Rád templárov
Z Wikipédie
Rád templárov (oficiálny názov Pauperes commitiones Christi templique Salomonis - Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho) boli podobne ako Rád johanitov či nemeckých rytierov vojenský mníšsky rád.
Obsah |
[úprava] Motto templárov
Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo de gloriam (po slovensky: Nie nás, Pane, nie nás, ale Svoje Meno osláv).
[úprava] História rádu
História rádu sa začala písať v roku 1119, keď sa francúzsky rytier Hugo de Payns obrátil na kráľa Jeruzalemského kráľovstva (pozri aj Križiacke výpravy do východného Stredomoria) Balduina II. so žiadosťou, aby mohol spolu s rytierom Gottfriedom zo St. Omeru a ďalšími šiestimi rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich zo Západu do Jeruzalemu. Pôvodne malo ísť iba o ochranu trasy medzi prístavným mestom Jaffa a Jeruzalemom. Tu narážame na prvú nezrovnalosť ohľadom fungovania rádu - vzhľadom na zamýšľaný cieľ ochrany pútnikov bola početnosť rádových bratom mimoriadne nízka - za prvých 9 rokov svojej existencie do Rádu neboli prijímaní noví členovia, teda ich počet zostal na úrovni zakladajúcich členov, čo predstavovalo 9 osôb! Balduin II. rádu poskytol za obydlie časť svojho paláca, ktorý stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu, od ktorého je odvodený aj ich názov. Práve tieto priestory žiadal Hugo de Payns.
V ďalších rokoch neexistuje žiaden záznam o tom, že by sa novovzniknutí templári venovali ochrane pútnych ciest a pútnikov. Zato však existujú pomerne bohaté záznamy o ich archeologickej aktivite v tzv. Chrámovej hore - vrchu, na ktorom stál pred rokom 587 pred Kr. Šalamúnov chrám, na vrchu, ktorí si prví templári zvolili za svoje pôsobisko. Podľa Starého zákona sú práve tieto miesta považované za miesta uloženia bájnej Archy zmluvy, resp. na tomto mieste sa posledný krát uvádza Archa, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami.
Templári sa okrem tejto činnosti zaoberali aj štúdiom starých hebrejských textov a kabaly (židovskej mystiky). V roku 1127 sa všetci zakladatelia rádu vracajú do Európy a začínajú o nich kolovať legendy: že templári našli bájnu Archu zmluvy, legendárny []Bafomet, svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri.
Členovia rádu museli, rovnako ako iní mnísi, zložiť sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež prísne zachovávať rádové pravidlá.
V roku 1128 bol do Troyes zvolaný koncil, na ktorom boli schválené 72-článkové stanovy templárskeho rádu napísané svätým Bernardom z Clairvaux. Na čele rádu stál veľmajster rádu, prvým veľmajstrom sa stal Hugo de Payns. Symbolom templárov sa stali biely plášť s červeným krížom, ktorý im udelil pápež Eugen III. a pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni, čo malo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu. Tento ich symbol sa však neskôr stal dôvodom ich obviňovania z homosexuality. Členovia rádu mohli jesť mäsité jedlá len trikrát do týždňa a v piatok museli zachovávať pôst. Jesť mali dvaja z jednej misky a pri jedle byť ticho.
Rád postupne bohatol, aj vďaka nariadeniu pápeža Inocenta II., podľa ktorého si mohli ponechať celú vojenskú korisť. Začali budovať sídla aj mimo Svätej zeme, ich noví členovia sa už nemuseli zúčastnovať križiackych výprav. Templári sa stali prvými bankármi v Európe, pútnikovi vystavili potvrdenie o prevzatí peňazí a ten si ich mohol vybrať v pobočke templárov vo Svätej zemi (sú považovaní za vynálezcu šeku). V ich parížskom centre - templi, bolo aj sídlo francúzskej kráľovskej pokladnice.
V roku 1260 mal rád 20 000 členov a vlastnil 9 000 usadlostí. Rád bol rozdelený na provincie, v Európe 12 a Palestíne 3. Provincie sa skladali z priorátov alebo preceptorátov, balleí a komtúrií, jednotlivé sídla sa nazývali komendy. Najväčšiu moc v ráde mal konvent, ktorý sa skladal z veľmajstra, najvyšších úradníkov a rytierov. Po páde Akkonu v roku 1291 premiestnili svoje sídlo na ostrov Cyprus, ktorý im vtedy celý patril a odtiaľ prešli do Francúzska, kde si v roku 1306 veľmajster Jacques de Molay zvolil za sídlo Paríž (Templum).
[úprava] Zánik rádu
Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1268–1314), ktorý mal finančné problémy a prinútil pápeža Bonifáca VIII., aby rád rozpustil. Ten to však odmietol, nápomocný sa mu preto stal jeho nástupca Klement V. (vtedy sídliaci v Avignone (avignonské zajatie)). Filip IV. poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetko, čo by mohlo skompromitovať templársky rád. V noci z 12. na 13. októbra 1307(piatok trinasteho vznikol vďaka tomuto dňu) boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich majetok skonfiškovaný. V zajatí sa ocitli aj veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugom de Perraultom. Mnoho templárov bolo obvinených z kacírstva a upálených. V októbri roku 1311 sa zišiel koncil vo Vienne, ktorého sa zúčastnilo okolo 300 biskupov z Anglicka, Francúzska, Škótska, Talianska, Uhorska a ďalších katolíckych krajín, väčšina biskupov sa postavila proti návrhu, aby bol rád odsúdený a zrušený. Keď sa na koncile objavil kráľ Filip IV. s oddielom ozbrojencov a dal najavo, čo očakáva od koncilu, biskupi sa podriadili návrhu Klementa V. a 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený. Cirkevný súd s predstaviteľmi rádu (veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugo de Perrault, majster Normandie Geoffroi Charnay a majster v Aquitanii Godefroi de Nocnville) sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18 . marca 1314 aj upálení (na ostrove Ile-des-Javiaux, na rieke Seina v centre Paríža).
[úprava] Legendy o ráde
Podľa legendy veľmajster Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal, aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Božím súdom. Všetci traja prekliati zomreli ešte v ten istý rok.
Od rozbitia rádu kolujú legendy o ich poklade, ktorý vraj videli ľudia v predvečer útoku na rád odvážať na povozoch z Templu, o flotile 18 lodí v La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy a mnoho iných.
Vo väčšine krajín bolo templárom umožnené prestúpiť do iných rádov, v Portugalsku sa v roku 1319 dokonca len premenovali na Kristov rád.
