Golda Meirová

Z Wikipédie

Golda Meirová
Izraelská politička
Narodenie	3. máj 1898, Kyjev, cárske Rusko, dnes Ukrajina
Úmrtie	8. december 1979 Jeruzalem, Izrael
Pozri aj Biografický portál

Golda Meirová (hebr. גּוֹלְדָּה מֵאִיר), rodená Golda Mabovič (* 3. máj 1898, Kyjev – † 8. december 1978, Jeruzalem) bola jedna z najvýznamnejších političiek Blízkeho východu druhej polovice 20. storočia. Bola spoluzakladateľkou štátu Izrael, pôsobila vo funkciách ministerky práce a ministerky zahraničných vecí. Bola tiež štvrtou premiérkou štátu Izrael (17. marec 1969 - 11. apríl 1974). Rovnako ako Margaret Thatcherová, bola i Golda Meirová nazývaná „Železná lady“. David Ben-Gurion ju raz popísal ako jediného muža v kabinete. Doposiaľ je jedinou ženou, ktorá vykonávala funkciu premiéra štátu Izrael.

[úprava] Životopis

Narodila sa v židovskej štvrti Kyjeva Blume a Moshemu Mabovičovým. Jej päť súrodencov zomrelo ešte za jej detstva, zostali jej len dve sestry Šejna a Tzipke. Často hladovali a mrzli, a tak chudoba donútila v roku 1903 jej otca, tesára, emigrovať do USA, kam ho v roku 1906 následoval aj zvyšok jeho rodiny, aby sa usadili v Milwaukee, štát Wisconsin.

Tu už ako osemročná každé ráno pomáhala matke v obchode. Keď mala 14, jej matka bola presvedčená, že je už dosť vzdelaná, tak by mala robiť a vydať sa za staršieho muža. Golda s tým nesúhlasila a utiekla z domu.

Necelý rok žila v Denveri u staršej sestry Šejny, kde chodila do školy a popri tom pracovala, a tiež sa tu stretla so svojím budúcim manželom Morrisom Myersonom (zomrel v roku 1951). Po nezhodách so sestrou sa vracia do Milwaukee, kde dokončí strednú školu a prihlási sa do učiteľského ústavu. V tejto dobe sa Golda začína prvý krát vážnejšie zajímať o sionistické hnutie.

V roku 1917 sa vydala za Morrisa pod podmienkou, že s ňou odíde do Palestíny, a tak v roku 1921 emigrovali a usadili sa v kibuce Merhavya, po dvoch rokoch potom v Jeruzaleme, kde obaja začínajú pracovať v Histadrute (Federácii práce). Kvôli zlému zdraviu svojho manžela sa Golda stáva živiteľkou rodiny, ktorá učí angličtinu a privyrába si v práčovni, aby uživila aj ich dve deti. V roku 1924 ju pracovné povinnosti donútili presťahovať sa s deťmi do Tel Avivu, no jej manžel ostáva v Jeruzeleme. Hoci žili oddelene, nikdy sa nerozviedli.

Golda Meirová

V roku 1928 sa rozhodne aktívne venovať politike – výrazne sa zapája do robotníckeho hnutia a napokon sa stáva aj členkou výkonného výboru Histadrutu. Medzi rokmi 1932 a 1934 pracovala ako vyslankyňa v USA. V roku 1940 začína Histadrut zastupovať na medzinárodných konferenciách, podniká niekoľko ciest do Británie a USA, kde získava politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného Izraelského štátu. V roku 1946 sa stáva riaditeľkou politického oddelenia Židovskej agentúry, vďaka čomu získa súhlas na presťahovanie mnohých židovských rodín, umiestnených v britských internačných táboroch na Cypre, späť do Palestíny.

14. mája 1948 bola jednou z 24 ľudí (a jedinou ženou), ktorí podpísali Deklaráciu nezávislosti štátu Izrael a David Ben-Gurion navrhol Goldu za členku dočasnej vlády. Niekoľko dní pred Deklaráciou nezávislosti ju poslal Ben-Gurion na nebezpečnú misiu, kde mala vyjednávať s jordánskym kráľom Abdullahom o neútočení Jordánu na Izrael. V roku 1949 je Golda následne zvolená za Stranu práce do Knesetu (izraelského parlamentu).

10. septembra 1948 prevzala Golda v Kremli menovací dekrét na veľvyslankyňu v Sovietskom zväze. Do roku 1956 pracovala ako ministerka práce. V roku 1956 prijala na výzvu vtedajšieho premiéra Ben-Guriona hebrejské meno Meir(ová) („jasnejšie horieť, urobiť svetlo“, „ožiariť“) a v júni toho istého roku sa stala ministerkou zahraničných vecí. Ministerský post si udržala do januára 1966. Ako ministerka zahraničných vecí bola tvorcom izraelských pokusovo vytvorenie vzťahov so vznikajúcimi nezávislými africkými krajinami, tiež upevnila vzťahy s USA a vytvorila obojstranné vzťahy s krajinami Latinskej Ameriky.

V rokoch 1953-1966 je potom veľvyslankyňou Izraela v OSN, kde najmä v roku 1956, po preventívnej vojenskej akci Izraela proti Egyptu a po vypuknutí suezskej krízy, len veľmi ťažko obhajuje práva izraelského ľudu na samostatný, suverénny štát.

Na začiatku 60-tych rokov jej diagnostikovali rakovinu, a tak v roku 1968 odchádza do penzie, odvolávajúc sa na chorobu a vyčerpanie z predošlého úradovania. Medzi rokmi 1966 – 1968 pracovala ako generálna sekretárka Mapai (izraelská robotnícka strana), a neskôr, keď sa Mapai stalo súčasťou novovytvorenej Liberálnej strany, bola vybraná za jej generálnu sekretárku. No v roku 1969 je vyzvaná, aby sa ujala funkcie dočasnej ministerskej predsedkyne vlády po zosnulom Levim Eškolovi. Vo funkcii ministerskej predsedkyne potom zostáva i po voľbách v októbri 1969 a v čele koaličnej vlády ovládne i Kneset.

V roku 1971 je v Knesete jej odporcami vyvolané hlasovanie o vyslovení nedôvery jej vláde - vraj príliš ustupuje v mierových jednaniach Egyptu, no toto hlasovanie jej vládu necháva pri moci. Iná situácia nastáva po nečakanom egyptsko-sýrskom útoku cez sviatok Yom kipur v roku 1973, kedy je izraelské vojsko viditeľne zaskočené a nepripravené - Izrael utrpí ťažké straty a kabinet Goldy Meirovej je tvrdo kritizovaný. Hoci ona a jej Liberálna strana vyhrali voľby (odložené kvôli vojne na 31. december 1973), po druhom neúspešnom pokuse o zostavenie vlády roku 1974 rezignovala v prospech Jicchaka Rabina. Aj v ďalších rokoch však aktívne pôsobí v Strane práce. Zomiera v decembri 1978, po 15 ročnom zápase s rakovinou, a je pochovaná na Mount Herzl v Jeruzaleme.

Jej príbeh bol objektom mnohých fiktívnych vyobrazení po celé roky. Bola zobrazovaná herečkami ako (v tej dobe už ťažko chorá) Ingrid Bergmanová alebo Judy Davisová v televízii, alebo židovsko-americkou herečkou Tovah Feldshuh na Broadwayi.