Deuterokanonický spis

Z Wikipédie

Deuterokanonický spis je taký biblický spis, ktorý katolícka cirkev rešpektuje ako súčasť biblického kánonu, ale ktorý súčasne nie je súčasťou palestínskeho kánonu uznávaného židmi a protestantmi.

Pretože existujú rozdiely medzi cirkvami v poňatí biblického kánonu, existuje tiež rozdiel v používaní slov, označujúcich neskoré starozákonné spisy. Spisy označované ako deuterokanonické (apokryfné) označujú pod rôznymi pojmami ako súčasť Biblie najmä stúpenci katolíckej dokríny. Protestanstvo deuterokanonické knihy nikdy neprijalo. Azda s výnimkou anglikánskej a episkopálnej cikrvi, i keď je dikutabilné či by sa anglikánska cirkev mala radiť k protestatskému táboru. Zaradenie apokryfných kníh do kánonu siaha až k Rímskej synode roku 382. Pre prehľad jednotlivých kníh a ich zaradenie v rôznych církvách pozri heslo Apokryf.

Väčšina rukopisov Septuaginty obsahuje spisy označované ako deuterokanonické. Tie boli rovnako ako spisy novozákonné spísané v gréčtine, niektoré zrejme pôvodne hebrejsky, ale pôvodný text bol stratený. Až archeologické nálezy 20. storočia tieto pôvodné fragmenty odhalili, napr. ²/₃ knihy Sirachovec.

Použitie pojmu „apokryf“ implikuje, že pojednávaný spis nemá v skutočnosti do Biblie byť zaraďovaný. Existuje tiež problém rozdielu v chápaní pojmu apokryf pri apokryfoch starozákonných a novozákonných. Pre akademické použitie sa preto pre korpus uvedených kníh väčšinou doporučuje (pozri Society of Biblical Literature) namiesto pomenovania „apokryf“ použitie pojmu „deuterokanonická literatúra“.

[úprava] Pozri aj

• Biblický kánon
• Apokryf