Belo IV.
Z Wikipédie
Belo IV. (po maďarsky: IV. Béla) (* 1206 – † 3. máj 1270) bol v rokoch 1235-1270 kráľ Uhorska.
Obsah |
[úprava] Rodina
Rodičia: Ondrej II., uhorský kráľ a Gertrúda, dcéra dalmátsko-kraňského a meranského vojvodu
Manželka: Mária Laskarisová, dcéra nikajského cisára Teodora I.
Deti: Kunigunda (Kunhuta), Margita, Anna, Katarína, Alžbeta, Konštancia, Jolana, Štefan (neskorší uhorský kráľ Štefan V.), sv. Margita (po ktorej je pomenovaný ostrov na Dunaji v Budapešti), Belo
[úprava] Obdobie do nástupu na trón
Belo IV. bol za kráľa korunovaný už ako 8 ročný. Kým však zasadol na trón, musel prežiť neľahkých 21 rokov. Počas nich zastával postupne funkcie slavónskeho a sedmohradského údelného vojvodu. Jeho vzťahy s otcom boli vždy veľmi napäté. Príčinou sporov bolo jednak manželstvo, ktoré uzavrel otec po zavraždení kráľovnej Gertrúdy, Belovej matky, no predovšetkým otcov spôsob vládnutia. Belo kritizoval najmä bezhlavé rozdávanie kráľovských majetkov. Konflikt medzi otcom a synom musel riešiť samotný pápež.
[úprava] Nástup na trón
Po svojom nástupe na trón sa Belo rozhodol skoncovať s praktikami zaužívanými za vlády jeho otca. Nechal oslepiť palatína Dionýza, poslal do väzenia niekoľkých najskorumpovanejších veľmožov, autoritu malo zvýšiť aj nariadenie, ktoré zakazovalo v jeho prítomnosti sedieť akémukoľvek smrteľníkovi s výnimkou vlastnej rodiny. Stoličky zo zasadacej miestnosti dal verejne spáliť. Šiel dokonca tak ďaleko, že mnohé darovacie listiny jeho otca vyhlásil za nepravé a darované majetky šľachticom zhabal. Ich pomsta nedala na seba dlho čakať. Nepriateľstvo, ba až nenávisť medzi kráľom a šľachtou bola čoraz väčšia. A to všetko v čase, keď na hraniciach Uhorska stáli Mongoli (Tatári), ktorí sa po vyplienení ruských území chystali vpadnúť do strednej Európy.
[úprava] Mongolský (tatársky) vpád
Formálnou zámienkou na útok bolo odmietnutie žiadosti Mongolov o vydanie Kumánov, ktorým sa kráľ dovolil usadiť v Uhorsku. Kočovní Mongoli pod vedením Batuchána vpadli do krajiny cez slabo bránené karpatské priesmyky. Obranu hraníc kráľ i napriek správam prichádzajúcim z Kyjevskej Rusi nedokázal zabezpečiť.
Po správe o útoku nechal kráľ vyhlásiť brannú povinnosť pre celú krajinu. Lenže veľká časť uhorskej šľachty ešte nezabudla na tvrdý postup Bela po nástupe na trón a pomoc mu odmietla. Keďže čas rýchlo utekal a nepriateľ sa blížil, rozhodol sa Belo s malým vojskom vyjsť mu v ústrety. V bitke, ktorá sa odohrala 12. 4. 1241 pri rieke Slaná utrpelo kráľovské vojsko katastrofálnu porážku.
Belovi sa len s vypätím posledných síl a vďaka nezištnej pomoci niekoľkých mladých rytierov z jeho družiny podarilo Tatárom utiecť. Najskôr smeroval na sever, do Nitry. Tam sa obrátil na západ a s Tatármi v pätách smeroval ku Viedni. Jeho bratranec Fridrich II. Babenberský ho však do mesta nevpustil, navyše ho podviedol a vynútil si odovzdanie 3 kráľovských komitátov – Bratislavského, Šopronského a Mošonského i osobných cenností, ktoré mal Belo pri sebe. Sklamaný Belo pokračoval v úteku smerom na juh, do Dalmácie, kde sa v kritickej chvíli uchýlil do prístavu Trogir, v ktorom bola nachystaná loď na prevoz cez more.
Keď už situácia pre neho vyzerala beznádejne, Tatári sa nečakane obrátili a vrátili sa domov. V hlavnom meste Mongolskej ríše totiž zomrel veľký chán Ogotaj a Batu sa chcel stať jeho nástupcom.
[úprava] Obnova Uhorska po mongolskom vpáde
Po odchode Mongolov zostalo Uhorsko v zúboženom stave. Hlad, hladomor boli na dennom poriadku, dediny a mestá boli vyľudnené, ľudia poskrývaní v horách. Z hradov sa na Slovensku uchránili iba kamenná Nitra, Bratislava, Fiľakovo a Komárno. Hlavnou úlohou Bela sa stala obnova zničenej krajiny. Kráľ sa pomeril so šľachtou, dokonca niektorých hrdinov obdaroval značnými majetkami, dal vybudovať kamenné hrady, podporoval rozvoj miest, ktorým udeľoval nové, alebo obnovoval staré privilégiá, do krajiny pozýval hostí, prevažne zo západnej Európy.
Ani potom však nemohol robiť to, čo ho najviac bavilo – venovať sa budovaniu krajiny. Zaplietol sa do niekoľkých konfliktov, z ktorých sa pre neho víťazne skončil iba jeden. V bitke pri Lajte bol totiž zabitý zradný Fridrich Babenberský, i keď výsledok bitky bol otázny. Jednoznačne za kratší povraz ťahal vo vojne s Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo po vymretých Babenbergovcoch. Po porážke pri Kressenbrunne sa obaja panovníci pomerili.
Šťastným nebol ani vzťah Bela so synom Štefanom. Ten sa nemohol dočkať, kedy zasadne na trón, no hlavne nesúhlasil s otcovou politikou priateľstva s českým kráľom. Medzi otcom a synom vznikla dokonca vojna, v bitke pri Isaszegu bol Belo porazený a krajina sa fakticky rozpadla na dve časti. V závere života musel Belo pretrpieť i smrť milovaného syna Bela, chorvátsko-slavónskeho vojvodu.
