedmohradsko ocitlo priamo na vojnovej línii. Uhorsko nedokázalo Osmanom odolať a v bitke pri Moháči bolo 29. 8. 1526 porazené. Po smrti uhorského kráľa Ľudovíta II. mal na uhorský trón nastúpiť Ferdinand Habsburský, no časť šľachty to odmietla a na trón si zvolila Jána Zápoľského, sedmohradské knieža. Počas nasledujúcich bojov (väčšinou na území Slovenska) ani jeden z nich nedokázal zvíťaziť a tak si neobsadené Uhorsko rozdelili (1538), Sedmohradsko a východná časť Uhorska (vrátane Abovskej, Užskej a Zemplínskej stolice na východe Slovenska) pripadli Jánovi Zápoľskému (Sedmohradsku), zvyšok pripadol Rakúsku. Po dobytí Budína Turkami (1541) došlo k istým presunom, predovšetkým dnešné Maďarsko pripadlo Turkom a východné Slovensko Rakúsku. No v priebehu nasledujúcich 150 rokov východná časť východného Slovenska niekoľkokrát bola súčasťou Sedmohradska.
Roku 1547 uzavrel Ferdinand ponižujúci mier s Turkami, v ktorom uznal Sedmohradsko za samostatné kniežatstvo. Sedmohradsko sa stalo tureckým vazalom. Napriek tomu, že v Sedmohradsku prevládalo rumunské obyvateľstvo, vládu mala v rukách prevažne maďarská šľachta.
Roku 1606 Rakúsko uznalo jeho samostatnosť ako Sedmohradské kniežatstvo (oddelené od Kráľovského Uhorska), ktorú však potom striedavo neuznávalo a uznávalo, podľa toho aké úspešné boli práve protihabsburské povstania (organizované zo Sedmohradska, no odohrávajúce sa na Slovensku). Sedmohradskí vojvodovia boli totiž protestanti, bojujúci za zachovanie svojich práv voči katolíckej monarchii. Sedmohradsko bolo jednou z mála krajín v Európe, kde vedľa seba pokojne nažívali rímski a grécki katolíci, kalvinisti a luteráni. Rumunskí ortodoxní neboli uznávaní.
Roku 1691 Rakúsko definitívne získalo späť Sedmohradsko a roku 1711 (po Satmárskom mieri) aj úplnú kontrolu nad krajinou, pretože sedmohradského vojvodu nahradil rakúsky guvernér. Proklamácia Sedmohradska ako vojvodstva v rámci monarchie (1765) bola len formálna.
[úprava] Revolúcia v Uhorsku
Uhorský snem počas revolúcie v rokoch 1848-49 požadoval pripojenie Sedmohradska k Uhorsku. Sedmohradský snem (ovládaný prevažne maďarskou šľachtou) to schválil, no malo to za následok vypuknutie povstania Rumunov a Sasov, ktorý spojenie s uhorskom odmietali. Tí pod vedením rakúskych dôstojníkov napadli maďarskú šľachtu pod vedením poľského generála Józefa Zachariasza Bema. Ten Rakúšanov porazil, no čoskoro na žiadosť cisára Františka Jozefa prišlo do Rakúsku na pomoc ruské vojsko, vyslané cárom Mikulášom I., ktoré Maďarov porazilo v bitke pri Temšvári 9. augusta 1849. Väčšina bojov počas revolučných rokov sa odohrala práve v Sedmohradsku. Po porážke revolúcie Rakúsko opäť rozdelilo Uhorsko a Sedmohradsko a ponemčili administratívu a nemčina sa stala úradnou rečou v Sedmohradsku aj celom Uhorsku. Rakúsko však garantovalo občianstvo aj Rumunom.
[úprava] Rakúsko-uhorské vyrovnanie
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Sedmohradsko stalo súčasťou Uhorska, jeho samostatný štatút bol zrušený a jedinými územnosprávnymi jednotkami sa stali župy.
[úprava] Rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie
Roku 1918 ho obsadili rumunské vojská a bolo pripojené k Rumunsku. Nová hranica medzi Rumunskom a Maďarskom bola potvrdená Versailleskou zmluvou roku 1919 a Trianonskou zmluvou v roku 1920. Počas 2. svetovej vojny bola časť územia opäť nakrátko pripojená k Maďarsku (2. Viedenská arbitráž), po vojne však boli predvojnové hranice medzi Maďarskom a Rumunskom obnovené.
